Prinášame vám rozhovor z denníka Pravda. Redaktor Martin Havran sa rozprával s Petrou Tamášovou, autorkou nápadu ako vyplniť čas osamelým seniorom.
Už vyše roka žne úspech projekt Petry Tamášovej s názvom Rikshow must go von, v ktorom hlavnú úlohu zohráva obyčajná rikša, a samozrejme, seniori.
Absolventka Sokratovho inštitútu prišla s aktivitou vozenia seniorov na spomínanom „dopravnom prostriedku“ a pre Pravdu prezrádza viac o svojich pocitoch pri prepravovaní starších ľudí v Bratislave.
Približne pred rokom ste prišli s projektom Rikshow must go von a stretol sa s úspechom. Ak by sme mohli bilancovať, koľko seniorov využilo túto netradičnú službu a ako hodnotíte tento projekt s odstupom času?
Áno, približne pred rokom sme projekt spustili. Keďže funguje na dobrovoľnej báze, nenazvala by som ho službou, ale aktivitou, alebo možnosťou strávenia spoločného času medzi dobrovoľníkmi a staršími ľuďmi, žijúcimi v inštitucionálnej starostlivosti. Seniorov, ktorých sa zapojili do projektu bolo niekoľko desiatok, ale boli sa voziť viackrát, takže jázd bolo určite viac, aj niekoľko týždenne počas jari a leta minulého roku. Tento rok je to už menej. Hodnotím to ako peknú aktivitu, ktorá oslovila mnohých ľudí, ktorí sa mohli sebarealizovať a urobiť niečo dobré pre seba aj pre iných. Možno tiež trochu pozdvihla povedomie o tom, že sú medzi nami starší ľudia žijúci do veľkej miery v izolovaných domovoch sociálnych služieb.
Ako reagovali samotní seniori na tento netradičný spôsob dopravy, boli spočiatku opatrní?
Tak ako všetky generácie, tak aj starší ľudia sú rôznorodí. Niektorým sa to vôbec nepáčilo a neboli sa nikdy previezť. Naopak, iní išli vždy, keď mohli a boli radi, že sa dostali von s mladšími ľuďmi, napríklad na zmrzlinu, alebo len do parku. Cykloprechádzky nie sú vhodné pre ľudí so špecifickými zdravotnými problémami, napríklad majú problém s dlhším sedením, či nadskakovaním v rikši. Potom sú v domovoch, samozrejme, aj ležiaci pacienti, ktorí majú obmedzenú možnosť chodiť von.
Predpokladám, že stretnutie so seniormi vás muselo obohacovať.
Skúsenosti z takto stráveného času má každý dobrovoľník subjektívne. Seniori a hlavne seniorky majú občas nejaké požiadavky, napríklad, že chcú ísť samé a nie vo dvojici (do rikši sa zmestia aj dvaja ľudia), alebo si vyberajú trasu. To však nie sú problémy, len normálne požiadavky, voči ktorým treba byť citlivý. Niektoré cykloprechádzky sa vyvinuli do posedení pri káve, alebo do menšieho nákupu.
Len pre zaujímavosť, bolo ťažké zohnať rikšu a technicky alebo časovo zabezpečiť celý projekt?
Nebola som na to sama. Robila som to ako svoj ročný projekt v rámci Sokratovho inštitútu. Mala som podporu od tímu aj od spolužiakov. Keby som si ho nenaplánovala a nespravila si časový harmonogram dokedy treba čo spraviť, nebol by úspešný. So zháňaním rikše mi pomohla Cyklokoalícia, ktorá už jednu rikšu z Dánska kúpila. Peniaze sme získali od Bratislavského samosprávneho kraja a z grantu Nadácie Poštovej banky.
Vráťme sa k začiatkom. Kedy vznikla uvedená myšlienka a aké ste mali obavy pred spustením projektu?
Ako som povedala, v rámci Sokratovho inštitútu si každý z dvadsiatky študentov vymyslí prospešný a neziskový mikroprojekt, ktorý má zlepšiť jeho okolie. Všetci sme už k nejakej téme inklinovali a mňa trápila osamelosť ako taká a izolovanosť ľudí v takýchto zariadeniach. Najväčšie obavy som asi mala z toho, ako projekt zoberú ľudia a či nájdem dobrovoľníkov. Negatívnych reakcií však bolo minimum a cez sociálne siete sa informácia o projekte dostala k tým, ktorých to zaujalo a prišli sa voziť.
Ako reagovali iní ľudia na tento projekt?
Reakcie boli rôzne, ale prevažne pozitívne. Starší ľudia sú v spoločnosti málo viditeľní. Keďže trasy rikšiarov často smerujú do blízkeho parku Andreja Hlinku plného mladých rodín s deťmi a mládeže, mal tento projekt aj rovinu zviditeľňovania seniorov v spoločnosti. Ľudia sa pristavovali a pýtali sa, čo je to za projekt. Starších ľudí v Bratislave nie je veľmi vidieť, pokiaľ nejdete v správny čas na správne miesto. Nielen širšia spoločnosť, ale aj oni sami majú o sebe mienku, že už nemajú čo priniesť a v domovoch len potichu dožívajú. Stretávam sa s tým, že podceňujú svoju hodnotu v spoločnosti.
A čo plány do budúcnosti. Aké zaujímavé projekty od vás môžeme v budúcnosti očakávať?
Neplánujem teraz ďalší projekt. Je potrebné udržiavať tento, pretože už teraz vidím, že tento rok chodí menej ľudí ako ten minulý. Ak by sa chceli pridať vaši čitatelia, treba si na facebooku nájsť skupinu Rikshow must go von a požiadať o prístup do nej. Tam sa nachádzajú všetky dôležité informácie o tom, ako sa zapojiť. Dá sa tiež napísať mail priamo mne na peta.tamasova@gmal.com. Netreba mať obavy z nedostatočnej fyzickej zdatnosti, pretože rikša má elektrický motor a zvládne ju každý.
Prevzaté z denníka Pravda
Autor: Martin Havran, redaktor denníka Pravda