Dnes sa dožíva 90 rokov najvýznamnejšia osobnosť nového realizmu a akčného umenia na Slovensku Alex Mlynárčik, ktorý svojou tvorbou výrazne zasiahol aj do formovania európskeho avantgardného umenia.
Exkluzívne pre VIVA SENIOR sa s ním rozprával výtvarný teoretik Ivan Jančár, autor jeho monografie, kurátor viacerých jeho výstav a nedávno vydanej vyše 700 stranovej knihy Bibliografia Alexa Mlynárčika.
Jeden z najdôležitejších aspektov tvojej tvorby sú odkazy na rôzne nápisy, či už po stenách, na školských laviciach, aj na laviciach v kostoloch, alebo na toaletách, či stenách väzenských ciel. S nimi si sa dôverne zoznámil, keď si bol rok vo väzení za útek do Rakúska, kde ťa 70 kilometrov (len osem kilometrov pred západnou zónou) aj spolu s tvojim kamarátom Milanom Jánošíkom za hranicou chytili vtedy v sovietskej zóne a po mesačnom pobyte v rakúskom väzení poslali do väzenia v Českých Budejoviciach.
To bol veľmi dôležitý medzník môjho života. V rakúskom väzení sme jedli zmrznuté sladké, len zohriate zemiaky. Tam som sa dostal prvý krát do totálneho existenčného tieňa. Boli sme úplné nuly. Potom nás poslali do krajskej väznice v Českých Budejoviciach, kde nás každého zvlášť dali na samotky s jedným vedrom. Tá väznica bola nesmierne primitívna, bolo to strašne deprimujúce. Vznikla taká komplikovaná osobná psychóza. Stále som bol sám, bez možnosti vychádzok. Tam som našiel jediný moment, ktorý nebol deprimujúci. A to boli nápisy na stenách. Vyškrabané nechtami. Naraz som cítil človečinu.
Po rôznych peripetiach sa ti podarilo dostať na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave. Ako bolo vôbec možné, že ťa po väznení tam prijali?
Na vysokú školu som sa dostal vďaka športu, konkrétne šermu, bol som štvornásobný majster Československa v šerme bodákom aj armádny majster vo všetkých zbraniach v Prahe a bol som členom Ústredného domu armády. Vďaka krajskému výboru Zväzarmu, kde som patril, som dostal výmaz trestu, ktorý bol nesmierne dôležitý. To väznenie bolo eliminované, zbavil som sa tohto závažia a získal som všetky občianske práva. Vymanil som sa z chobotnice politických problémov. Hľadelo sa na mňa ako na netrestaného človeka a na druhý pokus som sa dostal na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave.
Potom si študoval aj na Akadémii výtvarných umení v Prahe. Aký bol rozdiel medzi týmito školami?
Dostal som sa tam vďaka môjmu veľmi blízkemu priateľovi Milošovi Urbáskovi, ktorý tam chcel pôvodne ísť, ale keďže jeho manželka bola v inom stave, tak mi to ponúkol. Chodil som s otvorenými ústami. Česká Akadémia výtvarných umení mala obrovskú úroveň. Tí ľudia boli neuveriteľne múdri, vzdelaní, rozhľadení. Študoval som v ateliéri monumentálnej maľby u profesora Sychru. Dalo mi to strašne veľa.
Stretnutie s Pierrom Restanym, vtedajším najvýznamnejším európskym kritikom a zakladateľom Nového realizmu v Paríži v roku 1964, bolo pre tvoj ďalší osobný aj umelecký život určujúce. Dostal si do prostredia avantgardy, s ktorou si existoval v Paríži 54 rokov. Boli to samozrejme tie najaktuálnejšie výtvarné problémy, ktoré sa riešili. Jedným z tvojich prínosov bolo zapájanie obyčajných ľudí do tvojich projektov, v ktorých sa stávali ich spolutvorcami.
Stretnutie s Pierrom Restanym bolo vlastne náhodné, i keď som mal odporúčanie od vynikajúce českého výtvarného teoretika Jindřicha Chalupeckého, ktorý mu napísal, že prídem. Mojou hlavnou túžbou bolo zoznámiť sa s ním a to sa mi nedarilo. Bol som tam týždeň, stretol som ho až posledný deň, keď som vstúpil do jednej malej parížskej galérie, kde popíjala vodku ruská majiteľka s jedným pánom. Hovorili po rusky, tak som sa im prihovoril a zrazu ten pán vyskočil a opýtal sa ma: “Monsieur Mlynarcik?“ Skoro som omdlel, bol to Pierre Restany. A to bol okamih, trval možno tri minúty, predurčil celý môj život.
Stal som sa členom jeho „stajne“ Nového realizmu, čo sa potom trochu zmenilo na akčnú tvorbu. On ma už z tej spoločnosti nikdy nevyhodil, dodnes sa cítim byť jej členom, hoci všetci moji kolegovia sú už mŕtvi.
Vráťme sa ku spolupráci s bežnými ľuďmi.
Musel som vyvinúť úsilie, aby som robil niečo iné, ako ostatní. Pojem galérie a potreba vystavovania v týchto priestoroch sa dosť zmenili, prestalo byť dôležité vystavovať v galérii. Prezentácia umenia sa začala dosť rýchlo presúvať inde, začali sa robiť akcie a tá akčná činnosť mi bola strašne blízka. Intenzívne som na tom pracoval. Mnohí Nemci alebo Rakúšania robili však také akcie, že zabíjali zvieratá a podobne, ale mne išlo o niečo iné.
Práve som chcel povedať, že u teba bol dôležitý prvok pozitívnej slávnosti.
Ja som vnuk tatranského horára a syn horolezca. Otec ma od malička nosil na hory v batohu a ja som ich miloval a dodnes ich milujem. Tí ľudia v horách môžu byť aj dobrí, aj zlomyselní, aj senzační či závistliví. Uvedomil som si to, že sedliaci, ktorí chodia s hnojom na čižmách celý týždeň, v nedeľu sú naraz vyobliekaní, majú oblečené svoje svadobné šaty, vyleštené čižmy a čistú bielu košeľu. Majú modliacu knižku a idú do kostola. Po omši idú von, ženy klebetia pred kostolom a chlapi idú do krčmy na borovičku. Celé to malo zvláštnu atmosféru, ktorá bola v podstate veľmi pozitívna. Ale bola sviatočná. O tom to celé začína a končí.
Uvedomil som si hodnotu sviatku v hlavách obyčajných ľudí. Z toho vyplynulo potom celé moje zameranie na pojem sviatku. Ten sviatok nie je obyčajný deň. Všetky náboženstvá majú svoje sviatky. Je to zvláštny deň, iný ako ostatné dni. Intenzívne som sa zaujímal o poznávanie tajomstva, čo je to sviatočný deň.
Ocitol si sa v epicentre výtvarnej avantgardy, realizoval si úžasné akcie po celej Európe, ale najmä v Paríži a potom na Slovensku. Potom ťa v roku 1972 s nastupujúcou normalizáciou vyhodili zo Zväzu slovenských výtvarných umelcov, nemohol si oficiálne vystavovať, galérie nemohli nakupovať tvoje diela. Aký to bol pocit ocitnúť sa z piedestálu umenia na pozície, že si nemohol ani vystavovať?
To, čo hovoríš, je jednoducho pravda. Posledná akcia, ktorú som ešte mohol slobodne realizovať, bola Evina svadba v roku 1972. Dostal som sa do iného sveta, ale v tom čase som vlastnil drevenicu v Terchovej, v kraji, ktorý milujem, ktorý je ohromný a krásny. Tam som si vymyslel niečo úplne iné a zvláštne. Nebol som ochotný zomrieť len tak. Vymyslel som kráľovstvo Argíllie. So všetkým, čo patrí ku kráľovstvu. Nikto nevedel, či som sa zbláznil, alebo čo vlastne chcem tým povedať. Exupéryho poetika ma inšpirovala k tomu, že som toto kráľovstvo vytvoril na úrovni totálne obyčajných ľudí, neboli tam žiadni funkcionári, akurát vymyslení funkcionári. Vedľa mňa bol sused, ktorý mal svoje malé gazdovstvo a boli sme veľmi dobrí priatelia.
Zväz slovenských výtvarných umelcov ma vtedy úplne, ale úplne prestal zaujímať. Hlavne, keď som sa pozeral, ako rastú ako huby po daždi zaslúžilí a národní umelci. Mňa zaujímali obyčajní ľudia. Túto obyčajnosť som si niesol ešte z väznice a ten život bol obyčajný. Ťažký. Ja som bol v tej svojej drevenici, s tým Rozsutcom v pozadí, s tým krásnym slnkom. S tým susedom som chodil pásť kravu a mňa to celé tešilo. Jedno ráno som mu povedal: „Ondriško, vieš čo? Čo by si na to povedal, keby si bol kráľom?“ On sa tak na mňa díval a hovorí: „Keď myslíš, ale ty budeš námestek.“ Tak sme sa dohodli, že on bude kráľ a ja budem šéf kráľovského protokolu. Toto kráľovstvo som rozšíril do celého sveta. Veľa som cestoval, napríklad s Ferom Kelem som tri mesiace putoval okolo sveta. Bolo to celé veľmi úspešné. Všetci boli šťastní. Vytvoril som ministerstvá, veľvyslancov aj parlament z celého sveta. Uvedomil som si, že to je kľúč, ktorý nikomu neublíži. Tým som si našiel aj takú pozíciu voči moci. To bolo veľmi dôležité. Keď niekto povedal, že je predseda Národného výboru, tak ja som povedal, že som šéf kráľovského protokolu. Nemusel som chodiť sklopený vedľa neho. Z toho vznikla jedna veľká hra. Preto hovorí aj Pierre Restany, ktorý bol šéfom kráľovského zhromaždenia Argíllie, vo svojej monografii o mojej tvorbe ako o Veľkej hre Alexa Mlynárčika.
Druhým veľkým projektom od začiatku 70. rokov bol VAL. Cesty a aspekty zajtrajška, ktorý si robil s architektami Vierou Meckovou a Ľudovítom Kupkovičom, kde ste počas 26 rokov vytvorili osem precízne prepracovaných architektonických projektov, vizionárske podoby toho, akú architektúru by bolo možné v budúcnosti realizovať. Väčšina z ľudí sa na tieto projekty pozerala úplne nechápavo s poznámkami, že čo to vlastne za nezmysly vytvárate.
V pozadí tohto celého boli profesor Michael Ragon a Pierre Restany. Boli to nesmierne múdri ľudia, a Ragon sa špecializoval na architektúru budúcnosti. Celý projekt sme vytvárali bez nádeje, že bude niekedy publikovaný a žeby sme za to dostali nejaký honorár. Minulý rok bol projekt vystavený v Galérii Slovenského rozhlasu, teraz je prezentovaný v Galérii KOLEKTIV v Marseille v budove, ktorú navrhol Le Corbusier.
Z poslednej tvorby spomeňme rozsiahly cyklus Exodus, kde si použil prvky tvojho obľúbeného maliara Hieronyma Boscha. Čo si chcel týmto cyklom predovšetkým vyjadriť ?
Hieronymus Bosch patrí k autorom, ktorých si nesmierne vážim. Jeho tvorba je tak fascinujúca, že človek žasne, ako je možné, že ho neupálili.
Za to vďačíme Filipovi druhému. Kráľovi Španielska, krajiny, v ktorej mala silnú pozíciu inkvizícia.
Áno, Filip druhý. Hoci bigotne nábožný katolícky kráľ, predsa videl obrovský talent Hieronyma Boscha a chránil ho pred všetkými aj tými čertovinami, ktoré namaľoval. Tá jeho obrovská záhrada myšlienok je nepredstaviteľná. Roky rokúce som rozmýšľal, ako mu mám prejaviť poctu. Našiel som jedného vynikajúceho odborníka, ktorý mi vyrezal všetky postavy a figúry zvierat z jeho obrazov. Tie som potom použil pri tvorbe vesmírnej krajiny a vytvoril obraz histórie ľudskej civilizácie počas piatich tisícročí do podoby, keď sa stále vyhrážame koncom sveta. Čo si myslím, že je aj dosť reálne, má to svoju logiku. To čo sa teraz deje vyzerá tak, že takto to dospeje ku konci sveta.
Na čom ako deväťdesiatnik teraz pracuješ ?
Pre jedného zberateľa, ktorý má v pláne postaviť súkromnú galériu, by som rád urobil Villu dei Mysteri, ktorej prvú variantu som urobil v roku 1967 pre výstavu Superlund vo švédskom Lunde a pred 20. rokmi jej variantu pre Galériu mesta Bratislavy a teraz plánujem ju viac oživiť, aby sa celá hýbala, svietila a bola by pre ňu skomponovaná aj hudba. Chystám menšiu výstavu , kde budem vychádzať z textov na papieri a ich opätovných používaní. Z tej suroviny sa dajú urobiť rôzne variácie, čo môže byť zaujímavé z grafického hľadiska. Bude to iný druh pohľadu na texty, ich analýza. Okrem toho mi v tomto roku vychádza vo vydavateľstve Slovart nové vydanie mojich spomienok na Paríž pod názvom 54 rokov v avantgarde a bude vydané aj vo francúzštine. V Galérii Fečík budem mať komornejšiu výstavu prác na papieri z projektu Permanentné manifestácie a v jednom súkromnom priestore budeme prezentovať aj moje dielo Rudôlko z akcie Evina svadba.
Drahý náš Alex, ďakujeme za rozhovor a príjmy prosím naše úprimné prianie pevného zdravia a tvorivej pohody do ďalších rokov.
Úvodné foto : Richard Köhler