Bývalá baletka Zuzana Bartková zostala verná pohybu a venuje sa charite.
Stále štíhla, perfektne zladená. S módou akoby dýchala, je jednoducho šik. Drobná štýlová dáma má rada okrem pohybu – po celý aktívny život sa venovala baletu, aj prácu pre iných.
Empatia jej rozhodne nechýba a to sa prejavuje nielen počas jej pravidelných návštev na detskej onkológii pri chorých malých pacientoch, ale aj v seniorských domoch, kde v minulosti zožala vždy veľkých úspech. Čím? Nuž aj tým, že ešte stále dokáže predviesť mlynské koleso. A s tým sa vo veku plus 70 naozaj môže pochváliť iba málokto.
Bývalá baletka Zuzana Bartková totiž ani počas jesene života nezaháľa. Modré a čierne baletné špičky jej síce visia už iba na klinci, spomienky na balet však zostávajú.
Pred koľkými rokmi ste zavesili baletné špičky a skončili s aktívnou prácou baletky?
V roku 1997 som odišla z baletu SND do dôchodku, čo je už 23 rokov. Najprv som si dala pauzu od všetkého. Lebo v čase mojich začiatkov som si zaumienila: keď skončím ako baletka, prvý deň nebudem robiť nič iné, iba jesť. Celkom mi to nevyšlo podľa tohto predsavzatia, lebo človek sa síce naje, ale potom už nevládze neustále niečo konzumovať. Počas ďalších dní som sa snažila cvičiť doma, čo sa veľmi nedalo a potom som nabehla na jogu – niekedy som sa prinútila, inokedy som radšej umyla okná. O dva roky neskôr som nastúpila späť do divadla ako asistentka choreografie. Bola som na baletnej sále vedno s tanečníkmi a preto som sa aj tam hýbala. Nuž a nakoniec, stále bývame na treťom poschodí bez výťahu, čo je pre kondíciu nesporne dobrá vec. No a dva až trikrát do týždňa chodievam cvičiť na kurz, s názvom Zdravý chrbát. Je to výživný tréning pre staršie dámy a potom ešte nevynechávam jogu.
Odopierať si stále jedlo, je pre tanečníkov asi najkrutejšie. Načo ste mali najväčšiu chuť prvý deň po skončení kariéry?
Zvykla som si na delenú stravu, čo je dnes veľká móda, no ja som to vedela už v roku 1960. Stále som si pochutnávala iba na mäsku so zeleninou a sladké vždy išlo bokom. Mám pravdaže rada ovocie a mojich trom chlapom (manžel Emil Bartko a synovia Šimon (39) a Lukáš (31) stále dobre a chutne navarím.
Aké sú vaše spomienky na profesionálne roky? Čo bolo krásne a čo ťažké?
Mala som ešte za bývalého režimu možnosť vycestovať. V zahraničí som dokopy pobudla tri roky. Dva z toho, v rakúskom Klagenfurte a rok v Grazi. Na tento čas spomínam s láskou. Bola to úžasná sloboda. A potom, veľa sme cestovali aj s divadlom. Dva – trikrát do roka sme išli do Francúzska či do Talianska a hosťovala som aj v Prahe, takže som mala možnosť veľa cestovať aj s Pražským komorným baletom. Napríklad, s mojim partnerom sme v Drážďanoch hosťovali v naštudovanom predstavení Stvorenie sveta. Tam som chodievala pravidelne približne štyri roky. Boli sme mladí, spoznávali sme rozličné kuchyne aj rôznych iných ľudí. Videli sme filmy, ktoré sa u nás nepremietali, to isté platilo o hudbe…A ťažké? Nuž balet je drina a rehoľa. Človek sa musí neustále strážiť. Každý deň treba cvičiť napriek bolestiam. Neexistuje, aby telo o sebe nedalo vedieť. Raz bolelo tam, inokedy inde. Ja som však na šťastie nikdy nemala veľké úrazy, takže som svoje aktívne roky prežila v relatívnej pohode.
Vašimi partnermi bolo známi a uznávaní tanečníci.
Mala som šťastie na výborných partnerov. Či už Peter Dúbravík, Libor Vaculík alebo Jozef Dolinský starší, ktorý nedávno oslávil osemdesiatku. Keď som prišla do Bratislavy, robili sme spolu Listy dôverné od Leoša Janáčka. Už vtedy bol pre mňa starší pán, lebo som mala nežných 23 rokov a on bol po tridsiatke. Smiešne, ako sa vekom posúvajú kritéria, však? Pán Dolinský starší bol vždy skvelý tanečník a ešte aj dnes je ho možné vidieť na javisku, ako bravúrne tancuje v Chaplinovi.
Ako to bolo, keď prišli deti?
Ozaj veľmi ťažké, čo ale vždy býva pre každú baletku. Keď bol Šimon malý, nikoho som v Bratislave nemala. Pomáhala mi švagriná, suseda, keď mal pol roka, vozila som ho k pani, čiže mal opatrovateľku. Ako väčší som mnou chodil do divadla. Skončila som predstavenie, vybrala ho od opatrovateľky a hajde na vlak do Prahy. Ráno som ho tam odovzdala mame, vybavila si pracovné povinnosti baletky a večer spolu s dieťaťom vlakom domov. Dnes si to už ani predstaviť neviem. Takú obrovskú záťaž. A keď sme bývali v byte na Tolstého ulici v Bratislave, bez výťahu na piatom poschodí, som mala tréningu tiež dosť. Nákupy, kočík a bandasky s naftou, ktorú sme potrebovali na kúrenie som vynášala na piate poschodie sama, lebo manžel, Emil, vtedy ako asistent pána Nosáľa bol na trojmesačnom turné s Lúčnicou. Keď si nato všetko pomyslím, hovorím si, že už by som nechcela byť ešte raz mladá. Hoci, brala by som, keby mi ubudlo možno päť rokov. Ale nie viac.
Čím vás priťahoval balet? Prečo ste sa rozhodli práve pre takéto náročné povolanie?
Za mňa to rozhodla mama, ktorá sa v mladosti venovala baletu a bol to jej životný sen. Otec jej však profesionálne tancovať nedovolil, lebo bol presvedčený, že musí vyštudovať niečo poriadne a nie byť „komediantkou.“ Preto dala na balet mňa, čo ma však spočiatku vôbec nebavilo. Veľmi nerada som tam chodievala.
Bývali sme v Liberci, prišla som zo školy, hodila tašku do kúta a už sme lietali po vonku. V Liberci bol detský raj. Z jednej strany priehrada, z druhej tenisové kurty, za dvadsať minút električkou na Ještěd do krásnych hôr. Balet ma preto vôbec spočiatku nepriťahoval a často som kvôli tomu dostala riadny výprask. Môj antagonistický vzťah k tancovaniu trval do dvanástich rokov. Potom sa to zmenilo a prišla som baletu na chuť.
Po zédeeške v Liberci som išla som do Prahy robiť prijímacie skúšky na baletnú školu. Neprijali ma a mne sa v momente zrútil svet. Bola to chyba pedagógov v Liberci, ktorí nás s mamou presviedčali, že ma okamžite prijmú, že som taká výborná. Ale nebola som. Nevzali ma ani na druhý krát a jedna z členiek poroty pošepkala mojej mame, že šéfka prijímacej komisie je absolútne proti mne zaujatá. Vraj to musíme riešiť inak a inde. Urobila som prijímacie pohovory na Strednú farmaceutickú školu v Ústí nad Labem. Do Liberca prišla v tom čase na šťastie choreografka pani Viera Moravcová, ktorá mi pri návšteve baletnej školy ponúkla, že ma vezme do nášho divadla F. X Šaldy za elévku. Hoci naši protestovali, dostala som okamžite zmluvu a nastúpila som celá šťastná za gážu 300 korún mesačne.
Tam ste sa všetko naučili.
Postupne, lebo prevádzka divadla je niečo celkom iné ako baletná škola. Bolo to fajn, rada nato spomínam, lebo Šaldovo divadlo bolo veľmi kvalitné. Fungoval tu kvalitný činoherný, operný aj baletný súbor. Neskôr som si podala prihlášku na Konzervatórium v Brne, kde ma okamžite zobrali. Do Bratislavy som prišla v roku 1973.
Koľko rokov sme boli aktívnou baletkou?
Presne dvadsaťdeväť a pol roka. Vďaka tomu som sa zoznámila aj s manželom, ktorý pre baletnú súťaž, ktorá sa konala v Bratislave, pripravoval bulletin. Všetci účastníci súťaže v ňom museli mať svoje fotky a životopisy. Zoznámili sme sa v legendárnom Tulipáne, kam ma pozval na kávu. Zároveň mi povedal, že keby som niečo potrebovala, aby som sa ohlásila. Stalo sa a slúchadlo zdvihol pán Nosáľ. Taká som bola z toho zmätená, že som povedala: „ Pán Nosáľ? Tu je pani Innemanová.“ To bolo moje dievčenské meno. Až potom som zo seba vysúkala, že chcem hovoriť s pánom Bartkom. Dosť často sme to neskôr spomínali a smiali sa na mojej plachosti.
Vďaka Emilovi Bartkovi ste získali vzťah aj k slovenskému folklóru.
Určite áno, lebo mne český folklór nič nehovoril. Mala som rada iba moravské pesničky. Objavovať slovenský folklór som začala práve vo Východnej a bola som z toho všetkého hotová.
Čo hovoríte na vašich súčasných mladých kolegov – tanečníkov?
Technicky sú úžasne vybavení. Dnes nie je možné, aby sólista neobrátil aspoň dve piruety. Tanečníci majú za sebou obrovský dril, čo my sme až taký nemali. A je to vidieť, virtuozitu nikto z nich nezaprie, no možno je to občas na úkor iných vecí.
A čo máte radšej moderný alebo klasický balet?
Ja inklinujem skôr k modernému tancu, ako ku klasike. Teda k modernejšiemu poňatiu tanca. Každý tanečník musí pravdaže ovládať klasiku, to je povinná abeceda.
Detské aj študentské roky ste prežili v Čechách. Boli to turbulentné roky. Ako ste to vnímali?
Narodila som sa v Prahe, ale do prvej triedy som začala chodiť v Liberci. Otec bol strojný inžinier a myslel si, že z Liberca sa ľahšie dostane do Prahy, čo bol jeho cieľ. Ale komunisti si to zjavne nemysleli a zatrhli mu to. Keď mamina sestra spolu s manželom, dôstojníkom československej armády emigrovali v roku 1949, mamu navštevovali tajní, ktorí ju presviedčali, aby začala spolupracovať. Nepresvedčili ju, otca vyhodili zo strany aj zo školy a už to s nami išlo dole kopcom. Jasné, že to bolo nepríjemné, keď zazvonili a stáli vo dverách. Bola som však dieťa a preto som si to ešte veľmi nepripúšťala.
Vaše srdce je otvorené. Aktívne pracujete v klube Soroptimist Bratislava. Čo pre vás znamená charitatívna práca?
Mala som 42 rokov, keď som ešte tancovala a ako 47 ročná som odišla do dôchodku. Pracovala som ako tanečnica päť rokov navyše a mala som toho dosť. Už doma som videla a naučila sa od mojej mamy, že treba pomáhať iným ľuďom, že je veľmi dôležité nežiť iba pre seba, ale dokázať sa podeliť s tými, ktorí to potrebujú. Cestu do klubu mi našiel práve manžel a to tiež vďaka láske k baletu, ktorou sa vyznačujú aj členky nášho Soroptimistického klubu. Keď bol manžel riaditeľom baletu v SND, konalo sa viac svetových premiér pôvodných slovenských baletov, na ktorých naše sestry Soroptimistky nechýbali. Oslovili ma a ja som sa s radosťou podujala pomáhať pri zaujímavých, ale aj časovo dosť náročných projektoch tohto klubu.
Aké je vaše životné krédo?
Teší ma bežný život, ktorý si užívam, som rada, že moji blízki sú zdraví, že svieti slniečko, alebo že môžem ísť na nejakú zaujímavú vernisáž. Milujem obyčajný, jednoduchý život podľa hesla žiť a nechaj žiť. V tom vidím najväčšiu životnú múdrosť.