V rubrike Portrét predstavujeme seniorov, ktorí napriek veku žijú aktívny a zaujímavý život. Ich životné postoje a názory stoja za prečítanie. Nech aj vás inšpirujú.
Zakladajúca členka dámskeho klubu Soroptimist Bratislava je dámou, ktorá patrí do bratislavského Starého mesta tak úplne a bezo zbytku ako jeho dominanty. Málokedy sa stane, žeby na koncerte, v divadle alebo na premiére nového filmu stála v kúte, bezmenná a nikým nepoznaná. Bývalá diplomatka, JUDr. Oľga Bakossová má totiž široko rozvetvenú známu evanjelickú rodinu, veľký okruh priateľov a známych a mnoho ľudí, ktorí sa tešia v jej spoločnosti.
Ako ste sa dostali do dámskeho SI klubu, v ktorom aktívne pôsobíte už 23 rokov?
Cez priateľov a hlavne kamarátky. Dáša, Boba, Betka ma zlanárili. Najprv som celkom netušila, o čo ide, až postupne som sa začala zoznamovať s problematikou cez rakúsku Soroptimistku Eriku Leonhartsberger, ktorá nám pomáhala založiť tento klub. Veľmi sa mi zapáčila myšlienka pomáhať ľuďom. Lebo vždy som ľuďom rada pomáhala. A hoci je naša pomoc smerovaná najmä ženám, mám z toho radosť. Okrem toho som sa zoznámila s novými dámami, ženami s ktorými sme si vytvorili pekné vzťahy, priateľstvá a ak treba, stále si výdatne vzájomne pomáhame.
Boli ste dvakrát prezidentka tohto klubu. Nikdy vám nerobilo problém komunikovať so zahraničím?
Celý život som pracovala v kancelárii, som jednoducho administratívny typ človeka. Ak niekto povie: nemôžem sedieť celý deň v kancelárii, nie je to môj prípad. Ja som vždy mohla a tešilo ma to. Je fakt, že som veľa chodievala po svete, na knižné veľtrhy a so zahraničím som komunikovala telefonicky. Toto oživovalo moju aktivitu. V našom klube som tiež rada pestovala kontakty s dámami z iných krajín, čo určite pôsobí obohacujúco.
Nebolo to aj v tom, že ste istý čas viedli našu ambasádu vo Fínsku a tieto schopnosti ste ďalej využili v klubovej práci?
Naozaj som viedla ambasádu za Slovensko, ale iba polroka a za Československo vtedy, keď bol náhle odvolaný môj predchodca. Neskôr som na určitý čas pôsobila ako chargé d affaires. Ale asi je to v tom, že mám diplomatickú dušu. Je to asi dané aj mojim znamením. Narodila som sa v znamení Váh a týmto ľuďom zmysel pre takt nechýba. Ani počas práce v podniku zahraničného obchodu Slovart som nemala problém s komunikáciou s ľuďmi. Doteraz mám s mojimi bývalými kolegami výborné vzťahy. V Slovarte som pracovalal od roku 1973 až do roku 1990. Potom sa tento podnik rozpadol, ale dohodli sme sa, že sa budeme naďalej stretávať. S bývalým kolegom Michalom Lorinczom od roku 1999 organizujeme stretnutia Slovarťákov, na ktoré ľudia radi chodia. Tešia sa a pýtajú sa, kedy bude ďalšie stretnutie. Intervaly sa žiaľ skracujú, pretože postupne odchádzame.
Podľa vášho životného štýlu, je jasné, že milujete Bratislavu. Aké sú vaše ďalšie aktivity v našom hlavnom meste?
Nevymenila by som Bratislavu za nič na svete. Nikdy by som odtiaľto neodišla. Milujem Korzo, kaviarne aj vinárne, rada chodievam po Palisádach a vilovej štvrti pod Hradom, dunajské nábrežie nevynímajúc. Samozrejme, že poznám veľa ľudí a svoje kontakty a priateľstvá stále rozširujem. Momentálne navštevujem univerzitu tretieho veku. Minulý akademický rok som skončila psychológiu na Univerzite Komenského a teraz som začala chodiť na STU. Tam sa vzdelávam v oblasti starostlivosti o duševné a fyzické zdravie.
V Dome kultúry Ružinov funguje AcademiaSapiencia, ktorú tiež vyhľadávam. Človek sa dozvie mnohé zaujímavosti aj vtipné detaily zo života mesta v minulosti. O Habsburgovcoch v súvislosti s Bratislavou v 15. a 16. storočí, alebo o prvom slonovi v Európe, ktorého aj do Bratislavy, vtedajšieho Prešporku, priniesol cisár Maximilián. Zaujímavá bola prednáška o Habánoch aj výlet po stopách starých Habánov na Záhorie. Do akadémie chodievam so spolužiačkou zo základnej školy na Červenom kríži, s ktorou sme kedysi drali školské lavice. So sesternicami zase do Červeného nosa. To sú klauni, ktorí rozveseľujú ťažko choré detičky v nemocnici a hrajú sa s nimi. Odborníci tvrdia, že to malým pacientom pred , ale aj po operáciách veľmi psychicky pomáha. My im pomáhame s administratívou. Balíme balíčky, píšeme listy a pohľadnice. Sú to jednoduché veci, ale klaunom pomáhajú a to ma teší.
Niečo robím aj pre svoje zdravie tým, že sa snažím chodiť pravidelne cvičiť do Staromestského kultúrneho centra. Staré mesto tam umožňuje bezplatné cvičenie starším dámam pod vedením Rii Bakošovej.
Žijete dlhodobo v jednej domácnosti s takmer 90- ročnou mamou. Nie každý toto dokáže. Čo je na tom pozitívne a čo ťažké?
Bude to dvadsať rokov, čo zomrel môj otec. Je to naozaj náročné. Mama rada viedla celú domácnosť a otec bol dosť chorý, preto mu to vyhovovalo. Bola však vždy generálom. Naše spoločné začiatky poznamenali ťažké spory, pretože mama si myslela, že bude dirigovať aj mňa. Otázky typu kam ideš a kedy prídeš, kontrolovanie a podobne sme si museli vydiskutovať. Keď sme predali dom, povedala som si, že sa o ňu musím postarať, aby nezostala sama. Celý život sa o nás príkladne starala, a tak si na starosť trošku pokoja a súčasne spolupatričnosti zaslúži. Preto sa starám o celú domácnosť aj o nákupy a ona, napriek svojmu veku, kraľuje v kuchyni, tiež trošku nakupuje a v nedeľu doobeda neobíde kostol na Panenskej. A má pocit, že je ešte užitočná a že sa nesmie opúšťať.
Čo je najťažšie na starobe?
Okrem chorôb, ktoré zákonite prichádzajú, čoraz väčší pocit osamotenosti. Generační druhovia a parťáci človeka postupne opúšťajú a to vytvára v starom človeku bublinu samoty. Ja mám ten špendlík, ktorým sa táto pomyselná bublina praská alebo zmenšuje.
Váš syn Braňo momentálne pôsobí na ambasáde v Írsku. Máte dve vnúčatá. Ako sa im venujete?
Pedro má jedenásť a Giovanna deväť rokov. Ich mama je Kubánka a preto deti sú trojjazyčné. Braňo sa s nimi rozpráva po slovensky, mama po španielsky a okolie po anglicky. Predtým boli v Japonsku, kde začali chodiť do anglickej školy, a tak plynule prechádzajú z jedného jazyka do druhého. Nakoniec teraz v Dubline chodia aj do slovenskej školy, lebo tam je veľa Slovákov. Keď tu trávili leto, boli sme opäť spolu na dovolenke. Už tretí rok vedno dovolenkujeme vždy niekde na Slovensku. Tu v Bratislave navštevujeme Bibianu a ja im budujem vzťah k môjmu mestu tým, že ich oboznamujem s jej zákutiami, parkami a predovšetkým atmosférou v Starom meste a na okolí. Keď som sa ich teraz pýtala, či pôjdu so mnou opäť na prázdniny, povedali, že super, rady a že sa veľmi tešia. Čo môže byť krajšie pre starú mamu?
A čo je na starobe pekné?
Človek si môže robiť čo chce, pokiaľ mu to zdravie dovolí. Nie je obmedzovaný pracovnou dobou a aj keď mi niekedy chýba kolektív, teším sa znovu nadobudnutej slobode. Som sama sebe paňou a naozaj sa môžem venovať tomu, načo som predtým nemala čas.
JUDr. Oľga Bakossová (66)
Pochádza zo známej bratislavskej redaktorskej rodiny. Jej otca postihovali ako rozhlasového redaktora za jeho postoj k okupácii Československa v roku 1968. Aj preto po absolvovaní strednej školy vyštudovala právo na PF UK diaľkovo. Pracovala v podniku zahraničného obchodu, vo vydavateľstve, aj v diplomacii. Má syna Branislava a vnúčatá Pedra a Giovannu.
Foto: archív OB