Známa košická očná lekárka, MUDr. Ľubica Veselá, ktorú všetci priatelia a známi volajú Kaja, akoby nestarne. Napriek tomu, že už má pomerne veľké vnúčatá, je stále aktívna, plná života a optimizmu. Podelila sa s nami o návod, ako je najlepšie vybabrať s pribúdajúcimi rokmi.
Čo robíte preto, aby vám nechýbala povestná energia?
Mám 72 rokov a snažím sa stále pracovať, chodím cvičiť, keď mám čas. V mojom programe nechýbajú koncerty ani divadlá. Vychovala som dvoch synov, obidvaja sú lekári, jeden chirurg a druhý očný lekár, mám krásne vnúčatá a toto všetko mi dodáva energiu.
Prežili ste pomerne rušný život. Čo bolo vašou vzpruhou?
Zdá sa to neuveriteľné, ale aj negatívne zážitky. Vyrastala som v rodine veľkostatkára, ktorý v päťdesiatych rokoch prišiel o všetko. V tom období otec pracoval ako robotník, a mamu učiteľku zamestnať nechceli, pretože v socializme nemohla učiť veľkostatkárova manželka. V tom období sme v zime vôbec nekúrili, lebo sme na to nemali. Jedli sme každý deň to isté, len chlieb so slivkovým lekvárom. Chodili sme oblečené v tom, čo nám príbuzní poslali po svojich deťoch. Po rokoch potom mamičku zamestnali, ale len do družiny, neskôr aj učila. Ako učiteľka učila triedu s čisto rómskymi deťmi, pretože tam bol vyšší plat. Boli sme tri sestry a mamička robila všetko, aby sme dobre študovali a vyštudovali vysoké školy. Jej krédo – študujte, pretože to, čo budete mať v hlave vám nikdy nikto nevezme, som si osvojila.
Po skončení štúdia prišli aj príjemnejšie roky.
Všetky tri sme vyštudovali vysoké školy a v roku 1968 odišli obe moje sestry do Kanady. Ja som zostala doma s rodičmi. Po skončení vysokej školy som nastúpila na očnú kliniku v Košiciach, kde som sa zoznámila s mojim, teraz už bývalým manželom. Vzhľadom na to, že dostal post primára v Žiline, presťahovali sme sa z Košíc do Žiliny a prežili sme tam krásnych, takmer 25 rokov.
Choroby sa vám však nevyhli…
V roku 1993 mi zistili pomerne veľkú aneuryzmu na báze mozgu. Na každej klinike v Čechách, či na Slovensku ma odmietli operovať pre komplikovanú lokalitu aneuryzmy a dávali mi pol roka života. Musela som sa s tým zmieriť. V tom okamihu boli však najväčším problémom moji rodičia a na otázku, kto sa o nich postará, som nenachádzala žiadnu odpoveď. O synov som sa nebála, vedela som, že sa o nich manžel postará a bol by opatril aj mojich rodičov, ale bolo mi jasné, že ťažko by to sám všetko zvládal.
Čo sa stalo?
Asi každý z nás má svoj osud niekde zapísaný. Mne nahral zrazu a nečakane starého kamaráta z detstva, ktorý v roku 1970 odišiel z republiky a ja som ani netušila kam. Starý Košičan, akou som bola aj ja, vtedy žijúca v Žiline, som mala zrazu telefonát, kde sa mi predstavil a oznámil, že sa momentálne nachádza v Žiline a dozvedel sa o mne. Stretli sme sa a keď som mu porozprávala o mojej chorobe, na veľké prekvapenie si hneď vypýtal röntgenové snímky. Vzápätí mi povedal, že ako veterinár pracuje na vychýrenej neurochirurgickej klinike v Zürichu, robí pokusy na zvieratách a skúša na nich aj nové operačné metódy. Potom, ako som mu dala svoje RTG snímky , už za dva týždne sa mi ozval. Vzhľadom na vážnosť môjho stavu, čakať by bolo rizikom. Oznámil mi preto aj termín zákroku. Bolo to presne 4.jula 1993. Na tento dátum nikdy nezabudnem.
A kto to všetko zaplatil?
Vzhľadom na túto situáciu mi známi poradili, že ak mám doklady o odmietnutí operácie v našej republike, mali by mi výdavky s tým spojené do určitej miery nahradiť naše štátne orgány. A opäť pomohla náhoda. Tesne pred operáciou mi oznámili, že minister MUDr. A. Rakús končí na ministerstve zdravotníctva a rozhodol sa moju žiadosť podpísať. Bola to náhoda, šťastie? Že sa práve vtedy menila vláda? Skutočne neviem. Nakoniec osud to zariadil, som tu a žijem na plné obrátky. Užívam si vnukov, rodiny, kamarátov, sestry z SI klubov.
A čo vaša práca, pokračovali ste v nej? Považujú vás za priekopníčku a spoluzakladateľku laserovej mikrochirurgie na korekcii dioptrických chýb.
V Žiline som pracovala na detskej očnej ambulancii, i keď som chcela vždy operovať, ale vtedajší systém nedovoľoval manželom pracovať na jednom oddelení, kde bol primárom môj manžel. Od roku 1994 som pracovala s Excimer LASEROM, ktorý umožňuje laserovou operáciou sa navždy zbaviť okuliarov na čítanie. Vzhľadom na zmenu v mojom osobnom živote, som sa presťahovala späť do Košíc a v roku 2003 som si otvorila očnú súkromnú ambulanciu, napriek tomu, že som už bola v dôchodkovom veku. Začínala som prakticky odznova. Nemohla som inak, v našej rodine sa totiž lekárstvo dedí z generácie na generácie a Rodina Veselých sa očnému lekárstvu venuje už 80 rokov .
Teda stále pracujete.
Baví ma to. Rada pomáham druhým, ktorí to potrebujú. Založila som Združenie súkromných očných lekárov, pretože boli veľké problémy s ambulanciami a nik to neriešil. Od roku 2003 som stále prezidentkou tohto spolku a zariaďujem všetko, čo sa týka ambulantnej sféry. Každý rok organizujem Celoslovenské pracovné dni súkromných očných lekárov, kde sa okrem prednášok vždy sa riešia aj aktuálne problémy.
Ako si udržiavate kondíciu?
Ako mladá som plávala, intenzívne som trénovala, mám veľa medailí a s tréningami som prestala až keď som začala študovať. Všetko som už nestíhala. Lyžovať som začala až po príchode do Žiliny. Šport mi je stále blízky, takže v rámci možnosti si pravidelne zacvičím.
Venujete sa aj charite a dámskemu hnutiu Soroptimist International.
Bola som pri zakladaní SI klubu v Žiline, a keď som prišla do Košíc, povedala som si, prečo nie aj tu? Je to klub, ktorý mi niečo hovorí a dáva a preto som sa rozhodla založiť klub Soroptimist aj v Košiciach.
