Vzhľadom na otepľovanie sa hranica výskytu kliešťov posunula na sever, siaha až po Liptov. Najlepšou obranou proti kliešťovej encefalitíde je očkovanie, pomôže aj skoré odstránenie kliešťa.
Vírusy sú choroboplodné zárodky, ktoré sa do tela dostávajú najčastejšie cez ústnu alebo nosovú dutina, horné dýchacie cesty, prípadne cez zažívací systém alebo cez poškodený povrch kože.
Cez leto pribúda ďalšia možnosť. Vírusová infekcia sa môže dostať do tela bodnutím hmyzu alebo pri cicaní kliešťa. Vtedy hovorím o špeciálnej skupine vírusových nákaz prenášaných článkonožcami, o arbovírusoch.
Ide o vírusy, ktoré obvykle kolujú v prírode, nakazené bývajú najčastejšie divo žijúce drobné hlodavce ako poľné a lesné myši, ale tiež malé stavovce ako zajac poľný, či väčšie zvieratá ako srny, jelene, daniele, diviaky. Tie potom predstavujú takzvaný prirodezný rezervoár arbovírusov, takzvané ohnisko nákazy, ktoré udržuje kolobeh vírusu v prírode.
Infikované kliešte alebo komáre môžu nakaziť aj domáce zvieratá, obyčajne kozy a ovce, niekedy aj hovädzí dobytok. Vtedy hrozí prenos kliešťovej encefalitídy vypitím mlieka alebo konzumovaním mliečnych výrobkov vyrobených z takto nakazeného mlieka.
Kde všade sa kliešť vyskytuje
V našich končinách bývajú pomerne rozšírené ohniská nákazy vírusu kliešťami prenášaného zápalu mozgu zvanej tiež ako kliešťová encefalitída.
Ohniská kliešťového vírusu sa vyskytujú najmä na miernych horských svahoch juhozápadného, stredného a východného Slovenska, ale aj v lužných lesoch pozdĺž Dunaja, dolného toku Ipľu či Hrona.
Vzhľadom na oteplenie v posledných rokoch sa hranica výskytu kliešťov presťahovala na sever, napríklad na stredné Považie, až po Liptov. Na východe ich výskyt zahŕňa nielen okolie Rožňavy, kde bol vírus pôvodne objavený, ale aj na celú Košickú kotlinu.
Percento infikovaných kliešťov je malé
V tele kliešťa sa vírus kliešťovej encefalitídy najčastejšie rozmnožuje v slinných žľazách. Kliešte, ktoré už tento vírus obsahujú sa ho nezbavia ani počas svojej premeny (metamorfózy), a preto nie sú infekčné iba dospelé samičky, ale aj prechodné štádiá ich premeny.
Pri súčasnom cicaní dvoch alebo viacerých kliešťov, z ktorých iba jeden obsahuje vírus, sa nákaza môže preniesť na zatiaľ neinfikované kliešte.
Napriek tomu podiel vírus obsahujúcich kliešťov na ich celkovom počte nebýva príliš vysoký, obvykle nepresahuje niekoľko percent.
Čo hrozí pri poštipnutí kliešťom
V závislosti na tom, aký stupeň dosahuje virulencia, toho ktorého kolujúceho kmeňa vírusu, sa ním vyvolaná nákaza môže prejaviť len ako horúčka, teda bez poškodenia nervového systému alebo ako ochorenie s poškodením mozgu a miechy, čo vyvoláva obrny rozličného rozsahu.
V prvom období infekcie (v období horúčky) je nevyhnutne potrebné dodržať kľud na lôžku, aby nedošlo k záťaži z pohybu, ktorá napomáha šíreniu vírusu. Pokiaľ túto zásadu dodržíme, tak potom môže mať druhá fáza choroby miernejší priebeh.
Veľmi ťažký priebeh možno očakávať vtedy, ak bola nakazená osoba v období skorej horúčky vystavená námahe. V tejto súvislosti treba povedať, že na Záhorí bol izolovaný aj málo virulentný kmeň Skalica, príbuzný vírusu kliešťovej encefalitídy, ktorý nepreniká do mozgu a preto nevyvoláva žiadne obrny.
Čo nás ochráni
Najlepšou obranou proti kliešťovej encefalitíde je ochranné očkovanie, ktoré chráni osoby pohybujúce sa v ohnisku nákazy. Očkovanie je dôležité najmä u osôb, ktoré navštevujú danú oblasť pravidelne.
Ďalším ochranným opatrením je skoré odstránenie kliešťa. Toto opatrenie je účinné najmä vtedy, ak kliešť cical iba krátko. V takomto prípade je pravdepodobné, že sa vírus zo slín kliešťa ešte nedostal do kože napadnutej osoby.
Kliešť vylučuje pred cicaním krvi svoje vlastné sliny preto, lebo obsahujú látku zabraňujúcu zrážavosti krvi. Okrem toho sliny kliešťa obsahujú ďalšiu látku, ktorá vyvolá znecitlivenie miesta cicania. Kliešť cicia niekoľko dní a je v jeho „záujme“ aby ho napadnutý jedinec nepocítil.
Odstránenie kliešťa vyžaduje pohyb podobný tomu, ktorý robíme s vývrtkou, ak ju chceme spätným točením uvoľniť zo zátky. V prípade, ak sa odtrhne hlavička, je potrebné vyhľadať odbornú zdravotnícku pomoc.
Nie každý vírus prenášaný kliešťom je nebezpečný
Zaujímavosťou je, že z kliešťov boli u nás izolované aj iné, odlišné vírusy, ktoré sú zdraviu menej škodlivé. Napríklad vírus Tribeč (vyskytuje sa v oblasti pohoria Tribeč) alebo vírus Uukuniemi (pôvodne objavený vo Fínsku).
Okrem uvedených vírusov, ktoré sú prenášané kliešťami, sa na Slovensku vyskytujú aj vírusy prenášané komármi.
Väčšinou vyvolávajú horúčkové ochorenia bez väčších následkov. Spomeňme aj komármi prenášaný vírus horúčky Západného Nílu, izolovaný aj u nás, ktorý však nespôsobuje zápal mozgu ale „iba“ horúčkové ochorenie s kožnými vyrážkami.
Predpokladá sa, že tento vírus k nám prinášajú prelietavé vtáky, ktoré prichádzajú z južných krajov. Napokon v našich končinách existujú aj vírusy prenášané drobnými muškami.
Komáre, mimo nášho územia, môžu prenášať vírusy podobné našej kliešťovej encefalitíde, ktoré spôsobujú ťažké zápaly mozgu, vyskytujú sa však najmä v Japonsku alebo v USA .
Čo sú to vírusy
Vírusy sú choroboplodné zárodky nepatrných rozmerov, ktoré nie sú viditeľné vo svetelnom mikroskope.
Do tela sa vírusová infekcia dostáva najčastejšie cez ústnu alebo nosovú dutina, nosohltan, horné dýchacie cesty prípadne cez zažívací systém, najmä črevá.
Rozmery vírusov sú také nepatrné, že prechádzajú filtrami, ktorých otvory sú menšie ako 0,42 mikrometra (čo predstavuje 10-3 mm, teda jednu tisícinu milimetra). V porovnaní s vírusmi, sú baktérie asi 10-krát väčšie, kým bunky ľudského tela sú približne 100-násobne väčšie.
Vírusy sa vyznačujú tým, že sa nemôžu rozmnožovať vo vonkajšom prostredí (teda mimo buniek), lebo neobsahujú potrebné enzýmy. Obsahujú však informačné makromolekuly tzv. DNA (deoxy-ribonukleová kyselina) alebo RNA (ribonukleová kyselina), na základe ktorej v napadnutej bunke dochádza k tvorbe vírusových častíc.
Vírusy sú preto choroboplodné, poškodzujú bunky, v ktorých sa rozmnožili. V mnohobunkovom organizme sa z miesta svojho prvotného preniknutia (tzv. brána vstupu) častice vírusu šíria takým spôsobom, že prichytia na povrch okolitých ešte nepoškodených buniek.
Organizmus napadnutý vírusom sa bráni voči zmenám vyvolaným poškodením svojich buniek. V skorom období infekcie (tzv. inkubačná doba) sa tvorí látka zvaná interferón, brániaca rozmnožovaniu vírusu v ešte nenapadnutých bunkách tela.
V neskoršom období (teda v čase objavenia sa prvých príznakov infekčnej choroby) stúpa hladina protilátok čiže molekúl bielkovín špecificky reagujúcich s vírusom.
Hovoríme, že protilátky neutralizujú vírus čím bránia jeho šíreniu do vzdialených orgánov. Výsledok „zápolenia“ medzi odpoveďou organizmu a schopnosťou vírusu šíriť sa v tele nakazeného jedinca, sa vždy nemusí prejaviť ako typická choroba.
Rozličné vírusy tohože druhu sa môžu vyznačovať odlišnou schopnosťou prekonávať obranné mechanizmy hostiteľa, hovoríme, že majú odlišný stupeň virulencie.
Autor MUDr. Július Rajčáni, Dr.Sc je virológ