„Na insitnom umení ma fascinuje tvorivý proces, ktorý plynie spontánne, bez námahy,“ hovorí kurátorka Katarína Čierna. Rozprávali sme sa s ňou nielen o knihe, ktorú píše, ale aj o tom ako ju ovplyvnila epidémia korony.
Umenie je svet sám o sebe. Malo by na nás vplývať tak, aby sme sa stávali lepšími, empatickejšími, aby nás povznášalo pri riešení bežných starostí, sprevádzalo sviatkami a občas aj ukazovalo na neduhy a problémy spoločnosti. Kunsthistorička vie o tom všetkom oveľa viac, ako ktokoľvek iný. Veď umením, jeho históriou a predstaviteľmi sa zaoberala celý aktívny život. Atraktívna a milá dáma, Phdr. Katarína Čierna bola kurátorkou mnohých významných expozícií v rámci Slovenskej národnej galérie. Na prácu spomína s láskou, ale bez nostalgie.
Ako je to teda podľa vás s umením v súčasnosti? Ako môže človeku oklieštenému pandémiou pomôcť trebárs pohľad na krásny obraz či sochu?
Umenie nám pomáha, lieči nás a je nám nápomocné v aktuálnej situácii, plnej neistoty a izolácie. Pandemická izolácia je traumatizujúca a pohľad na obľúbené výtvarné dielo v našom osamelom interiéri nám ponúka preklenúť pocit izolácie a je formou katarzie, má snový a povznášajúci účinok.
Čo pomáha konkrétne vám? Prezradíte, čo momentálne uprednostňujete, oproti minulosti?
Súčasné umenie odkrýva aktuálnu spoločenskú situáciu. Preto rada pozerám webové stránky našich a zahraničných galérií, ktoré napriek tomu, že sú pre verejnosť zatvorené, predstavujú svoje výstavy online. Naposledy ma zaujala výstava súčasného autora v Slovenskej národnej galérii, Erika Bindera. Mnoho vrstevnaté dielo od maľby, grafiky, denníkovej kresby, inštalácii, cez videá a intermediálne performancie je fascinujúcim „ Labyrintom“, čo je aj názov výstavy, nielen autorovho, ale i nášho života. Aké symptomatické pre dnešnú neľahkú dobu! A potom azda viac ako predtým počúvam a bytostne sa oddávam vážnej hudbe. Hudba ma oslobodzuje. Ako dlho stál starý gramofón s vinylovými platňami ticho na polici. Neviem. A ja znovu objavujem Mozarta, Chopina, Brahmsa, Smetanu…
Kto vás priviedol k láske k umeniu?
Obdiv k umeniu som získala v mojej rodine ešte ako mladé dievča. S rodičmi a najmä so starou mamou, nesmierne kultivovanou dámou, učiteľkou hudby, sme často navštevovali výstavy výtvarného umenia a koncerty vážnej hudby. So zbožňovanou babičkou Annou „Dulinkou“ sme štvorručne hrávali na klavír a ja som milovala tieto chvíle s Beethovenovou Eliškou… ale aj tie, kedy sme sami tvorili akordy… a improvizovali sme. Často sme sa rozprávali o hudbe, o umení, doma sme mali rozsiahlu knižnicu a ja som našla záľubu vo Fullových ilustráciach. Neskôr som obdivovala diela Vincenta van Gogha, Paula Gaugina a Mikuláša Galandu. Keď otec, umelecký fotograf, Bedrich Schreiber, fotografoval ľudové sošky v múzeach a galériach na Slovensku, boli to práve ony, ktoré ma zasiahli prostou úprimnosťou výrazu. Postupne som začala objavovať a študovať ďalšie fenomény neškoleného výtvarného umenia.
Zaspomínate si na svoju prácu? Aké boli vaše začiatky a čo nasledovalo?
Vždy ma priťahovali otázky, na ktoré hľadali myslitelia a filozofi odpoveď už od staroveku. Prečo sa človek umelecky vyjadruje? Čo je zmyslom umenia? Vysvetlenie som hľadala už ako začínajúca kurátorka v Slovenskej národnej galérii, v rôznych autentických formách a podobách umenia ako ľudové, insitné umenie, art brut, outsiderský výtvarný prejav, nová invencia… Objavovala som tvorbu, ktorá pramení zo silného pocitu vnútornej slobody a nič nepredstiera, len vypovedá o citovom bohatstve tvorcu. Spontánnosť, invencia, originalita a umelecká hodnota, to boli kritériá, ktoré som sa snažila uplatňovať pri výstavných projektoch i budovaní zbierky insitného umenia.
Verejnosť si vás zafixovala do pamäti najmä s organizovaním výstav insitného umenia. Prečo práve insita sa stala vašou srdcovkou?
Na insitnom umení ma fascinoval tvorivý proces, ktorý plynie spontánne, bez námahy. Autori sú autodidakti, nepoznajú akademické predpisy a predsa ich formálne vyjadrenia sú často umelecky hodnotné. Priťahovali ma tí, ktorých témy majú korene nielen v zážitkoch a spomienkach, ale najmä vo fantázii a v snoch. Nie náhodou boli ich objaviteľmi predstavitelia moderného európskeho umenia, maliari a básnici – Jarry, Apollinaire, Picasso, Kandinskij, ktorí v insitnom umení nachádzali okrem vnútornej príbuznosti aj inšpiráciu a novú poéziu. V priebehu 20. storočia aj v našom storočí nachádzame príbuznosť medzi insitným umením a marginálnymi prejavmi a moderným a súčasným umením. Odborne ma zaujímali vzájomné vzťahy profesionálneho a neškoleného umenia, ich prieniky a väzby. Preto je insita mojou srdcovkou.
Čo obnášala táto práca?
Slovenská národná galéria v šesťdesiatych rokoch 20. storočia bola svetovým centrom medzinárodných výstav insitného umenia. Koncipovala a organizovala veľkolepé prehliadky tohto druhu umenia pod názvom Trienále insitného umenia. Na svete ojedinelá tradícia periodických medzinárodných podujatí bola v dusnej atmosfére pookupačnej normalizácie násilne prerušená. Dôvod bol absurdný: „insitné umenie je buržoázny smer“ rozhodli komunistickí predstavitelia kultúry. Hneď po nežnej revolúcii, v priaznivejšej duchovnej atmosfére, po takmer štvrťstoročí sa mi podarilo vrátiť k prerušenej tradícii. A tak SNG opäť odštartovala pravidelné Trienále. Bratislava sa znova stala mekkou insitného umenia v medzinárodnej konfrontácii. Pre mňa to boli šťastné roky, keď sme so zahraničnými kolegami zostavovali, či už tematické alebo monografické kolekcie a vyhľadávali talentovaných insitných umelcov. Predstavili sme diela umelcov či už poeticko – realistické alebo expresívne…
Pre insitné diela slovenskej ale aj dolnozemskej proveniencie ste našli a zútulnili Schaubmarov mlyn v Pezinku. Ako ste sa dostali k tejto čarovnej usadlosti?
Mlyn v Pezinku získala SNG v sedemdesiatych rokoch 20. storočia od posledných majiteľov Schaubmarovcov. Bola to mlynárska rodina, pochádzajúca z Bavorska. Budova mlyna slúžila od roku 1997 na prezentáciu zbierky insitného umenia, ktorú budovala SNG paralelne s konaním medzinárodných podujatí Trienále. Galéria insitného umenia prezentovala stálu expozíciu zo svojich zbierok a organizovala prechodné výstavy. Malebný mlyn je kultúrnou a technickou pamiatkou SR a nesie prvky pôvodného barokového stavebného štýlu. Pochádza z roku 1767 a dala ho postaviť na svojom pezinskom panstve významná šľachtická rodina Pálffyovcov.
V Galérii insitného umenia boli prezentované diela predovšetkým slovenských umelcov, napríklad poštového doručovateľa Ondreja Šteberla, ktorý s mimoriadnou invenciou zobrazoval svet rozprávok a legiend i témy zo Starého a Nového Zákona, alebo vyučeného mäsiara Juraja Lauka z maďarského Sarvaša s obrazovou kronikou zo života Slovákov na Dolnej Zemi. Nezabudnime ani na lekára Jula Považana, ktorý patrí k najosobitejším predstaviteľom výtvarníkov detstva pri zobrazovaní ľudových mystérií, povestí, osobité sú aj výjavy zo života štiavnických baníkov. Medzi tvorcami nechýbali kovačičskí maliari zo slovenskej enklávy v srbskej Vojvodine, napríklad, originálny umelec roľník Martin Jonáš, rozpoznateľný s témami z každodenného a sviatočného života v banátskej krajine. Alebo ďalší roľník Ján Kňazovic, ktorý sa preslávil ako vynikajúci kolorista s magicky podfarbenými scénami. Mala som šťastie, že s týmito autormi, ale i ďalšími som sa osobne stretávala, rozprávala som sa o výtvarných postupoch, obľúbených témach, o zážitkoch, spomienkach…
Doteraz sú tam umiestnené tieto insitné diela?
V roku 2017 sa zmenila koncepcia Schaubmarovho mlyna, projekty sú zamerané na súčasné umenie. Zbierka insitného umenia sa umiestnila na zámok do Zvolena, ktorý je tiež v správe SNG.
Kde ešte ich budeme môcť po pandémii vidieť?
Budova SNG v Bratislave je v rekonštrukcii, po predpokladanom ukončení, možno o rok? Zbierka bude v nových depozitároch v materskej budove a časť kolekcie bude prezentovaná v rámci nových stálych expozícií. Počas pandémie je predstavovaná zbierka online na webovej stránke SNG.
Na aké výstavy, ktoré ste organizovala, mimoriadne rada spomínate a prečo?
Boli to predovšetkým interpretačné prezentácie, ktoré upozorňujú na širšie myšlienkové a výtvarné pozadie symbiózy profesionálneho umenia s fenoménom neškoleného umenia, napr. Ľudovít Fulla a svet ľudového umenia, Mýtus Juraj Jánošík alebo Jánošíkománia v slovenskom výtvarnom umení, Medzi selankou a drámou, Príbeh zbierky insitného umenia v SNG… Bolo pre mňa vzrušujúce hľadať komparácie, voľné analógie medzi profesionálnou výtvarnou scénou a rôznymi polohami neprofesionálneho výtvarného prejavu, či už ľudového alebo insitného umenia. Pretože vždy som pristupovala v teórii umenia k insite ako k integrálnej súčasti vývoja moderného a súčasného umenia.
Čo je najťažšie na práci historika umenia?
Vymyslieť, presadiť a zrealizovať taký výstavný projekt, ktorý by oslovil široké vrstvy kultúrnej verejnosti. Vyžaduje to odborné znalosti problematiky a teórie výtvarného umenia. Kým sa výstava dostane do finálneho výstupu, predchádzajú jej hodiny a hodiny štúdia odbornej literatúry, archívnych prameňov, výskum v múzeách a galériách, alebo v ateliéroch umelcov. Na to, aby prezentované diela spĺňali najnáročnejšie kritéria na umeleckú hodnotu, kunsthistorik musí poznať dejiny umenia, princípy teórie umenia, materiál, kultúrny kontext i filozofické smery a vedieť sa orientovať na umeleckej scéne, domácej i zahraničnej. Výskum a štúdium potom zúročiť nielen vo výstave, ale i v jej výstupe, ktorým je katalóg. Aby zostala stopa…lebo aj výstava raz skončí… Prácou teoretika umenia však nie sú iba výstavné projekty, ale aj štúdie v odbornej literatúre, publikácie o autoroch či téme, prednášky a diskusie. Práca kunsthistorika je jednoducho nádherná.
Čím sa zaoberáte teraz v seniorskom veku? Čo vás napĺňa?
Zrazu mám dosť času na činnosti, ktoré som odkladala. Istotne mi k tomu „pomohla“ aj pandémia. Veľa čítam. Knihy sú pre mňa zázračné a ja si vychutnávam príbehy. Znova som prečítala knihu od Ladislava Mňačka „ Smrť sa volá Engelchen“ a uvedomila som si, že súčasná pandémia nie je to najhoršie, čo ľudstvo zažilo. Okrem tragédií v rodinách, ktoré táto pandémia spôsobila v týchto neľahkých časoch. Uvedomila som si, že sa musíme snažiť prežiť túto dobu čo najohľaduplnejšie a najláskavejšie k druhým a k sebe… Teraz v seniorskom veku využívam čas na čerpanie nových informácií a vedomostí o mojej profesii. Konečne je tu čas na zúročenie praxe, štúdiá a dlhoročných výskumov s bohatým materiálom a píšem publikáciu, ktorá má pracovný názov „Oral history o insitných umelcoch“ alebo „ Spomienky kurátorky“.
Čo pre vás znamená rodina, vaše deti, vnúčatá?
Rodina, moje deti a vnúčatá sú pre mňa všetkým. Som šťastná, že potomkov vidím rásť a že rodina je zdravá. Najdôležitejšie je pre mňa vzájomne si pomáhať, hlavne teraz v tejto neľahkej dobe chrániť zdravie mojich najbližších.
Ako je to s vašou rodinou v súvislosti s umením? Viedli ste k tejto láske vaše dcéry a vnúčatá?
Naša rodina má umelecké zameranie v génoch. Spomínala som, že babička bola hudobne nadaná, rovnako môj otec, umelecký fotograf bol vynikajúci klavirista, miloval džez, mama, grafička, bravúrne kreslila a v mladosti pracovala ako módna kreslička pre odevnú firmu Nehera. Brat je grafik a fotograf, a venuje sa aj výtvarnému umeniu, prevažne abstraktným maľbám. Neter je fotografkou, dlhé roky je verná projektu portrétnej tvorby. Dcéry milovali umenie od malička, zbožňovali vychádzky do galérií, výlety za históriou hradov a zámkov a k tomu vedú aj svoje deti, moje vnúčatá. Vnuk hrá na gitare, vnučka trénuje s nadšením balet v Tutuškole.
Takmer celý život žijete v Bratislave. Ktoré miesta nášho hlavného mesta vám najviac prirástli k srdcu?
Milujem moje mesto – Bratislavu. Najmä zákutia Starého mesta, ich vôňu, raz škoricovú, inokedy vanilkovú, architektúru a históriu. Keď sa klavír ozýva z nejakého okna v starej uličke… K srdcu mi prirástol Modrý kostolík, kostol sv. Alžbety, prekrásna secesná sakrálna stavba s modro sfarbenými keramickými škridlami a ornamentálnymi ozdobami od budapeštianskeho architekta Odona Lechnera. Vždy ma prekvapí svojou monumentálnosťou a pritom nádhernou jednoduchosťou, je pýchou nášho mesta.
Pred vyše 25 rokmi ste založili vedno s ďalšími dámami ženský Soroptimist club Bratislava. Doteraz ste jeho členkou. Čo vás napĺňa a teší na tejto práci?
Veľmi si vážim, že som členkou tak významného medzinárodného dámskeho klubu. Jeho humanitárna náplň, vysoký etický štandard činnosti ma úžasne napĺňajú a rada sa zapájam do aktivít. Za dve desiatky rokov som našla v klube skutočné priateľky. Tešila som sa, že našim členkám Vierke Pischovej a Darinke Stellerovej usporiadal náš klub v mojom kurátorstve, na pôde SNG v Schaubmarovom mlyne v roku 2016 výstavu ich výtvarných prác. Tvorbe sa začali venovať v seniorskom veku a preto sa uskutočnila táto úspešná prehliadka pod poetickým názvom „ Jeseň života“.
Každý z nás má nejaké túžby a priania. Prezradíte tie vaše?
Mojou túžbou je, ako asi všetkých ľudí, aby pandémia skončila, aby bola moja rodina zdravá, vnúčatá chodili do školy a aby sme sa všetci vrátili do bežného života. Možno lepší, ľudskejší a empatickejší k sebe, ako doteraz. Aby sme k sebe neboli vlkmi, ale presne podľa toho kresťanského kréda, aby sme milovali blížneho svojho, ako seba samého.