V knihe Jiřího Jilíka Žítkovské čarovaní je jedna dojemná fotografia. Po kamennom dvore kráča, podopretá paličkami, zhrbená babička ohnutá starobou. Maličká a krehká ako „věchýtek“. Práve toto prirovnanie použil autor a spoluautor dvoch desiatok knižných titulov najmä s tematikou ľudovej kultúry a regionálnej histórie Slovácka.
Jiří Jilík mal veľké šťastie. Do svojho domčeka, do svojej kuchyne, do svojho súkromia ho pustila posledná žítkovská bohyňa Irma Gabrhelová. Na druhý svet odišla v januári 2001 vo veku 97 rokov. Jej vnučka Lýdia spisovateľovi povedala: „Babička nebola chorá. Vedela, že nastal jej čas. Posledné dni už nepotrebovala s nikým hovoriť a uzavrela sa sama do seba. Jedného dňa si ľahla a zhasla.“ A Jiří Jilík vo svojej knihe napísal: „S poslednou žítkovskou bohyňou zmizol z nášho života jedinečný fenomén, ktorý v našom stredoeurópskom priestore v tej dobe už nemal obdobu.“
Kto boli tieto výnimočné ženy
Bohyně, tak v tomto neobyčajnom kraji nazývali liečiteľky-vedmy, ženy obdarené výnimočnými schopnosťami, ktoré dokázali pomôcť pri všemožných trápeniach, chorobách ľudí aj dobytka, neplodnosti či nevere, predpovedať budúcnosť, či dokonca poručiť dažďu a vetru. Ženy hlboko veriace, rovnako silno prepojené s Bohom aj s prírodou. Pôvod ich zázračných schopností, umenia, ktoré si predávali z generácie na generáciu, ostáva záhadou. Prispel k tomu už samotný kraj, miesto, kde žili, ktorý priam nabáda k meditácii. „Na moravských Kopaniciach, kde dediny majú mená ako Starý Hrozenkov, Lopeník, Vápenice, Vyškovec a Žítková, v kraji bielo karpatských lesov a horských planín, sa pretínajú siločiary minulosti a budúcnosti. Len tak sa dá vysvetliť, že niektoré ženy z osady Žítková vedeli nazrieť do dejov, ktoré ešte len nastanú,“ píše Jiří Jilík.
Čarovná mágia, zaklínadlá, veštenie, aj liečenie
Územie Moravských Kopaníc je jedinečný región na moravsko-slovenskom pomedzí s domčekmi roztrúsenými na svahoch kopcov, s políčkami rovnako ťažko dostupnými ako domy ich majiteľov, ktorí sa na nich lopotili s motykami. Preto Kopanice, kde ľudia z piatich osád žili na samotách vo veľmi tvrdých podmienkach. Chovali sliepky, zajace, ovce, kozy, kravy, kto na čo mal, na svojich políčkach pestovali raž – žito siate, preto Žítková, a samozrejme zeleninu, zemiaky, všetko, čo si dokázali dopestovať k skromnej obžive. Elektrina tu bola zavedená až po vojne v roku 1948 a o dva roky neskôr začal do obce chodiť autobus. Tamojší ľudia si vytvorili osobitú kultúru. František Bartoš, pedagóg, jazykovedec, etnograf, organizátor vedeckého a národného života na Morave, zmapoval, že nikde inde na Morave sa nedá nájsť naraz toľko rozmanitých povier, toľko starobylých zvykov a obyčají ako práve v tomto odľahlom horskom zákutí. Bohovanie či čarovanie sa na Žítkovej praktizovalo odpradávna a v snáď Bohom vyvolených rodinách, kde sa vyskytlo, sa odovzdávalo ako vzácny dar z generácie na generáciu. V chudobnej oblasti, kde len niektorí vedeli čítať a písať, odriekali bohyne čarovné formulky spamäti. Dlhé, komplikované magické zaklínadlá, pre každý úkon iné. Matka – bohyňa odovzdala svojej umenie dcére a tá zas svojej… Bohyne veštili z olova roztopeného na sporáku a vyliateho do vody, a nie ledajakej, dokonale sa vyznali v prírodnom liečiteľstve, ale aj účinnosť byliniek z božej záhrady vždy podporovali rituálmi. Niektoré bohyne dokázali zažehnať nielen chorobu, ale aj búrku. K vychýrených bohyniam, bolo ich len zopár, denne prichádzalo hľadať pomoc aj päťdesiat ľudí zo všetkých končín, z Viedne aj Prahy. Ale svet sa menil, veda, vzdelanie, a najmä materializmus, za socializmu jediný povolený svetonázor, sa na mágiu pozeral s dešpektom, vytláčal ju zo života a s ním aj bohyne.
Zaniknutý fenomén
Jiří Jilík prichádzal za poslednou z nich vedený hlbokým záujmom o fenomén, ktorý sa pomaly vytrácal z Kopaníc. Do preslávenej osady Černá (Čjerné), kde žila aj posledná žítkovská bohyňa Irma Gabrhelová, známa pod prezývkou „Chupatá“. Používala ju už jej matka, ktorej sa hovorilo aj bohyňa Struharka. V domčeku na samote vysoko v kopcoch Bielych Karpát prežila táto výnimočná žena pol storočia a posledných 22 rokov života sama. Mala 68, keď pochovala manžela s ktorým vychovali sedem detí. Tie a tiež vnuci ju navštevovali, raz za týždeň jej doniesli nákup, narúbali drevo. Ešte ako 94-ročná trávila vo svojom obydlí zimu, obdobie, kedy sa sem po zaviatej ceste aj celé týždne nikto nedostal. „Už na svete dlho nebudem. Nechcete kúpiť moju chalupu? Vám by som ju predala,“ povedala Jiřímu Jilíkovi pri jeho návšteve. Netušil, že bude posledná.
Pod strechou chalupy poslednej bohyne
Chalupa dostala iných majiteľov a tí ju s citom, s veľkou úctou k bývalej významnej majiteľke a tradíciám zrekonštruovali. Návštevníci toho kraja majú dokonca možnosť do nej nazrieť (od apríla do októbra cez víkendy a sviatky) a dozvedieť sa nielen jej históriu. Pokiaľ sa sem vyberiete peši, čo sú asi dva kilometre po hrebeni, výhľady na krajinu vám vyrazia dych: vpravo Biele Karpaty, vľavo Javorníky ,na obzore končiare Malej Fatry.
Práve publikácie Jiřího Jilíka Žítkovské bohyně (2005) a Žítkovské čarování (2006) a román spisovateľky Kateřiny Tučkovej Žítkovské bohyně ( 2012), ktorý sa stal bestsellerom, vyvolali enormný záujem o túto oblasť. Mimochodom, v Žítkovej režisér Karel Kachyňa nakrúcal film Škaredá dědina a Kopanice sú predlohou k slávnej knihe poviedok Želary Květy Legátovej (pôsobila ako učiteľka v Starom Hrozenkove). Nemenej známy film Želary Ondrěja Trojana bol natočený podľa jej novely Jozova Hanule.
Potulky prírodou Bielych Karpát
Malebná príroda Bielych Karpát poskytuje navyše veľa možností pre turistické a rekreačné vyžitie. Od tunajšieho Informačného centra vedie hneď niekoľko náučných trás: Moravské Kopanice, Okolo Hrozenkova a diaľková trasa Českem – Via Czechia jižná. Zo žítkovského vrchu (669 m) je krásny výhľad na okolie. Voňavé slnkom prežiarené lúky plné liečivých byliniek, stáda kráv a oviec pasúcich sa na svahoch navodzujú dokonalú pohodu. V tomto kraji cítite, že je niečo, čo nás presahuje.
Viac na: www.kudyznudy.cz
www. chalupazitkova.cz
Titulný obrázok: Múzeum poslednej žítkovskej bohyne
Zdroj foto: www.kudyznudy.cz