Poľnohospodárska publicistka Jana Janků spomína na svoj prvý pobyt v USA. A nevyhne sa pritom porovnávaniu so súčasnou situáciou na Slovensku.
Napísala nám publicistka seniorka Jana Janků:
„Šijem rúška. Nie, nechcem sa tým chváliť, na to tu máme rôzne celebrity. Pri tom šití mi prichádzajú na um všelijaké zážitky z minulosti. Tak už to u starých (starších?) ľudí býva.
Spomenula som si aj na svoju prvú návštevu USA. Bolo to v roku 1991. Po návšteve Washingtonu sme pristáli na Stredozápade, v štáte Iowa.
Je to jeden z najpoľnohospodárskejších amerických štátov. Hodiny a hodiny idete vidiekom autom a nevidíte nič iné len kukuricu, sóju, kukuricu, sóju, kukuricu… a medzitým občas nejaká farma. Až vás z tej fádnosti oči bolia.
Do Iowy nás pozvala Iowská štátna univerzita v rámci vzdelávacieho programu určeného pre slovenských a českých poľnohospodárov (vtedy aj tých našich začali nazývať farmármi), ale tiež výskumníkov, pedagógov, kontrolórov a iných.
Zaradili do toho aj turnus určený pre nás, poľnohospodárskych novinárov. Mnohí si na ten program iste spomínate, lebo potom americkí experti, zväčša dôchodcovia, chodili po našich poľnohospodárskych podnikoch a dávali múdre a často aj doslova naivné rady.
Napríklad si spomínam, ako jednému predsedovi, v Nitre vyštudovanému inžinierovi-zootechnikovi prízvukovali, že mlieko po nadojení treba chladiť. Mliečnica tohto podniku pritom patrila k najmodernejším široko-ďaleko…
Súčasťou môjho amerického programu bol aj niekoľkodňový pobyt vo farmárskej rodine. Farmárka, ktorá si ma prišla vyzdvihnúť, ma brala rovno do školy. Vysvetlila mi, že je aj učiteľkou. Keby vraj nemala na čiastočný úväzok nejakú inú prácu, tak by ich farmárska rodina so štyrmi deťmi ťažko prežila. Zvlášť preto, že s mužom chceli, aby mali deti ukončenú aspoň strednú školu.
V škole ma čakalo ďalšie prekvapenie. V triede sedela asi dvadsiatka dospelých ľudí rôzneho veku, niektorí aj päťdesiatnici. Výlučne bielej pleti. Tzv. Afroameričania sa vtedy v Iowe (tuším z akých dôvodov) vyskytovali zriedka.
Tých dospelých žiakov učila moja nová domáca písať a čítať. Vraj to z rôznych dôvodov skôr nestihli. Šokovalo ma to, lebo negramotnosť v tom čase u nás, v Československu, takmer neexistovala. Ale ktovie, ako je to teraz?
Druhé, čo moja nová domáca učila – bol to vo vyšších ročníkoch základnej školy i v strednej skole dokonca povinný predmet nazvaný „Rodinná ekonomika“ (Family economy).
Akosi som vtedy nechápala, načo treba niečo také vôbec učiť. Naša robotnícko-úradnícka rodina síce žila od výplaty do výplaty, aj pôžičku na dom moji rodičia splácali, ale mama mala vždy dobre spočítané, čo si môžeme dovoliť kúpiť a čo nie. Po pár dňoch, keď som v americkej televízii a vlastne na každom kroku sústavne videla, ako reklama bezohľadne útočí na ľudí, aby si kupovali rôzne potrebné i zbytočné veci, najskôr ich lákali na nákup potravín a potom tabletiek, z ktorých „zaručene“ schudnú a tiež tie reklamy masívne lákajúce na hypotéky na domy, začala som chápať. Neskúsený mladý, ale žiaľ aj starší človek z toho môže úplne zblbnúť.
Keď tak sledujem toto súčasné koronavírusové dianie okolo seba, myslím, že predmet „rodinná ekonomika“ mali už dávno zaviesť aj v našich školách.
Reklamy totiž naplno, a to dokonca aj v týchto zamorených časoch, stále útočí. Keby však mali aspoň základy z ekonomiky a urobili si excelovú tabuľku rodinných príjmov (stačila by aj obyčajná písanka, akú si napríklad až do svojho odchodu do dôchodku viedol predseda družstva v Soblahove Ing. Ján Hranka), možno by nás čakalo trochu menej rodinných katastrof.
Možno by mladí tak ľahko nepodliehali reklame bánk (za úspešnej pomoci štátu), aby si tak bezhlavo brali hypotéky rovno na veľké byty, ktoré si vzápätí kompletne zariaďujú často úplne zbytočnými vecami, brali si pôžičky na vianočné darčeky (reklama je prezentovaná tak, akoby tá pôžička po Vianociach zmizla), či zahraničné dovolenky, a to aj niekoľko krát do roka.
Ja viem, moralizujem. Veď ešte pred pár dňami fabriky kvôli nedostatku domácich lákali pracovníkov zo zahraničia a nik z nás netušil, koľko ľudí príde v najbližšom čase o prácu. Porekadlo: prikrývaj sa len takou perinou, akú máš, ktorú nie náhodou vymysleli na základe dlhoročných skúseností naši predkovia, zdá sa bude opäť veľmi aktuálna.
A nielen ako tajnička v krížovkách. Aj tú rodinnú ekonomiku bude možno užitočné zaviesť v našich školách ako povinný predmet.“