Žilinčanka, známa farmaceutka, mama, babička, seniorka Iveta Ferulíková, žije aktívne, aj keď sa s ňou osud nemaznal. S Ivetkou sa poznáme 20 rokov, stretnutie som plánovala dva roky, ale ona je ako smršť. Buď je niekde na inom konci sveta, má pracovné povinnosti alebo je s vnúčatami.
Vlani si oslávila sedemdesiatku, ale nik ti to neverí. Môžeš si zaspievať, čože je to 70-ka. Vyzeráš výborne, stále pracuješ, a máš aj ďalšie aktivity. Ako to robíš?
Určite veľa robí genetika, aj keď nemôžem povedať, že by sa rodičia dožili dlhého veku. Okrem ženských povinností, stíham aj niečo navyše. Jednak preto, že mám vrtuľu, neviem oddychovať a hoci musím v rodine nosiť sukňu aj nohavice, zostáva mi čas aj na vnúčatá, deti, kultúru, šport, cestovanie. Sama neviem ako to stíham, ale je pravda, že ak chcem všetko stihnúť musím si to naplánovať, zmanažovať. Ale všetko je niečo za niečo. Neviem to však inak.
Si úspešná farmaceutka, Dlhé roky si mala vlastnú lekáreň, čo ťa priviedlo k tomuto povolaniu? Mali ste aj v rodine lekárnikov? Pokračuje niekto v rodine v tejto tradícii?
Som rada, že som sa v mladosti rozhodla pre toto povolanie, spája sa v ňom všetko čo mám rada – lekárske vedy, ekonomika, manažovanie a je to služba – pomoc nielen chorým, ale aj zdravým. Je mi ľúto, že taká farmácia, akú sme používali my, je na ústupe. Málo liekov sa už mieša, čo lekárňam dodávalo atribút mastičkárov a vône. V rodine sme lekárnika nemali a žiaľ nemám ani pokračovateľov. Vlastnú lekáreň som mala 27 rokov a pre jej zriadenie som sa rozhodla hneď ako to bolo možné. Počas tohto obdobia sme pomohli mnohým pacientom, zákazníkom, do praxe som uviedla veľa budúcich lekárnikov, dnes už vo svojej praxi úspešných, z čoho mám radosť.
Lekáreň funguje, aj keď nie pod mojim vedením, ale v prípade potreby sa rada vraciam a keď treba „zaskočím“.
Náš život je zahltený medikamentami, aj na malé bolesti berieme lieky. Čo si ty o tom ako dlhoročná skúsená farmaceutka myslíš a máš radu ako sa neprepchávať utišujúcimi prostriedkami, antibiotikami?
Žijeme veľmi rýchlu dobu, chceme byť zdraví, krásni, bohatí a to všetko sa prejaví aj v našich životoch a zdraví. Veľmi sa mi nepáčia reklamy v médiách, kde nabádajú a odporučia pri každej bolesti dať si tabletku, aj deťom. Antibiotiká už tak veľmi nebežia ale i tak dnes mladé mamičky veľmi často a rýchlo dávajú deťom Brufen, Paralen a pod. Veľmi dôležité je očkovanie, však vďaka tomu, že bolo za nášho detstva očkovanie povinné, sme nemali toľko chorôb, ktoré sú veľmi infekčné. Preto by to rodičia mali veľmi dobre zvážiť a dať dieťa zaočkovať. Na tému liekov a ich užívanie, neužívanie a zneužívanie by sa mohla napísať knihu.
Nehovoriac o čase, ktoré už malé aj väčšie deti trávia na mobilných sietiach. Veľmi zlé! Narastajú psychiatrické ochorenia a ak ľudia nebudú na sebe pracovať, nemôzu čakať, že tabletka všetko vyrieši.
Nevzdávaš sa, osud ťa pripravil v najkrajšom veku o manžela. Prežila si veľmi ťažké obdobie, určite sa to na tebe podpísalo. Ako sa dá takáto tragédia spracovať?
Keď k vám ráno pribehne dieťa a povie, ocino nevstáva a dodá, že ho budí, ale nedýcha, tak to vie pochopiť len ten, čo to zažil. Ak vám náhle odíde manžel, otec našich detí, v prvom momente neviete, ani čo sa vlastne deje. Chýba manžel, ale viac otec a najsmutnejšie je, že odíde človek keď ešte nemá, pretože dovtedy sa len učil a budoval a keď už má zbierať ovocie, tak nestihne. Čiže to nie je v živote spravodlivé. Častokrát som sedela v práci pred obrazovkou počítača a tiekli mi slzy a pýtala sa prečo?! Prečo práve ja a my, ale v tom nie som jediná. Ale musela som ísť ďalej, mala som rozbiehajúcu firmu a dve nezaopatrené deti.
Ako sa povie, čo ťa nezabije, to ťa posilní. V prvom rade ste sama a musíte sa vzchopiť, ale je veľmi dôležité, akých ľudí máte okolo seba. Boli to deti, rodina a najviac mi pomohli priatelia, ktorým som vďačná. Nepomáhali mi finančne ani pracovne, ale nenechali ma utápať sa v žiali a vo voľných chvíľach ma nenechali samú. A nielen oni, ale aj kamaráti, spoluzamestnanci, tí všetci ma začlenili do svojich životov a tak som tým životom kráčala a kráčam, hoci tých chvíľ, čo sme už teraz spolu je menej, ale vtedy boli veľmi dôležité.
Si cestovateľka, precestovala si skoro celý svet. Máš rada umenie, hudbu, sú to tvoje úteky od všetkého čo si prežila? Čo ti pomohlo?
Rada spoznávam svet. Škoda, že za mojej mladosti sme nemohli tak voľne cestovať ako teraz. A keď sa už dalo cestovať nemohla som opúšťať svoje zamestnanie, rodinu. Chodili sme na dovolenku raz, prípadne 2x do roka s deťmi, priateľmi. Začala som cestovať viac a spoznávať svet, keď už deti odrástli. Moja túžba vidieť svet bol jeden z dôvodov prečo som už nechcela vlastniť lekáreň. Túžila som vycestovať na 3-6 mesiacov, spoznať nielen krajinu, ale aj život v nej. Presne o pol roka, ako som zostala bez pracovných záväzkov prišiel covid, všetko sa zmenilo a zostali mi len krátkodobé pobyty. Som však nesmierne vďačná aj za túto možnosť spoznávania a cestovania.
Nikdy som pred ničím neutekala a myslím, že by som neutiekla, hlavne nie pred sebou. Umenie, kultúra je to, čo sa oplatí vidieť, spoznať, tešiť sa. Myslím, že je ešte veľa toho čo chcem zažiť, vidieť, ale neponáhľam sa beriem život ako beží, ale že beží, to je fakt.
Si dlhoročnou členkou klubu SI Žilina a aj klubu Rotary. A aj ocenenie, ktoré si nedávno dostala ti právom patrí. Prečo si sa rozhodla pre členstvo v kluboch Soroptimist International a Rotary.
O servisných kluboch som sa dozvedela po 89. roku. Klub ROTARY bol čisto pánsky klub a vznikol aj v Žiline, ale veľa sa nevedelo o čo v týchto kluboch ide. Moja dcéra sa počas strednej školy zúčastnila ročného študijného pobytu v Belgicku, kde ju pozvali do rodiny, otec bol Rotarián a mama členka klubu Soroptimist International. Pozvali ju aby porozprávala o Slovensku. Po návrate mi navrhla, či by som nechcela takýto klub založiť. Zistila som, že už klub SI v Bratislave existuje a bol založený v roku 1995. Hoci som mala rodinné problémy, začala som sa venovať zakladaniu klubu SI v Žiline, kde som pracovala 20 rokov.
Keď v Žiline vznikol zmiešaný klub Rotary, do ktoré mohli vstúpiť aj ženy, dostala som pozvanie, ktoré som prijala. Členstvo v týchto kluboch si veľmi vážim a chcela by som aby stále spĺňali myšlienky pre ktoré boli založené. Sú to celosvetové kluby, v ktorých rozširujeme obzory, pomáhame . Pre mladých ľudí je prospešné, ak sa za podpory môžu zúčastňovať ročných pobytov a zažiť a poznať život v inej krajine, v rodine a zdokonaliť sa v jazyku. Ale kluby nie sú len o výmene mládeže, ale o ľuďoch, členoch, ktorí by mali byť čestní, rovní, a keďže sú to servisné kluby, čo znamená slúžiť, robiť veci správne, šíriť myšlienku mieru a pomáhať tam, kde je to treba.
Veríš v dobro a spravodlivosť ?
Verím v dobro, aj keď sa mi zdá, že dobru trvá dlhšie kým zvíťazí nad zlom. Ale keby to tak nebolo, ani svet by už nebol. Neverím v spravodlivosť, žiaľ je pokrútená ako paragraf. Spravodlivosť je tam, kde je viac peňazí. Nie je to správne a neverím ani v božie mlyny. Aj tie melú niekedy veľmi pomaly.
Aké máš plány čo by si chcela ešte zažiť a čo ťa vždy najviac poteší?
Hoci som veľa cestovala, predsa by som chcela ešte veľa spoznať. Mojim snom, skôr plánom, je cesta okolo sveta .Či sa to podarí sama neviem, ale je najvyšší čas. Viem sa tešiť z mnohých vecí, ale najviac ma poteší, keď som s mojimi deťmi a vnúčatami. Keďže nebývame v jednom meste, dokonca s dcérou a jej rodinou, ani v štáte, je takýchto dní málo. Jednotlivo sme spolu častejšie, ale najkrajšie a najšťastnejšie sú dni, keď sme všetci spolu.