Pozná ju snáď „polovica“ Košíc. A niet sa čo diviť, učiteľke gymnázia Judite Štofkovej prešli rukami stovky žiakov. Vlani oslávila životné jubileum – osemdesiatiny. Aj napriek svojmu veku je Jutka stále aktívna, plná optimizmu, empatická, vždy ochotná podať pomocnú ruku. Chuť do života jej nechýba.
Je jednou zo zakladajúcich členiek klubu Soroptimist v Košiciach a aj najstaršou soroptimistkou na Slovensku. Jej životná púť však prešla nielen úspechmi, ale aj mnohými sklamaniami a riešením neľahkých dilém. Emigrácia, návrat z emigrácie za hlbokého socializmu, či zapojiť sa do udalostí Novembra 89. Tieto, ale ani iné udalosti ju nezlomili, práve naopak posilnili, aby vždy kráčala vpred so vztýčenou hlavou.
Ako si spomínaš na svoje detstvo a mladosť?
Narodila som sa v marci v roku 1939 a dátum môjho narodenia i povolanie mojich rodičov asi predurčili i moju profesijnú kariéru. Bývali sme na dedine a moji rodičia nemali inú možnosť ako ma nosiť so sebou do školy. A tak sa stalo, že prvú triedu som začala navštevovať ako päťročná. V triede som bola najmladšia, ale zato najvyššia. Maturovala som ako 16-ročná a Filozofickú fakultu UPJŠ v Prešove, odbor slovenský jazyk – ruský jazyk som ukončila ako nezrelý 21-ročný promovaný pedagóg. Svoju mladosť som strávila pod basketbalovými košmi ako hráčka Slávie Prešov. Vďaka cestám za ligovými bodmi som precestovala celé Československo a zopár zahraničných ihrísk. Boli to nezabudnuteľné časy.
Študentské časy skončili, ako si sa vyrovnala so vstupom do života?
Mala som 21 rokov, moji maturanti 18, keď som začala učiť na Dvanásťročnej strednej škole na Kováčskej ulici, významnej a najstaršej vzdelávacej inštitúcii v Košiciach. Ale moja výška a prísno – usmievajúci výraz mi pomohli získať si nielen autoritu, ale aj mimoriadne ústretové vzťahy so študentmi. Občas prišiel do školy jeden otec – nádherný fascinujúci muž, ktorý ma očaril. A keď mi pri jednom stretnutí povedal: “ Celý život som na vás čakal“, bola ruka v rukáve. Bol to Ing. arch. Ladislav Štofko. Vzali sme sa a okrem manžela, ktorý bol rozvedený, som mala zrazu aj dve dospievajúce dcéry – Zoru a Evu. O dva roky sa nám narodila Lucia. Boli sme veľká rodina so všetkými radosťami i starosťami každodenného života. Dodnes sú moje dve staršie dcéry súčasťou môjho života.
Tvoj manžel bol výnimočný človek s neľahkým osudom.
Áno, vďaka zločineckému socialistickému režimu, predtým než sme sa spoznali, strávil 6 rokov v Jáchymove, ako politicky väzeň za špionážnu činnosť. Ako štu
dent architektúry v Budapešti počas vojny nosil s poľským priateľom protifašistické letáky do Poľska. Okrem toho bol synom kapitalistu, ktorý v Košiciach založil známu reštauráciu 12 Apoštolov. Komunistická vláda sa chcela zbaviť všetkých tých, ktorí sa jej zdali nebezpeční a vykonštruovali proces o velezrade. Nevinný človek dostal dvanásť rokov, odpracoval šesť a vrátil sa s rakovinou. Tvorivý architekt a umelec umrel predčasne. Ovládal päť cudzích jazykov. Ako architekt sa podieľal na projektovaní Technickej univerzity v Košiciach, pražskom zimnom štadióne a mnohých ďalších budovách v Československu.
Rok 1968 bol pre mnohých ľudí na Slovensku veľkou nádejou na lepší život. Ale nakoniec všetko dopadlo inak.
Normalizačný proces zmaril všetky naše nádeje na slobodný život. Vtom čase žili naša dcéra Zora s rodinou, moja sestra a môj otec v Austrálii. Rozhodnutie nebolo ľahké, ale napokon sme sa rozhodli emigrovať. Pracovala som v knižnici, zdokonalila som sa v angličtine, bolo to nádherné obdobie.
Prečo ste sa vrátili?
Túžba po domove bola silnejšia ako pohodový život v Austrálii. Po roku a pol sme vrátili na Slovensko.
Ani toto rozhodnutie asi nebolo ľahké, veď ste museli počítať s tým, že začleniť sa do starých koľají nebude jednoduché.
Áno, začínali sme odznova, do školstva sa mi podarilo vrátiť iba vďaka náhode a znova som mohla učiť na gymnáziu Košiciach. V roku 1980 môj milovaný manžel zomrel. Mal iba 60 rokov. Vdovský život bol ťažký, ale vždy som sa snažila si nájsť aktivity v práci so študentmi alebo spoločenskom živote.
A prišiel rok 1989.
To obdobie mi poskytlo priestor na vyjadrenie môjho zmýšľania, ktoré som v angažovanej práci socialistického učiteľa musela skrývať, pretvarovať sa ako vychovávam nadšených budovateľov socializmu. Vystúpenia na mítingoch VPN a moje obrovské odhodlanie prispieť k zmene ma posunulo do kresla námestníčky primátora mesta Košice. Mnoho pozitívnych vecí sa podarilo zrealizovať aj napriek tomu som sa po roku rozhodla vrátiť do školy, k môjmu obľúbenému povolaniu. Učila som na gymnáziu slovenský jazyk. Milovala som svoju prácu a mnohé stretnutia s absolventmi potvrdzujú, že aj oni mňa. Ale učila som nie len to, čo predpisovali osnovy a doba, ale i fakty utajené, rozporné či zakázané a tak nepriamo otvárala mladým oči o svete. Nedávno mi môj bývalý žiak, dnes uznávaný právnik, poslal knihu s venovaním “Pani profesorke, ktorá dávno pred inými vedela, akú cenu má sloboda”. V školstve som pracovala až do roku 1997, kedy som odišla do dôchodku.
Nie je život dôchodkyne jednotvárny?
Je taký ako si ho zariadiš. Pomáham dcére Lucii, ktorá je tlmočníčkou v Európskom parlamente, teším sa zo svojich vnúčat, študentov Adama a Diany, ktorá je asistentkou europoslankyne Lucie Nikolsonovej. Mám s nimi veľmi pekný vzťah, v detstve som im často nahrádzala rodičov. Dnes mám vyše 80 rokov, snažím sa byť aktívna a veľa sa hýbať. Bývam na štvrtom poschodí, v dome bez výťahu a denne hore dole prejdem aj trikrát. V meste stretávam svojich bývalých žiakov, kolegov, priateľov aj sestry sororky, s ktorými rada chodím na rôzne zaujímavé akcie. Som optimistka, nielen soroptimistka.
A mám „koníčka“, dvakrát týždenne chodievam hrať bridž, som členkou Košického bridžového klubu a pravidelne sa zúčastňujem aj na bridžových súťažiach a v lete som „doma“ na Ružíne, kde mám chatu. Veľa čítam, literatúra bola vždy mojou veľkou láskou .
Čo dodať na záver? Dovolím si parafrázovať básnika J. Smreka:“ Duch sa vznáša vysoko, aj keď pod stôl padá telo.“ Tak je to s nami dôchodcami.