Chorvátsko, to sú stovky letovísk, malých, väčších, moderných aj takých kde máte pocit že zastal čas, ospalé dedinky, aj rušné mestá a mestečká, ale – Opatija je len jedna.
Mesto v regióne Kvarner, čo je časť Chorvátska medzi Istriou a Dalmáciou má úplne iný flair a atmosféru ako všetko čo na jadranskom pobreží poznáte. Jednoducho, Opatija je jedinečná. Honosné vilky, ktoré si pamätajú ešte 19. storočie, krásne parky so subtropickou vegetáciou, to nikde inde v takom množstve nenájdete.
Rekreácia korunovaných hláv
To všetko sú pamätníci čias, keď na prelome 19. a 20. storočia patrila Opatija medzi najmondénnejšie prímorské strediská v Európe. Bola miestom, kde sa stretávali korunované hlavy a dovolenkovala tam európska šľachta. Duch rakúsko-uhorskej monarchie sa podarilo po desaťročiach úpadku, na začiatku 90-tych rokov postupne obnoviť.
Takže ak dnes prídete do Opatije a pozeráte napríklad na Villu Angiolina, prechádzate sa po rovnomernom parku, alebo si sadnete na terasu najstaršieho hotela Kvarner, pri troche predstavivosti sa môžete preniesť do čias rakúsko-uhorskej monarchie.
O skvelom podnebí v týchto končinách vedeli dávno pred nami už naši predkovia – kombinácia mora a neďalekých lesov vytvára neopakovateľnú klímu, ktorá je doslova dobrodením pre dýchacie cesty.
Preto začiatky cestovného ruchu v Opatii siahajú už do roku 1844, keď bohatý obchodník Iginio Scarpa z Rijeky postavil ako letovisko vilu Angiolina, pomenovanú po svojej manželke, ktorá zomrela v mladom veku. Milovník prírody mal k dispozícii veľký park s rôznymi exotickými rastlinami.
Od 80. rokov 19. storočia tu potom postupne vyrástlo množstvo veľkolepých hotelov, penziónov, víl, letných domov, sanatórií, pavilónov, kúpalísk, promenád a parkov. Prvým hotelom bol hotel Quarnero (dnes hotel Kvarner) v roku 1884, hneď potom (1885) bol postavený súčasný hotel Imperial (Opatija), ktorý bol pomenovaný po rakúsko-uhorskej korunnej princeznej Stephanie.
Na začiatku bola železnica
Vila Angiolina bola síce prvá, ale rozhodujúcu úlohu pri rozmachu kúpeľníctva v Opatiji zohrala rakúska spoločnosť Južná železnica (Südbahngesellschaft), ktorej odbočka Pivka-Rijeka, otvorená v roku 1873, prechádzala v blízkosti mesta.
Pod vedením svojho riaditeľa Friedricha Juliusa Schülera, ktorý vybudoval aj medzinárodné kúpele Semmering pri Viedni, kúpila spoločnosť v roku 1882 vilu Angiolina spolu s príslušným parkom a ďalšími stavebnými pozemkami. Okamžite sa začala plánovať výstavba, pričom za vzor slúžili známe prímorské letoviská na Azúrovom pobreží ako Monte Carlo, Menton, Nice alebo Cannes.
Schüler, ktorý pôvodne plánoval čisto hotelovú prevádzku, sa po rozhovoroch s lekármi Juliusom Glaxom, Maxom Josephom Oertelom a Theodorom Billrothom, ktoré sa uskutočnili v Opatiji v októbri 1885, rozhodol vytvoriť kúpeľné stredisko so zodpovedajúcim špičkovým zdravotníckym zariadením.
Julius Glax sa v októbri 1887 stal „riadiacim lekárom kúpeľných stredísk cisárskej a kráľovskej privilegovanej spoločnosti Južnej železnice“ a mal zohrať rozhodujúcu úlohu pri tom, aby sa Opatija stala na viac ako 30 rokov kúpeľným strediskom svetovej úrovne.
Projekt Südbahngesellschaft veľmi podporovala rakúska cisárska rodina, ktorá si z Opatije rýchlo vytvorila svoje letovisko. Prvým členom cisárskej rodiny, ktorý navštívil „novú“ Opatiju, bol Albrecht Friedrich Rakúsko-Tešínsky, na jeseň roku 1884.
V marci 1885 prišiel do Opatije na krátku návštevu rakúsko-uhorský korunný princ Rudolf a jeho manželka Stephanie z Belgicka, čo ešte viac zvýšilo popularitu Opatije.
Prvé letovisko s medzinárodným renomé
Cisárskym dekrétom zo 4. marca 1889 bola Opatija povýšená na prvé letovisko na rakúskom pobreží Jadranu. Šľachta, vrátane mnohých korunovaných hláv z celej Európy, a vyššie stredné vrstvy z nej urobili prímorské letovisko s medzinárodným renomé. 29. marca 1894 sa v Opatiji stretli napríklad cisár František Jozef I. a nemecký cisár Wilhelm II.
Ďalšími šľachtickými kúpeľnými hosťami boli nemecká cisárovná Augusta Viktoria, rumunský kráľ Karol I. a kráľovná Alžbeta, grécky kráľ Juraj I., saský Albert, luxemburský Wilhelm IV, čiernohorský Mikuláš a aj rakúska cisárovná Alžbeta, ktorá sa preslávila ako Sissi.
O nej sa hovorí, že okrem oficiálnych návštev bola v kvarnerskom letovisku trikrát aj tajne a inkognito. Bola tu navštíviť Gyulu Andrássyho, maďarského revolucionára a neskôr ministra zahraničných vecí, ktorý tu strávil posledné roky svojho života, vo vile Minach.
Okrem korunovaných hláv si Opatiju obľúbili aj mnohé ďalšie svetové osobnosti. Vo vile Rosalia žil napríklad slávny huslista Ján Kubelík, spisovateľ Vladimir Nabokov tu strávil detské letá a Henryk Sienkiewicz, tu napísal novelu, ako predlohu pre svoj neskorší román Quo vadis.
10 km korzovania
K popularite Opatije na prelome storočí tiež prispelo to, že na rozdiel od prímorského letoviska Grado v Gorickej župe, ktoré bolo vtedy tiež rakúske, si dámy a páni mohli na kúpaliskách v Opatiji užívať morskú vodu spoločne. Rozsiahly program podujatí s „veslárskymi disciplínami“, šermiarskymi turnajmi, „súťažami v streľbe z pištole“, plaveckými súťažami, plachetnicovými regatami, každodennými kúpeľnými koncertmi, ako aj výletnými plavbami na parníkoch do pobrežných miest a na väčšie ostrovy rakúskeho pobrežia poskytoval kúpeľným hosťom zábavu a rozptýlenie.
Úpadok letoviska začal po zániku Rakúsko-Uhorska, kedy pripadlo po roku 1918 najprv Taliansku a po po roku 1945 Juhoslávii. Od polovice 90. rokov je opäť badateľný jasný vzostup, takže Opatija si opäť získala miesto na výslní ako mondénne prímorské stredisko a klimatické kúpele.
Medzi najväčšie atrakcie patrí okrem krásnej architektúry a parkov napríklad 10 kilometrov dlhá promenáda Františka Jozefa I.
Vedie z historického mestečka Lovran cez Opatiju do Voloska. Je čiastočne vytesaná do skaly a vedie popri mnohých zachovaných vilkách z rakúsko-uhorskej monarchie, ale aj popri symbole Opatije, soške dievčaťa s čajkou, ktorá sa nachádza v blízkosti hotela Kvarner.
Zaujímavé je, že pôvodne bola pomenovaná po Friedrichovi Juliovi Schülerovi, generálnom riaditeľovi Južnej železnice, potom niekoľkokrát názov zmenila, a po rakúskom cisárovi ju pomenovali až v roku 1996 v rámci oživovania rakúsko-uhorských tradícií.
História aj karnevaly
Centrum Kvarneru, Rijeka, nie je také mondénne ako Opatija, ale rozhodne stojí za návštevu, aj keď bývate niekde inde. Mnohí ho vnímajú najmä ako prístav a priemyselné mesto, Rijeka je však miesto, ktoré skrýva mnohé prekvapenia najmä preto, že má naozaj bohatú históriu.
Obývaná bola už v dobe kamennej, vystriedalo sa tu množstvo vládcov a každý na ňom nechal svoje stopy. Preto máte pocit, že má vzhľad stredoeurópskych aj prímorských metropol.
Málokto tiež vie, že Rijeka je aj mesto karnevalov, ich karneval patrí medzi najväčšie v Európe. Karneval sa v Rijeke koná každoročne od roku 1982. Tradične sa koná od polovice januára do konca februára, každoročne ho navštívi viac ako 120 000 divákov.
Na sprievode sa zúčastňuje viac ako 10 000 aktívnych ľudí, ktorí sú organizovaní v približne 150 skupinách.
Tento rok to bolo inak, kvôli korone bol preložený na leto, takže keď sme tu boli, všade v uliciach sme videli vlajočky a girlandy, ktoré ho avizovali.
Miesto výhľadov
Aj mimo karnevalu je v Rijeke čo robiť – môžete sa poprechádzať po slávnej promenáde Korzo a pozrieť si ďalšie pamiatky, ako napríklad kostol sv. Vida, palác Modello, krásnu budovu Chorvátskeho národného divadla, či Astronomické centrum.
A keď už v Rijeke ste, rozhodne by ste si nemali nechať ujsť návštevu stredovekej pevnosti Trsat. Je umiestnená na kopci s výškou 138 metrov a môžete si z nej vychutnať nádherný výhľad na Rijeku, Kvarner a Kvarnerské súostrovie.
Dnes Trsat priťahuje mnoho návštevníkov aj kvôli bohatej histórii. Tá je naozaj pestrá, pevnosť stu stála už v staroveku, potom tu vládli vládci Kvarneru, rodina Frankopanovcov a zažil aj turecké nájazdy. Rakúsky gróf Laval Nugent premenil Trsat v 19. storoční na bohaté sídlo s galériou obrazov a vzácnych umeleckých diel od svetoznámych umelcov.
V júli a auguste pevnosť hostí „Ljeto na Gradini“, najznámejší kultúrny festival mesta Rijeka, čo je ďalší dôvod, sa sem pozrieť a netráviť pobyt pri mori len ležaním na ležadle, prípadne posedávaním v kaviarničkách na prímorských promenádach.