V uplynulom roku, krátko po svojich 80. narodeninách, odišiel do architektonického neba prof. akad. arch. Ján Miloslav Bahna. Bol ikonou slovenskej architektúry, priekopník slovenskej postmoderny, ktorý svojimi dielami zanechal na Slovensku, najmä v Bratislave, výraznú stopu.
Na legendárneho architekta spomíname spolu s jeho synom sociológom Miloslavom Bahnom.
Vyrastali ste spolu s bratom v prostredí, ktoré výrazne ovplyvnil váš otec. Aký bol váš vzťah k architektúre?
Vďaka otcovi sa u nás doma architektúre prakticky nedalo vyhnúť. Už ako dieťa som poznal mená a diela mnohých domácich a svetových architektov. Moja prvá veľká cesta na „Západ“ smerovala s otcom do Benátok, kam otec rád chodieval na Bienále architektúry už od jeho založenia v roku 1980. Plagát z prvého bienále „Strada novissima“ si ako dieťa pamätám z otcovej pracovne.
Profesor Bahna mal veľmi blízky vzťah k jedinečnému prostrediu Horského parku v Bratislave. Vaša rodina si toto miesto obľúbila, tu ste vyrastali s bratom a váš otec práve v Horskom parku realizoval rekonštrukciu viacerých víl. Aj na vás pôsobilo toto prostredie rovnako?
S bratom sme vyrastali na Kramároch, ale pri Horskom parku mala naša rodina záhradu, v ktorej sme trávili voľný čas. Otec tu v roku 1999 navrhol a postavil náš rodinný dom s ateliérom. K Horskému parku sa však otec dostal už oveľa skôr – našiel tu na internáte útočisko, keď v roku 1961 prišiel do Bratislavy študovať. Neskôr tu realizoval rekonštrukciu sídla pôvodných majiteľov areálu internátov Horský park – romantickej žltej vily, dnes využívanej Ekonomickou univerzitou. A od roku 2004 v tesnom susedstve parku stojí jedno z otcových najoceňovanejších diel – Vila Linea, ktorá bola zaradená aj do atlasu modernej svetovej architektúry.
Profesor Bahna vychoval na VŠVU desiatky mladých architektov a v jeho ateriéri AA spolu s nimi neskôr zrealizoval stavby, ktoré získali viacero ocenení. Ktoré z týchto stavieb mal profesor Bahna najradšej?
Otec rád spomínal na architektonické spolupráce – najprv na spoluprácu so svojím učiteľom a vzorom profesorom Vojtechom Vilhanom, významným architektom a špecialistom na interiéry, s ktorým navrhovali aj legendárny high-tech vládny salónik na bratislavskom letisku a neskôr na spoluprácu so svojimi mladšími kolegami a žiakmi – takou bola aj práca na stavbe, ktorá bola v polovici deväťdesiatych rokov pre otca najväčšou výzvou a príležitosťou. Išlo o budovu centrály VÚB, ktorá bola prvým moderným „mrakodrapom“ v Bratislave postaveným po roku 1989 modernými technológiami a za použitia materiálov európskeho štandardu. Na tejto stavbe si otec vážil spoluprácu so svojimi žiakmi Igorom Palčom a Milošom Juránim ako aj s mladším kolegom Ľubomírom Závodným.
Za budovu Obchodného domu Ružinov bol ocenený Cenou zväzu architektov v roku 1985, avšak súčasný osud tejto budovy, ktorej rozobratý betónový skelet aktuálne chátra, ho trápil. V tejto budove otec navrhol viaceré postmodernistické prvky a portály, ktoré boli prvým prienikom tohto štýlu do československej architektúry. Dnes už neexistujú a na žiadosť teoretikov architektúry, ktorí sa o ne zaujímajú, hľadám v otcovom archíve ich zábery na diapozitívoch a fotografiách.
Vzťah k prírode, k stromom, od ktorých ako tvrdil získaval pozitívnu energiu čerpal nielen vo svojom dome, aj v Taliansku, kam cestoval aj do miest, ktoré maľoval jeho švagor, maliar Ernest Zmeták. Zúčastnili ste sa ciest aj vy, celá rodina?
Otec mal ako architekt Taliansko dobre precestované – s mamou už počas svadobnej cesty v roku 1969 strávili veľa času putovaním za novovekými aj antickými architektonickými pamiatkami. Už som spomenul otcove obľúbené bienále architektúry v Benátkach kam chodil veľmi rád. No a už ako starý otec s mamou, mojou manželkou a našimi deťmi sme počas letných dovoleniek navštívili opätovne viaceré miesta, ktoré nám pripomínali obrazy Talianska od Ernesta Zmetáka. Za námetom jedného zo Zmetákových obrazov sme sa napríklad vybrali do Subiaca pri Ríme.
Aj v seniorskom veku bol aktívny, v apríli minulého roka oslávil 80-tku a o pár dní ho náhle zastihla smrť. Určite mal ešte veľa plánov, keď prekvapilo jeho nečakané úmrtie.
Áno, mal ešte veľa plánov. Do poslednej chvíle plánoval svoje ďalšie „projekty“, jedným z takých nerealizovaných zámerov bolo zorganizovať výstavu fotografií svojho svokra, môjho starého otca, nestora slovenskej reportážnej fotografie Viliama Malíka, ktorý fotografoval Bratislavu a Slovensko už od tridsiatych rokov minulého storočia. Otec sa celý život rád vracal do rodného Pukanca, kde sa ešte chcel venovať známym rodinám pochádzajúcim z tohto bývalého slobodného kráľovského mesta. Žiaľ, jeho plány sa už nenaplnili. Odišiel náhle, doslova pár dní po tom ako oslávil osemdesiatku so svojimi bratmi, ktorí ho prišli pri tejto príležitosti navštíviť z Pukanca.