Novinárka, spisovateľka, vitálna, všadeprítomná a šarmatná Helenka Dvořáková je seniorka, ktorá stále, napriek veku pracuje v denníku.
Aké je to byť novinárkou aj v seniorskom veku, keď si oslávila v tomto roku úžasné jubileum?
Je to stále rovnaké, možno ma to baví ešte viac, lebo život stále naberá rýchlejšie tempo a svet sa komplikuje. Treba to stíhať a aj sa v tom všetkom vyznať, čo je fajn výzva. Celý život som pracovala v týždenníkovom tempe a na staré kolená robím kultúru v denníku. Je to adrenalín, ako keby som z pokojného jazera vplávala do bystriny. Keby som nemala mladé kolegyne, z ktorých čerpám (ako taká humánnejšia odroda Báthoryčky), ani by som to nedokázala. Tvrdia, že so mnou chcú pracovať a pomáhajú mi. Keď ideme napríklad na premiéru filmu, ponúknu mi v tmavej kinosále rameno, aby som sa nepotkla. Vysvetľujú mi moderné názvy jedál, keď sme spolu na obede. A najmä mi pomáhajú s rôznymi digitálnymi úskaliami a s tým súvisiacimi anglickými výrazmi. A chvália ma stále! Občas mi pochvália aj šaty, alebo vlasy, to všetko je dôležité. Katka, Sofia, Zorka – bez nich by to nešlo.
Poznáme sa veľmi dávno, preto ti tykám. To naše osudové stretnutie bolo v Arménsku pred mnohými rokmi. Boli sme mladé a zažili sme tam nevšedný zážitok. Pamätáš?
Betka, mojím zážitkom na tej ceste si bola ty, tmavovláska s iskrou v oku. Sedeli sme spolu v autobuse, plnom kolegov novinárov a stále sa smiali. To je nezabudnuteľné, rovnako, ako ružový Jerevan s fontánami, postavený z tufu, krásne sfarbeného arménskeho kameňa. Veľa sme spoznali, bola to pracovná cesta, ale aj niečo ako školský výlet. Stále sa niečo dialo. Mne sa zdá, že nám niekto z domácich dvoril, a chceli si nás v Arménsku nechať, dokonca kúpiť. Myslíš to? Mne sa páčilo, ako si mi tam povedala, že som ťa prekvapila. Vraj si čakala, že som suchopárna a uzavretá, a zrazu sa spolu tak uvoľnene bavíme. Však nám to aj vydržalo, hoci mladosť je preč, ty si stále smejko.
Pracuješ stále naplno, si netypická seniorka, tvoj deň plynie rýchlo. Máš vôbec voľné chvíle a čo je pre teba relax a radosť zo života?
Pri práci som vlastne šťastná. To sa mi hneď rozpália líca, krv rýchlejšie prúdi, keď sa niekam ponáhľam, keď ťukám do klávesnice počítača, som to ja. Relax je spánok, sladké zaspávanie pod perinou, v bezpečí noci.
Napísala si vyše 10 kníh. Kde čerpáš inšpiráciu a máš ju stále?
Z kníh sa teším, lebo je v nich môj život, ale už by ma asi nebavilo ich znova čítať. Dúfam ale, že čitateľov tie knihy bavia, lebo je tam moje poznanie, reflexia doby a možno aj zaujímavé príbehy. Vždy som si myslela, že v starobe sa budem vracať do minulosti, spomínať a bilancovať, niečo definovať, ale vypálilo to úplne inak. Aj to, k čomu som kedysi dospela, sa mení, nič nie je uzavreté, všetko sa vyvíja a prekvapuje. Spisovateľ sa môže zblázniť, ak to chce uchopiť. A čím viac toho zažil, tým je to náročnejšie. Pokúša ma to, samozrejme, ale brzdím sa, lebo vo svojom veku by som už mala napísať niečo naozaj úžasné. Malo by to byť o tom, čo sa s nami stalo za tých 80 rokov, čo som na svete. To je ale ťažká úloha! Možno bude lepšie, ak to nestihnem a neskompromitujem sa. Však kníh vychádza toľko! Rada aj čítam. Pri písaní ale človek vždy na niečo príde, čo inak len tuší a – škoda nevedieť.
Ktorá tvoja kniha je tá naj, alebo na čo si pyšná, čo sa ti v živote skutočne podarilo?
Najväčší úspech mala asi prvotina Fúkni do púpavy, ktorú mi ilustroval skvelý výtvarník Stano Dusík. Na obálke je slimačia ulita, čím vystihol hlavnú hrdinku a aj mňa. Som v ulite, ale vyliezam. Kniha je o manželstve básnika a maliarky a prekvapilo ma, že mi viacerí ľudia hovorili, ako im Púpava pomohla vyriešiť problémy v rodine. To tajomstvo je v tolerantnosti a ja som chcela, aby to bolo chytľavé a ako keby aj bolo. Podľa prózy Dom pod morušou (o rodine žijúcej v starom vinohradníckom dome na Obchodnej ulici v Bratislave) nakrútila Marta Gogálová aj televíznu inscenáciu. Najradšej mám ale asi Kankán nad Kremľom, faktografickú prózu, ktorú som si aj žartovne ilustrovala. Je o „perestrojke“ v Moskve, kde bol manžel Vladimír Jancura vyslaným novinárom. Historické udalosti gorbačovovskej éry sú videné optikou gazdinej a šoférky, ktorou som tam bola. Zatiaľ je mojou poslednou knihou próza Zvonenie o tom, ako s mužom žijeme na chalupe na Záhori. Som cezpoľná manželka, on je stále tam a stará sa o hydinu a zvieratá. Ja zametám dvor a upratujem dom.
Prežila si turbulentný život, bola, aj si súčasťou známej rodiny Dvořákovcov, druhý raz vydatá, mamou aj starou mamou, aká je tvoja rodina?
Áno, som druhý raz vydatá. Obaja manželia, bývalý aj terajší, Pavel Dvořák a Vladimír Jancura, sú autori historických tém a ja sa čudujem, že som bola múzou historikov, keďže sa špecializujem najmä na súčasnosť. Obe rodiny, dvořákovská a jancurovská, sú skvelé, plné zaujímavých ľudí. Som veľmi znášanlivá, rada dávam ľudí dovedna, najradšej by som zo všetkých vytvorila jednu veľkú rodinu. Je to idealistická predstava, ale trocha sa mi to možno darí. Najviac sa teším, že obe moje deti, Jakub a Barbora, priviedli do rodiny svoje lásky, Veroniku a Miška, ktorých tiež milujem a uznávam. A máme aj mladú generáciu – Žofku, Krištofka, Elišku, Anku…Sú vtipní, dobrí a dávajú mi priestor, aby som mohla byť pracujúca babka.
Tvoj manžel Vladimír Jancura je známy novinár, tiež senior, aký je život v novinárskej rodine?
Manžel Vladko dobre vari, urobí mi čo si objednám. Keď prichádzam z Bratislavy na chalupu, upečie mi zemiaky, alebo mi urobí plnenú papriku. Milujeme filmy, a keď sa pozerám s ním na dobrý film, je to vrchol blaženosti. Páči sa mi, že ako novinár všetko sleduje, vie dianie vysvetliť, zdôvodniť, pozná podrobnosti, súvislosti, v tomto je múdrejší. Ja ho zasa poúčam o veciach, ktoré zisťujem – aj o politike – inštinktívne. Som o päť rokov staršia takže mám vždy pravdu. Tým je poistené naše šťastie, to je dohoda. K tej patrí aj to, že je mnou stále očarený a ja ním. Ale vie ma aj vytočiť. Minule som od jedu hodila kľúče od auta, ale nie do neho, len o zem. Vždy je to kvôli nejakej hlúposti. Neviem, kde sa tie hlúposti berú, ale hovorím mu, že to je veľká výsada a zázrak, že ma vie ešte priviesť do varu. Po osemdesiatke už totiž nevstupujem do sporov, som vychladnutá a pokojná.
Co sa ti podarilo?
Nemala som ako novinárka ambíciu odhaľovať pravdu, ani zločiny, nechcela som nikomu vnucovať svoje názory. Cez články som chcela šíriť informácie o umení, poznanie o živote, krásu, humor a dobrotu. Myslela som si, že s touto ambíciou nepochodím, že to je naivné a že to je málo. A zrazu mám 80 a stále to robím.
Máš nesplnené túžby?
Ako hovorí moja ešte staršia kamarátka Violka – my už musíme túžiť len po milosrdnej smrti. Ona sa aj modlí, aby sme ju mali. To je teda vybavené. A po čom ešte túžim? Aby som mohla plávať, jesť mastné, aby som dobre videla, aby som mala zuby, vlasy, vodičák, dobrý telefón a kĺby. A chcela by som aj veľké silné auto. To posledné želanie sa mi už nesplní, tak ho mením za reálnejšie – nech je na svete pohoda a mier.