Milá, priateľská empatická, milujúca mama, stará mama a výborná kuchárka. Elenka Šarayová je prvou slovenskou profesionálnou dirigentkou. Viedla Bratislavský detský zbor, je spoluzakladateľkou Dámskeho komorného orchestra, koncertovala po celom svete a za 40 rokov práce jej na 3-tisíc koncertoch tlieskalo určite aj milión divákov.
O svojom profesionálnom aj súčasnom živote seniorky porozprávala svojej kamarátke z detstva Alžbete Capkovej.
Si prvou slovenskou profesionálnou dirigentkou. Kedy vzniklo u teba rozhodnutie ísť študovať dirigovanie?
Po maturite som išla študovať klavír na Konzervatórium v Bratislave. Keďže mi odpadli – vzhľadom na maturitu – literné predmety, mala som viacej času a využila som príležitosť ísť na dodatočné prijímacie pohovory na kompozično-dirigentský odbor. Na prijímacích pohovoroch som sa preukázala skomponovanými skladbičkami a prijali ma. O dirigovaní som vtedy ani nechyrovala.
Ku kompozícii bolo priradené aj dirigovanie. Už v druhom ročníku som sa rozhodla, vďaka môjmu pedagógovi dirigovania prof. Kornelovi Schimplovi, aj pre štúdium orchestrálneho dirigovania. Neskôr, po maturite na konzervatóriu, som pokračovala v štúdiu orchestrálneho dirigovania na VŠMU, u profesora Dr. Ľudovíta Rajtera.
Orchestrálni dirigenti majú povinné štúdium odboru zborové dirigovanie počas dvoch rokov. Tam ma viedol profesor Dr. Juraj Haluzický, ktorý mi odporučil venovať sa dirigovaniu zboru, lebo vraj ako žena nemám šancu sa dostať k profesionálnemu orchestru. Preto som založila Dámsky komorný orchester z profesionálnych hráčok bratislavských orchestrov.
Okrem Dámskeho komorného orchestra si viedla aj Spevácky zbor slovenských učiteliek Ozvena a bola si aj dirigentkou Bratislavského detského zboru. Ako si spomínaš na toto obdobie?
Bolo to prekrásne obdobie, plné tvorivých aj organizačných aktivít. Hneď po skončení VŠMU som založila v roku 1969 Dámsky komorný orchester a v roku 1971 som dirigovala novovzniknutý zbor s celoslovenskou pôsobnosťou OZVENU – Spevácky zbor slovenských učiteliek so sídlom v Trenčianskych Tepliciach.
Pokračovali sme v zbore už s 80 speváčkami z celého Slovenska, ktorý som po prebudovaní základného repertoáru viedla 15 rokov a dosiahli sme aj medzinárodné úspechy. Dnes si čoraz viac uvedomujem, že by som to všetko nebola zvládala, nebyť maminky, ktorá sa po predčasnej smrti otecka presťahovala do Bratislavy a 15 rokov mi v domácnosti pomáhala.
Žiadna matka by nedokázala mať povolanie s mnohými koncertnými cestami a večernými, či víkendovými nácvikmi bez pomoci. Hlavne, keď veľa cestoval aj manžel. Toto obdobie bolo pre mňa úžasné, koncerty ma napĺňali šťastím a necítila som rozdiel, či sa konajú vo veľkomestách, ako napr. Paríž, Moskva, Ottawa alebo v malej dedinke na Slovensku.
Mala som obrovské šťastie, že som nikdy nepociťovala únavu. Navyše, 30 rokov som vyučovala ako docentka zborové dirigovanie na Katedre skladby a dirigovania HTF – VŠMU. Moji absolventi zastávajú významné umelecké alebo pedagogické posty na Slovensku.
Štyridsať rokov si spolupracovala s Bratislavským detským zborom ako dirigentka, máš skúsenosti s deťmi, vnúčatami. Doba, v ktorej žijeme je iná. Vnímaš rozdiely v tom, aké boli deti vtedy a teraz? Zaujíma ich ešte v dobe digitálnych technológií živá hudba, spievanie v zbore?
V roku 1967 som ešte ako študentka začala viesť po profesorovi Jánovi Strelcovi, zakladateľovi zboru, v roku 1962 Bratislavský detský zbor. To, že som mohla pokračovať v jeho práci a dosahovať celosvetové úspechy i za pomoci dirigenta, môjho syna Ondreja Šaraya a klaviristky M. Bezekovej – Kurilovej, ma napĺňali umeleckou realizáciou a spokojnosťou.
Deti boli iné kedysi a iné sú aj dnes, ale detská duša je stále čistá, vnímavá, len dnes podlieha viacerým vplyvom. Kedysi sa nedalo ľahko vycestovať za hranice, takže isté „lákadlo“, okrem vzťahu k hudbe a k priateľstvám v kolektíve, boli aj zahraničné cesty. Neskôr sa cestovanie stalo jednoduchším, do sveta deti cestujú s rodičmi a mladých ľudí lákajú rôzne, či už jazykové, alebo zážitkové pobyty. V zásade sú však deti stále krásne bytosti, ktoré svoju činnosť v speváckom zbore radi robia preto, lebo sa naučia chápať hodnoty hudby i zborovej interpretácie a zároveň majú aj pocit sebarealizácie z krásy jednotlivých výkonov. Len im treba rozumieť a dokázať s nimi pracovať tak, aby boli zaujaté a vo výsledku aj spolu so mnou šťastné.
Bola si celý život obklopená nielen v rodine, ale aj pracovne mužmi. Rešpektovali ťa muži v práci ako dirigentku – ženu?
S mužmi som v zbore nemala skúsenosti, ale keď som sprevádzala s Dámskym komorným orchestrom v zahraničí rakúskych a talianskych sólistov, vtedy som si občas „požičala“ pánov z dychovej sekcie Slovenskej filharmónie. Išlo vždy o perfektne pripravené koncerty, a tak rešpekt a priateľstvá zostali dlhoročné. Dokonca ich referencie sa rozšírili aj na kolegov. Vážili si nielen mňa, ale aj celý dámsky orchester. Nadviazali sme všetci dlhoročné priateľstvá, vždy podčiarknuté krásnymi spomienkami z koncertov, trvajúcimi až dodnes.
Hudbe si zasvätila život, pokračujú v tvojich šľapajach aj členovia rodiny? Zakoncertujete si niekedy spoločne?
Moji synovia Ondrej a Peter kráčajú v šľapajach svojich rodičov. V otcových – Viliama, ktorý pôsobil ako violončelista celý život v SKO B. Warchala pokračuje mladší syn Peter – huslista, ktorý účinkuje s profesionálnymi orchestrami po celom svete. V mojej profesii dirigovania kráča starší syn Ondrej. Spolupracovali sme v Bratislavskom detskom zbore (BDZ), potom si zo starších členov, už vysokoškolákov, založil spevácky zbor Echo a Amadeus Chor Bratislava. V Nitre vedie Spevácky zbor Nitria. Teraz počas pandémie nemôžu žiaľ dlhodobo cvičiť a koncertovať. Moje tri staršie vnúčatá ukončili v ZUŠ klavír, spievali v BDZ a najmladšia 11-ročná Sofia chodí na klavír, ale veľmi mu „neublíži“. Podstatné však je, že majú krásny vzťah k hudbe.
Si rodáčka zo Zvolenskej Slatiny, vyrastala si v rodine evanjelického farára. Detstvo a školské roky si prežila v Nových Zámkoch a strávili sme aj my dve spolu nezabudnuteľné detské časy. Ako si spomínaš ty na toto obdobie a aký je tvoj vzťah k Zámkom?
Zo Zvolenskej Slatiny sa rodičia s tromi dcérami presťahovali do Nových Zámkov, keď som mala 5 rokov. Otecko bol evanjelickým farárom, seniorom a v Nových Zámkoch potrebovali v roku 1948 nového farára, nakoľko sa tam presťahovali mnohí evanjelici z Békešskej Csaby a nemali duchovného pastiera. Maminka bola organistka, viedla aj cirkevný spevokol, takže už tam sa zrodil môj vzťah k hudbe. V Zámkoch som vyrastala, chodila do základnej školy, Jedenásťročnej strednej školy, aj do ĽŠU na klavír a husle.
Veľmi rada na tieto roky spomínam. Keď som odišla na štúdiá do Bratislavy, vydala sa, prichádzala som na víkendy za rodičmi a synom, ktorý bol štyri roky, počas mojich štúdií na VŠMU u rodičov v Nových Zámkoch. Mám k tomuto mestu vrúcny vzťah a pekné spomienky. Počas mojej dirigentskej praxe som tu častokrát koncertovala so všetkými troma telesami a od mesta som dostala v roku 2001 ocenenie „Čestný občan mesta Nové Zámky“. Pri mojich jubileách mi Literárny klub Generácie, organizoval besedy s Novozámčanmi. Mám k tomuto mestu vrúcny vzťah, pekné spomienky a viažu ma aj dlhoročné a úprimné priateľstvá.
Precestovala si takmer celú Európu, Kanadu, Japonsko, USA a taktiež africké Zimbabwe. Kde ste mali ako zbor najkrajšie zážitky a najvďačnejšie publikum?
Nedá sa na to jednoznačne odpovedať. Každá krajina má špecifické publikum a naše koncerty v zahraničí mali vždy úspech. Snáď najviac oceňovaný bol detský zbor v Japonsku, pri dvojmesačnom turné, kde sme uskutočnili 40 koncertov a nahrali LP platňu. Nerobili sme však rozdiely medzi svetovými metropolami a slovenskými mestami, či malými dedinami. Všade sme odovzdávali to najlepšie, čo v nás bolo a ohlasy boli vždy vrúcne a nezabudnuteľné.
Už osem rokov sa nevenuješ svojej profesii, si nepracujúca dôchodkyňa. .Ako tráviš dni, ako si dobíjaš energiu a čo ti najviac pomáha?
Po sedemdesiatke a vyše 40 rokoch práce som si povedala, že stačilo. Zrátala som si, že som za tie roky mala tritisíc koncertov. Bola to skutočne veľká, krásna práca, ale náročná v príprave. Nebyť mojej maminky, ktorá mi 15 rokov pomáhala s deťmi, domácnosťou, nič by som nedokázala a nestačím jej byť stále vďačná a myslím na ňu s láskou. No a teraz? Ten čas tak letí!
Nepoznám nudu. Stále mám čo robiť. Venujem sa domácnosti, varím, pečiem. Deti a vnúčatá milujú moju kuchyňu. Veľa čítam, počúvam hudbu z rádia Slovensko a Devín, rada si pozriem pekné filmy v televízii, ale milujem aj ticho. Teším sa na stretnutia s rodinou a priateľmi nielen doma v Bratislave, ale aj na chalupe v Motešiciach, kde sa cítim veľmi dobre. Každé ráno poďakujem Bohu, že som sa zobudila zdravá a večer, že som v zdraví prežila deň. Na Vianoce sa ma deti pýtali, akým darom by ma potešili. Povedala som im, že pre mňa je môj domov, moja rodina s krásnymi vzťahmi ten najkrajší Boží dar. A samozrejme, zdravie.