Až šesť dní, od 24. februára trvá neobyčajný festival v mestečku Mohács na juhu Maďarska, ktorý je súčasťou svetového dedičstva UNESCO. Jeho názov je Busójárás a oživuje štrašidelné ľudové tradície.
Šesťdňová fašiangová slávnosť sa pokladá za najväčšiu v Maďarsku a každoročne privádza do mesta desaťtisíce návštevníkov. Tento rok sa očakáva viac ako 60-tisíc návštevníkov.
Buši a neobyčajná legenda
Busójárás (vyslov „bušójáráš“), ktorého neoddeliteľnou súčasťou sú rôzne strašidelné démonické masky, má svoje korene v starých fašiangových dramatických tradíciách tzv. Šokcov/Šokavcov (maď. sokácok).
Ide o etnografickú skupinu južných Slovanov rímsko-katolíckeho vierovyznania, ktorí žili v Moháči a v jeho okolí. Traduje sa, že pôvod desivých masiek používaných počas Busójárás siaha až do obdobia nadvlády Turkov (medzi rokmi 1541-1699).
Legenda hovorí, že vynaliezaví Šokci si obliekli diabolské masky a v sprievode desivého vreskotu sa vyrútili na poverčivých Turkov, ktorí sa tak smrteľne vydesili týchto „pekelných duchov“, že všetko pozahadzovali a bezhlavo utekali pred hrôzostrašnou armádou démonov.
Busójárás” je jedným z najzaujímavejších a medzinárodne známych fašiangových slávností v Maďarsku. Slovo „busójárás“, v preklade „pochod-Bušó“ (chorv. pohod bušara; ang. Busó-walking) je typ ľudového strašidlo-chodenia, ktorý sa každoročne organizuje v čase fašiangov v malom mestečku na Dunaji s názvom Mohács (slov. Moháč).
V roku 2009 uznalo UNESCO pochod Bušov za svetové kultúrne dedičstvo. Šesťdňová fašiangová slávnosť sa pokladá za najväčšiu v Maďarsku a každoročne privádza do mesta desaťtisíce návštevníkov.
Fašiangové slávnosti spojené s nezbednosťami a šibalstvami
Táto legenda, i keď je skutočne veľmi zaujímavá, nemá reálny historický základ. Moháč bol totiž oslobodený spod tureckej nadvlády v roku 1687 a dosídľovanie veľkej skupiny Šokcov na toto územie nastalo až desať rokov po tejto udalosti.
Šokci, pôvodom z Balkánu, priniesli tento ľudový zvyk pravdepodobne zo svojho bývalého domova, ktorý sa neskôr v Moháči – v maďarskom kultúrnom prostredí, formuloval ďalej a nabral svoju dnešnú podobu.
Prvé zmienky o tejto ľudovej tradícii pochádzajú z konca 18. storočia. Dnes je tento veľkolepý ľudový zvyk jedným z najznámejších fašiangových slávností v Maďarsku spojený s lúčením sa so zimou.
Podľa tradície v čase fašiangov neplatia na Bušov morálne pravidlá každodenného života a tak sa počas sprievodu môže stať, že niektorí účastníci vojdú do miestnych krčiem, či domov, kde zabávajú ľudí rôznymi šibalstvami.
Zvykom u Bušov je aj vystrájanie nezbied s peknými ženami. Bežne sa stáva, že z pouličných divákov vylovia najkrajšie dámy, ktoré potom vyobjímajú. Busójárás spestruje aj tzv. koč-Bušov (maď. busószekér), kde sú na špice kolies pripevnené bábky oblečené v kostýmoch Bušov.
Keď sa sprievod dostane na Hlavné námestie začína samotné vyvrcholenie fašiangovej zábavy – pochovanie zimy. Na námestí sa zapáli obrovská hranica a do rieky sa pustí rakva – symbol zimy.
Medzitým prechádza veselý roztancovaný sprievod Bušov a predstavenia početných tanečných folklórnych súborov.
Medzi hlavné elementy tradičného odevu účastníkov pochodu Busójárás patria mimo strašidelných masiek aj krátky baraní kožuch s vyvráteným kožuchom (maď. bekecs), biele široké nohavice plnené slamou, čižmy alebo bačkory, respektíve laná, reťaze, zvonce a rapkáče.
Krátky kožuch je poviazaný lanom alebo reťazami, na ktoré sa povešajú zvonce. Nepostrádateľnými doplnkami tradičného odevu sú aj kapsa, kyjak vyrezaný z dreva, ako aj drevený roh vydávajúci hrozné zvuky.
Mimo účastníkov s desivými maskami sa v sprievode objavujú aj tzv. „pekní-Bušovia” (maď. szép busók). Väčšinou ide o dievčatá a ženy, ktoré nemajú desivý výzor, ale sú oblečené do tradičného ľudového kroja Šokcov, pričom tváre majú zahalené závojom.