Novinárka a spisovateľka Barbora Laucká v rozhovore s blízkym kolegom a spolupracovníkom Petrom Leginským.
Vyše tridsať päť rokov sme boli blízki spolupracovníci. Nebolo večierka, rautu, matiné či plesu, kde by sme vedno nepobehovali medzi smotánkou. Aby sme sa dozvedeli čo najviac a aby sme protagonistov spoločenských podujatí doma aj v Rakúsku zachytili čo najvernejšie i obrazovo. Vo viedenskom Hoffburgu ma zapínal v spoločnej šatni do korzetu, na Opernballe som ja jemu dávala rabaka, aby čo najlepšie odfotografoval vo vychytenej lóži Fergie – vojvodkyňu z Yorku. Vznikla spoločná knižka Noci v lakovkách a my obaja sme sa posunuli vo svojich životoch ďalej. Peter Leginský navštevuje v súčasnosti vernisáže a organizuje výstavy vlastných fotografií. Ani na sekundu nezlenivel.
Keď som prišla v roku 1977 do redakcie denníka Práca, ty si tam bol už ako doma. Ako si sa Peťko dostal do odborárskeho média?
Pretože sme doma vždy mali dokonca niekoľko fotoaparátov, fotiť ma bavilo od detstva. Istý čas som pracoval v televízii ako asistent rôznym režisérom a kameramanom. Vždy však len externe. Nechceli ma prijať na riadne pracovné miesto a keď sa v odborárskom denníku Práca uvoľnilo miesto fotoreportéra, tak som sa rozhodol, že to vyskúšam.
Pamätám si ťa, ako nesmierne elegantného mladého muža v klubovom saku, sivých nohaviciach a pastelovej košeli, vždy s vhodnou kravatou. Trošku si pripomínal vizážou Alaina Delona, napriek tomu, že sa to v tom čase normalizácie veľmi nehodilo…
U nás doma boli tieto veci, inak aj za čias kvitnúceho socializmu, samozrejmé. Nakoniec, môj starý otec mal výstavnú módnu sieň a predaj látok, ktoré mu obe vzali po roku 1948 a keby sa toto nebolo stalo, možno i môj život by sa bol vyvíjal celkom iným smerom. K modrému klubovému saku sa v sedemdesiatych rokoch 20. storočia skutočne nosili práve takéto sivé nohavice, pastelové košele – mal som rád biele či vanilkové a pestré kravaty, ale vrchnosti prekážalo, ak som takto vystrojený chodil fotografovať robotníkov do fabriky. Aj mi to neraz vyčítali. Ale zmysel pre elegantnú módu sa mi napokon zišiel po roku 1989, keď som sa stal spoločenským fotoreportérom. Vtedy som v istom období mal aj päť smokingov, čo bola pri intenzite mojej práce nutnosť. Ako uliaty mi však najviac sedel ten prvý, ktorý som si kúpil za púhych 500 Kčs.
V deväťdesiatych rokoch sme spolu začali chodiť na viedenský Opernball. Boli sme tam dovedna desaťkrát. Čo ťa na tomto najprestížnejšom európskom spoločenskom podujatí najviac upútalo? Načo najradšej spomínaš?
Boba, však sa pamätáš, ako sme sem prišli, po prvý raz! Joan Collins sedela v lóži s Richardom Lugnerom a my obaja sme boli ohúrení. Presne tak, ako to kedysi krásne definovala Ivana Trampová. Ako ona, aj my sme sa vynorili z hmloviny východu. Nie na lyžiach ale na služobnom aute, keď sa v Bergu čudovali colníci, kam ideme takí vyštafírovaní… Vo Viedni bolo všetko iné. Väčšie, honosnejšie, jednoducho veľkolepé. Napríklad, len samotné otvorenie bálu, ktoré sa nacvičuje pol roka dopredu a tvorí ho 150 debutantských párov, mladých dám a pánov z rôznych častí sveta, berie dych. Každá mladá žena mala a má aj teraz na hlave tiaru – väčšinou z dielne Swarovski a v ruke drží kotilión. Prekvapila ma tradičnosť a veľkosť celého podujatia, výzdoba všetkých častí Viedenskej štátnej opery ale aj štýl takejto zábavy, mnohé veci, ktoré sa u nás doma na Slovensku ale aj v Česku a ostatných postsocialistických krajinách chápu celkom inak.
To jedenie, na spoločenských podujatiach, ktoré sa u nás dalo vtedy niekedy pomenovať vulgárnejšie až žraním…
Presne. Všetci pred Opernballom vo Viedni večerajú celkom inde. A už najedení sa vyberú o desiatej večer plesať a zabávať sa. Samozrejme, že pritom zobkajú kanapky alebo si dajú ustrice či niečo podobné. Rozhodne sa však nenapchávajú, tak ako to u nás bolo a je zvykom doteraz. Tak isto ma udivilo, že iba novinári a personál môžu prísť na Opernball v smokingoch. Tu je pre účastníka predpis frak a pre dámu veľká večerná róba. Darmo, ide o podujatie, kde sa stretáva smotánka sveta, kde sa predávajú lode a diamanty na dámskych róbach nie sú lacnou bižutériou.
Po boku renomovanej kultúrnej redaktorky Emílie Kincelovej si však o niečo neskôr začal chodievať aj na filmový festival do Cannes. Hovorí o tom tvoja knižka „ Fotograf a hviezdy „
Filmový festival v Cannes je niečo celkom iné. Najmä preto, že netrvá iba jednu noc, teda pár hodín ale ide o desať dní filmového hodovania so všetkým, čo k tomu patrí. Upútala ma atmosféra festivalu, blízkosť takých hviezd ako Sylvester Stallone, Nicole Kidman, Isabella Rosselini, Sean Connery a ďalší. Dôležité bolo získať dobré miesto na fotografovanie, keď hostia prechádzajú po červenom koberci. Prvý raz som netušil, že na fotenie budem potrebovať rebrík, ktorý som si potom už nosil na každý festival ako súčasť výbavy.
Chodievali sme aj na Ples Orange v Historickej budove SND, neraz sme sledovali, ako sa ľudia zabávajú na Bratislavskom plese, ale aj inde. Znenazdajky sme sa ocitli spolu v tomto virvare . Ako to vnímaš s odstupom času?
Na jednej strane to boli nervy a ťažká drina, ktorú dokáže pochopiť iba profesionál. Na druhej strane nádherné zážitky a spomienky. Na Sophiu Loren, ako sa bála, že v opere horí, na Raquel Welch a jej pizzového kráľa, na českú porno hviezdu Dolly Buster a jej vykúkajúcu bradavku. No a na Halinu Pawlovsku, pre ktorú sme spolu pripravovali slovenskú časť Story. A mohol by som pokračovať…
Kolegovia nám aj občas závideli, málokto z nich by to však absolvoval. Z podujatí sme sa vracali v noci a kým ty si písala , ja som pracoval na fotografiách, aby boli čo najskôr v tlači. Veľa som nenaspal ale zažil som toľko, čo iní za tri životy.
Za sebou máš okolo 40 vernisáží vlastných fotografií. Nielen tých spoločenských, ale prekvapujúco aj vojnových. Pri príležitosti 30. výročia dobytia Vukovaru sa v Chorvátskom dome kultúry v Devínskej novej Vsi konala krásna výstava tvojej vojnovej foto výpovede. Letné impresie bol zase názov expozície o krásach chorvátskeho Tučepi, kam rád chodievaš. Si stále aktívny, nie si typický dôchodca. Čo chystáš momentálne?
Premýšľam nad tým, žeby som zorganizoval výstavu, ktorá by mala tri bloky. V prvom by boli moje dennikárske roky , v druhom hviezdy viedenského Opernballu a samozrejme filmové svetové hviezdy, ktoré som za pár rokov nafotil na festivale v Cannes a v treťom zasa slovenské ale aj české osobnosti, z ktorých mnohí už nie sú medzi nami. Milan Lasica, Julo Satinský, Jaro Filip, Miroslav Horníček ale aj Leopold Haverl či jedni z prvých Slovákov na Opernballe právnici Ravlukovci. Mám však tisícky záberov a musím sa nato veľmi sústrediť, poriadne ich prebrať, aby som predstavil verejnosti to najlepšie. Je to však moje celoživotné potešenie. Mal som totiž v živote šťastie, pretože môj koníček sa stal mojim povolaním. A to je naozaj v živote obrovská výhra.
Foto: Peter Leginský