Keby ste ju chceli charakterizovať, povedali by ste – veľmi atraktívna, krásna žena. Jemná, nežná, ale na druhej strane s takmer železným charakterom a pevnou vierou v Boha.
Konzervatívna a taktná, úprimná, no s veľmi kritickým myslením a zároveň s romantickým pohľadom na svet. Celoživotne sa drží hesla, že všetko zlé je na niečo dobré. A po celý život má dve obrovské lásky – medicínu a svoju rodinu.
MUDr. Eva Sladká, ktorú v dámskom klube volajú Slaďula bola a je vždy pre priateľov tu. Dá sa na ňu spoľahnúť ako na nemennú veličinu, ktorej hovoríme – naša Evka. A práve toto je ona.
Čas plynie ako voda, ale spomienky zostávajú. Vy pochádzate zo Starého mesta Bratislavy, vyrastali ste podobne, ako Juríkovi hrdinovia – Chlapci z Poľnej ulice, práve na tejto ulici pri Ondrejskom cintoríne. Načo máte z detstva najkrajšie spomienky?
Moje najkrajšie spomienky sa viažu práve k Poľnej ulici, k domu v ktorom sme bývali, kde sme mali ako deti veľký dvor. na ktorom sme sa hrali. Behali sme po múrikoch, hojdali sa na „prašiaku“, trávili tam s kamarátkami vlastne skoro všetky voľné chvíle, cez prázdniny celé dni, až ma môj otec začal volať „ dvoráčka“.
Ešte si pamätám, ako aj desiatu, pre ktorú ma mama z balkóna volala domov, som si utekala vziať a s natretým chlebom som bežala dolu na dvor. Raz som sa tak náhlila, mala som šľapky, čo som si vyrobila (odstrihla pätu zo sandálky) a v tej rýchlosti, ako čo najrýchlejšie byť dolu, som si hlboko zapichla hrdzavý veľký klinec do päty. Mama ho vytiahla, vydezinfikovala a ja, nesťažujúc sa, som hrdinsky bežala ďalej na dvor.
V zime, starší chlapci, spravili na dvore ľadovú plochu, dokonca aj osvetlenie, hrali tam hokej, my sme sa korčuľovali (veľa krát sme sa dohadovali, kedy kto má plochu voľnú). Na Silvestra sme vždy po polnoci, niekedy presne o 24.00 hodine vybehli z domu a korčuľovali sa. Bolo to úžasné.
A na čo nespomínate rada, čo by ste chceli najradšej zo pamäti vytesniť?
Bolo to 21.augusta, keď popod naše okná prechádzali tanky, mala som 13 rokov, boli sme so sestrou len s mamou doma a náš otec vo Vysokých Tatrách. Prvý krát som sa ozaj v živote začala báť, či nebude vojna. Keď sme potom v septembri išli do školy, nezabudnem, ako sme si museli vytrhnúť zo zošita strany, kde sme mali nalepené obrázky Alexandra Dubčeka, Jozefa Smrkovského a Oldřicha Černíka. Predtým, v júni sme ich tam lepili v rámci učenia sa, kto je 1.tajomník ÚVKSČ, predseda Národného zhromaždenia a predseda vlády.
No a onedlho bol aj koniec nášho zimného korčuľovania, lebo veľkí chlapci z domu, tí najaktívnejší emigrovali do Kanady, ľad už nemal kto na dvore robiť a my, ako sa hovorí nakoniec aj v obľúbenom filme Pelíšky sme tu na všetko zostali sami.
Vaša mama bola známa profesorka, pani Ida Černecká, ktorá vychovala plejádu našich popredných operných spevákov počítajúc Jurajom Hurným a končiac Petrom Dvorským. Hudbe sa celoživotne venuje aj vaša sestra klavírna virtuózka Ida Černecká. Vyrastali ste teda v objatí hudby. Napriek tomu hudobnému milieau ste sa stali lekárkou. Prečo?
Naozaj som vyrastala v hudobnom prostredí, dodnes hudbu milujem. Chodila som do Ľudovej školy umenia na klavír, aj som raz vyhrala na celoslovenskej súťaži 3.miesto vo svojej kategórii. Ale cvičiť sa mi nechcelo vôbec. Vždy tak pol hodinku pred tým, ako som mala mať hodinu klavíra a aj to s veľkým sebazaprením, som pri tom vydržala sedieť. Okrem toho som vedela, koľko cvičenia a odriekania to chce, treba si dávať pozor na ruky, prsty (napríklad pri športe). Spievala som rada, ale nemala som výnimočný hlas a moja mama zastávala názor, že ak nemám byť výborná, nech to radšej nerobím.
Som šťastná, že som dospievala v rodine, kde som získala základy hudobného vzdelania, ale predovšetkým lásku k hudbe, pretože bez nej si neviem život predstaviť. Ale venovať sa jej profesionálne – to som nikdy neuvažovala, možno aj preto, že som pri mame a sestre videla, čo všetko to predstavuje. Napriek tomu, že som navštevovala prírodovedné gymnázium, mala som sklon k humanitným vedám a pred maturitou som sa rozhodla ísť na medicínu. Pre mňa to bolo spojenie prírodných vied s humanitnými, pričom podstatné bolo v živote byť užitočný. Aby moja práca mala zmysel, aby som pomáhala ľuďom a okrem toho, aby moja robota nebola ovplyvňovaná, resp. závislá od momentálnej politickej situácie (čo ma zrejme naučil rok 1968).
Aké boli vaše pracovné začiatky? Čo vás uchvátilo na medicíne?
Ťažké. Napriek tomu, že som patrila k dobrým študentom, čo sa týka prospechu, keď som nastúpila po promócii do nemocnice, pripadala som si ako Alenka v krajine zázrakov. Začala som najprv na oddelení klinickej biochémie, potom som nastúpila na interné oddelenie a prešla cez povinnú cirkuláciu na iných oddeleniach a pracovala som neskôr ešte aj na úväzok v závodnej ambulancii nemocnice. Najhoršie boli prvé nočné služby na internom oddelení, ale hlavne na ambulancii centrálneho príjmu. Pamätám si, ako som presedela svoju prvú nočnú službu pri pacientovi s infarktom, bála som sa od neho odísť, aj keď mal dobrú liečbu, ale náhodou, aby sa niečo nestalo, keď odídem. Myslím, že ten pacient sa ráno cítil lepšie ako ja. Očarujúce a najkrajšie na medicíne je predovšetkým to, že niekedy lekár dokáže svojim jediným rozhodnutím zachrániť život človeka.
Určitý čas ste strávili v Nových Zámkoch. Ako si na malé mesto so značným maďarským koloritom zvykla bratislavská dievčina?
LFUK som končila už skoro s trojročnou dcérkou, a tak som hneď po promócii nastúpila do nemocnice v Nových Zámkoch, manžel ako zubár do Bardoňova, neskôr do Tvrdošoviec. Bolo to spočiatku náročné, zvykať si ako lekárka na prácu v nemocnici, služby, dieťa do škôlky, manžel dochádzal, ale mali sme výborných susedov v činžiaku, kde sme bývali. Veľmi nám pomáhali. A najmä, keď sa mi narodila druhá dcéra a ani nie po roku som nastúpila opäť do práce po materskej. Kolega, dôchodca, ktorý ako farmaceut pracoval na úväzok na oddelení klinickej biochémie v nemocnici, si našu rodinu a hlavne moje deti veľmi obľúbil, nemal svoje vnúčatá, tak nám pomáhal. Po práci chodil k „mapi neni“ (pani, ktorá sa o malú starala), doniesol ju ku nám domov a čakal kým prídeme z roboty, niekedy veru aj s večerou. Staršiu dcérku, zo škôlky veľakrát brala suseda, ktorej dcéra s ňou chodila aj na plaváreň. Boli to prakticky cudzí ľudia, inak mimochodom všetko maďarskej národnosti, pomáhali nám nezištne, mali sme pekný vzťah a skutočne by mi bez nich bolo ťažko. Veľmi si ich vážim.
Aké bolo vtedajšie zdravotníctvo, aká atmosféra v nemocnici malého mesta?
Zdravotníctvo bolo predovšetkým socialistické. Vtedy sme ako zdravotníci tiež nadávali, boli problémy, mysleli sme si, že na Západe, je všetko výborné, sú tam súkromné zariadenia, inak vybavené, zdravotníci inak platení. Musím ale konštatovať, že i keď sa vyskytli nedostatky a politickí funkcionári mali výhody, mali svoje zariadenia, istým spôsobom bol poriadok, fungoval nejaký systém. Boli okresné a krajské úrady národného zdravia (OÚNZ, KÚNZ), ktoré riadili v rámci okresu a kraja ambulancie, polikliniky, nemocnice. Neexistovali problémy s odbornými ambulantnými vyšetreniami, pacient vedel kam ísť, bola rajonizácia.
Nemocnica v Nových Zámkoch, kde som pracovala, patrila medzi okresné nemocnice 2.typu, to nebola malá nemocnica, ale aj tak sme sa všetci poznali. Atmosféra panovala veľmi dobrá, priateľská. Napriek tomu, že to nebola koncová nemocnica (teda krajská, alebo celonárodná), bolo tam veľa dobrých odborníkov a špecialistov. Možno, ako sa hovorí „spomienky sú ružové“ a určite sa v nemocnici vyskytli aj problémy, ja som ale vnímala najmä tie, ktoré sa týkali rozpisov nočných služieb a služieb počas sviatkov, lebo som chcela ísť do Bratislavy za rodičmi. Pamätám si, ako sme so stiahnutým žalúdkom ako mladí lekári stáli v pozore na vizite, referovali primárovi naspamäť o pacientovi a pritom sme sa nevyhli aj jeho skúšaniu z danej problematiky, pripravovali si separátky na ranné sedenia, lepili výsledky laboratórnych vyšetrení do chorobopisu, aby sme si ich utvrdzovali. Veľakrát sa stalo, že primár určil lekára z oddelenia ísť zastupovať obvodného lekára do niektorej obce, keď ten náhodou ochorel alebo vypadol. Toho som sa vždy bála, lebo pre mňa to znamenalo prísť neskôr domov a mala som problém, ako zabezpečiť deti. Ale v každom prípade mám na toto obdobie môjho pôsobenia veľmi pekné spomienky. Veľa som sa naučila. Spoznala som množstvo dobrých ľudí, našla som si nových priateľov, aj Slovákov aj Maďarov, s ktorými som v kontakte dodnes.
Dnes už vaši traja potomkovia žijú svoje životy. Nikdy ste netúžili potom, aby kráčali vo vašich stopách?
Mám tri deti, veru ani jedno sa nedalo na medicínu. Ajka úspešne ukončila štúdium na Univerzite Viedeň a paralelne Ekonomickú univerzitu v Bratislave, žije vo Viedni už 20 rokov, kde pracuje v bankovníctve. Okrem práce sa venuje najmä adrenalínovému cestovaniu, športu, horolezectvu a svojmu domu.
Beátka, napriek štúdiu taliančiny a literatúry na Pedagogickej fakulte UK, tiež inklinuje k ekonomike, založila si malú finančnú firmu. Okrem práce sa venuje maľovaniu, čítaniu, joge a manželovi. Miroslav absolvoval na konzervatóriu hru na klavíri, momentálne je študentom magisterského štúdia na Filozofickej fakulte UK (taliansky a nemecký jazyk – tlmočenie, prekladateľstvo) a súbežne študuje medzinárodné a diplomatické vzťahy. Popri štúdiu na dvoch školách mu veľa času na hobby neostáva, venuje sa priateľke, stále je však verný hudbe, športu a vareniu. Držím sa toho, že rodičia majú byť šťastní vtedy, ak sú ich deti šťastné. Preto som sa nikdy nesnažila vnucovať, resp. manažovať ich budúcnosť. I keď ani jedno dieťa nešlo študovať medicínu a nepokračovalo po stopách svojich rodičov, podarilo sa mi u všetkých troch vybudovať lásku k hudbe a vzťah ku kultúre ako takej.
Čo pre vás v súčasnosti znamená rodinný život? Ako si ho užívate?
Mám už dospelé deti, každé má svoj život, s manželom sme prakticky sami. Ale aj tak, ako správna matka viem vždy všetko, čo sa dôležité, aj menej dôležité deje a som rada o všetkom informovaná. Ak môžem, pomôžem, aj moje deti sú k nám veľmi pozorné. Samozrejme vítam každú príležitosť, aby sme sa všetci stretli, deti s partnermi a sestra so švagrom. Rada pripravujem spoločné obedy, využívame záhradu, kde si grilujeme a trávime spoločný čas. Veľmi sa teším, že moje deti spolu držia, majú sa radi a vzájomne si pomáhajú.
Napriek dôchodcovskému veku, ešte stále pracujete, hoci v pozícii úradníka. Neunavuje vás už to ranné vstávanie a zodpovednosť, s ktorou musíte riešiť toľké problémy a bolesti iných ľudí?
Mám rada svoju prácu. Myslím si, že aj ako v pozícii „úradníka“, som stále v medicíne, pretože čítam posudky našich konzultantov, renomovaných odborníkov v rôznych medicínskych odboroch, čím sa aj naďalej nepriamo vzdelávam. Vstávanie a chodenie do práce ma zatiaľ neunavuje, pokiaľ viem a je to v mojej moci, snažím sa ľuďom pomôcť. Skôr ma ale vyčerpávajú situácie, keď sú problémy a bolesti ľudí reálne, a napriek tomu, že si uvedomujem, že, majú pravdu, neviem im pomôcť.
Úrad pre dohľad nad zdravotníckou starostlivosťou je orgán, ktorý nemajú lekári veľmi v láske. Pôsobíte tu už viac ako desať rokov. S čím bojujete so svojimi kolegami pri riešení problémov najviac?
Nedá sa všeobecne povedať, že by nás lekári nemali veľmi v láske. Tak isto nás nemajú radi ani pacienti, ktorým ako sa povie „nedáme za pravdu“, že zdravotníci pochybili. My prešetrujeme správnosť diagnostiky a liečby u poskytovateľov zdravotnej starostlivosti na základe podania. Vychádzame zo zdravotnej dokumentácie, ktorú posudzujú naši konzultanti, renomovaní odborníci v príslušných medicínskych odboroch. Na základe niektorých prešetrovaných prípadov vypracovávame kazuistiky, ktoré sú pre lekárov prínosom, lebo upozorňujú na niektoré zvláštne prípady a situácie, ktoré sa môžu vyskytnúť. Na Slovensku máme dobrých lekárov, odborníkov. Väčšina nespokojnosti pacientov však súvisí skôr s prístupom, s nedostatkom času pri vyšetrení, dlhými čakacími dobami na vyšetrenie u špecialistov, máme nedostatok sestier a lekárov a mnohí pracujú pod tlakom.
Každý z nás sa vekom mení a trošku rediguje aj svoje názory. V čom sa zmenila najviac MUDr. Eva Sladká od čias „zrelých malín,“ keď ešte chodievala do Medickej záhrady ako Evka Černecká?
Ja by som to povedala asi
tak: Optimistické, zdravé, živé a veselé dieťa, vyrastajúce vo fungujúcej a milujúcej rodine, plné elánu a radosti zo života (svet gombička), úspešné štúdium, nastúpi do práce, do nemocnice , kde sú chorí ľudia, pacienti, očakávajúci pomoc, mnohí s nevyliečiteľnou chorobou. Je to také pravé stretnutie s realitou života, rôznymi ťažkými osudmi ľudí. Okrem bežných problémov, ktoré všetkým mladým prináša život dospelých a viažu sa k väčšej zodpovednosti k rodine, k práci, k životu vôbec, je tu ešte jeden rozmer, a to zodpovednosť za zdravie a život pacientov. Jednoducho povedané, veľkú časť detskej bezstarostnosti nahradil väčší podiel zodpovednosti a hlavne sa zmenila hierarchia hodnôt k životu.
Snažím sa držať starej dobrej pravdy, že všetko zlé, je na niečo dobré, pretože to veľmi pomáha prežiť a zmierniť rôzne nepríjemné situácie, ktoré človeku život prinesie a hlavne pomáha mu ísť ďalej. Pretože naozaj, všetko v živote na niečo je a môže človeka posunúť niekam ďalej.