Najslávnejšia slovenská pieseň „V slovenských dolinách“, krásne naspievaná Karolom Duchoňom, nestarne podobne ako jej tvorca, sedemdesiatdvaročný Luboš Zeman. Novinár, textár, básnik, dlhoročný rozhlasový pracovník, zakladateľ Rádia Rock FM, dozrel ako víno, je plný energie a nechýba mu typický chlapčenský úsmev.
Ako to robíš, že si stále plný energie, optimisticky naladený, dokonca aj v týchto zlých časoch?
Stále robím iba to, čo ma naozaj baví. Seniorský status je voľnosť. Hovorí sa, že pravdu a slobodu poznajú len deti a starci, takže si užívam skutočnosť, že môj jediný šéf je už iba pán Boh. Priznám sa, že dlho neobsedím na jednom mieste, stále ma niečo ženie vpred. Aj v týchto zlých časoch je tu aspoň príroda a moderné technológie, ktoré človeka spoja s tými, ktorých má rád. Keď má človek čistú myseľ aj telo ho lepšie poslúcha.
Poďme však na začiatok. Ako si sa dostal k hudbe?
Na strednej škole sme založili kapelu Monzún, boli tam chlapci z Brnenskej ulice, ale aj cezpoľní a mne pridelili bubny. A potom textovanie, lebo som mal jednotku zo slovenčiny a anglické pesničky nesmeli vtedy znieť v originálnom jazyku. Tak som sa naučil lepiť slabiky pod noty. Prvý text na pieseň Cliffa Richarda z filmu Klub mladých sa volal Daj mi dievča svoje srdce. Krásne naivné a kostrbaté. Začiatky sú vždy ťažké, ale pomohli mi knižky a starší intelektuáli z ulice. A počúval som veľa českej muziky, najmä Šlitra a Suchého, neskôr som sa dostal k bielej knihe Beatles a beatnickej literatúre. Začal som písať básne a redigovať školský časopis. A nastala dilema medzi hudbu a písaným slovom. Textátovanie to vyriešilo, lebo to sú dve umenia v jednom.
V tvojom živote asi zohral významnú úlohu rozhlas.
Áno, to je pravda. Bez rozhlasu by som asi bol pán Nikto. Nastúpil som tam na mesačnú brigádu v decembri 1968 a zostal som tam 37 rokov. Dvere do rádia mi otvoril hudobný režisér Leoš Komárek a školu života mi dali hudobní skladatelia Pavol Zelenay a Ali Brezovský. Zamestnávateľ ma prinútil vyštudovať FFUK žurnalistiku a spraviť aj doktorát z hudobnej publicistiky. Rozhlas ma naučil presnosti, korektnosti a kreativite. Mal som možnosť spolupracovať s úžasnými osobnosťami slovenskej kultúry, od hudobníkov, zvukových majstrov, hercov, až po hviezdnych režisérov. Kráčal som po schodíkoch života od eléva až po štatutárneho zástupcu generálneho riaditeľa. Podieľal som sa na vzniku hudobného rádia ROCK FM, ktoré predbehlo dobu a bolo najpočúvanejším v histórii slovenského éteru. A kariéru som zavŕšil ako riaditeľ komerčnej televízie. Nič neľutujem. Písmo, slovo a obraz – to je triáda, ktorá ma sprevádza stále.
Patríš k najplodnejším slovenským textárom. Napísal si viac ako 500 textov pre najznámejších a najlepších interpretov a skupiny, Taktici, Money Factor, Prognóza, YPS, Elán, zo spevákov Duchoň, Kocianová, Hečkovci, Patejdl, Grigorov, Žbirka, ale aj Špinarová a Gott. Ktoré sú tvoje naj a ktoré považuješ za najväčšie hity.
Začínal som v období bel canta, takže vtedy to boli texty najmä pre Janu Kocianovú a Karola Duchoňa, neskôr ako sa menila populárna hudba a pribúdali skupiny, tak som začal spolupracovať so skupinou Taktici, Hečkovcami, YPS-ákmi, Grigorovom a hlavne s Elánom. Myslím, že môj najväčší hit je skladba Petra Hanzelyho V slovenských dolinách v podaní Karola Duchoňa a neskôr Kulyho. Veľký úspech mala aj skladba Petra Hečka Taliansky muzikál, či Žuvačka za uchom v podaní Roba Grigorova. V Čechách aj na Slovensku bodovali piesne Lúčenie s Věrou Špinarovou a skladba Chci tě v podaní Karla Gotta. Ja osobne mám však najradšej pesničku Nepriznaná od Vaša Patejdla.
Karolovi Duchoňovi si napísal pätnásť pesničiek, z toho osem boli veľké hity. Ako sa s Karolom spolupracovalo?
Karol bol výborný spoločník, majiteľ dobrého a veľkého srdca. O jeho úžasnom hlase sa toho popísalo už veľa, bol to taký slovenský Tom Jones. Mal dobrú sluchovú pamäť, takže si melódie pamätal. Texty sa učil dlhšie, ale ja som vedel, čo mu vyhovuje a tak bol spokojný. Elena, Jazvečík Boby, Predavač žrebov, či Dievča z Budmeríc boli napísané výslovne na jeho želanie. Zažil som s ním aj veľa veselých príhod, najmä na Svetovom festivale pop music v Tokiu. Všetci si ho tam obľúbili a získali sme tam aj cenu za pieseň Čardáš dvoch sŕdc. Keď dostal honorár za spievanie išli sme na hlavnú tokijskú ulicu Ginzu do obchodného domu Micukoši, lebo si chcel kúpiť koncertné sako. Karol bol však urastený chlap a všetky japonské saká mu boli malé, keď sa nadýchol odleteli gombíky a rozpárali sa rukávy. Japonci sa hanbili, že pre neho nemajú jeho veľkosť a tak nám ako ospravedlnenie dali každému hodinky. Keď sme vyšli von z obchodu, tak Karol povedal: Vidíš, starý, takto sa nakupuje….
Intenzívna a plodná bola a stále je spolupráca aj s Vašom Patejdlom. Si autorom jeho najväčších hitov. Ako to vlastne začalo?
S Vašom sme sa zblížili v Eláne. Jožo Ráž spolupracoval najmä s Borisom Filanom a Vašo so mnou. Sadli sme si povahovo aj umelecky a keď sa Vašo rozhodol odísť z Elánu a dať sa na sólovú dráhu, vybral si ako textára mňa. Myslím, že vinylová LP platňa Chlapčenský úsmev je už dnes kultová. Priznám sa, že sú to asi najlepšie texty, ktoré som v živote napísal. Bolo to v roku 1986 a tie skladby sa hrajú dodnes. S Vašom som absolvoval aj jeho turné, presedeli sme hodiny v aute a navštevovali sme sa aj súkromne. Teraz už býva v Prahe, ale stále sme v kontakte a ja píšem pre neho texty aj v češtine. V ČR si ho vážia a má tam úspech. Myslím si, že je to najlepší hudobný skladateľ tohto žánru u nás.
V tomto roku uplynie 55 rokov od prvého ročníka Zlatej lýry. Si jedným z jedným z jej najúspešnejších autorov, koľko lýr máš doma?
Podarilo sami získať 9 Bratislavských lýr. Poslednú v roku 1989, potom už festival zrušili a môj sen vyhrať desiatu lýru sa už nenaplnil. Pripomenul som si ju však účinkovaním vo vydarenom televíznom seriáli Zlatá lýra, ktorý priniesla na obrazovky RTVS. Aj s odstupom času vidno aká česko-slovenská kvalita tam bola. A koľko zahraničných hviezd si považovalo za česť zúčastniť sa na ňom. Vtedy som tam pracoval aj ako hudobný redaktor rozhlasu a mal som to šťastie robiť rozhovory s Cliffom Richardom, Beach Boys, Ritou Pavone, Josephine Baker, Drupim a mnohými ďalšími. Drupiho som aj po nahrávaní viezol v starej škodovke do hotela Carlton a bola s ním veľká zábava.
V tvojom živote je hudba stále prítomná, ale si aj autor knižiek. Čo ti ide ľahšie písať knihu, verše alebo texty?
Básničky sú krásne autonómne, v hudbe musím dodržať štrukturálnu výstavbu slabík podľa skladateľa, verše si píšem ako chcem ja. Je v nich viac intimity a metafor a sú osobnejšie ako texty. S pesničkovým textom sa musí stotožniť predovšetkým interpret, s básňou ja sám. Poslednú zbierku básni, štvrtú knihu mi vydali pred dvomi rokmi v Ikare. Volá sa Malá tichá radosť a parádne ju ilustroval akademický maliar Alexej Vojtášek. Niekedy sa podarí báseň pekne zhudobniť a vtedy sa poézia dostane k oveľa väčšiemu publiku ako báseň v knihe. Preto stále čítam a píšem. Nedávno som napísal text Beate Dubasovej Pierko pravdy, ktorý zhudobnil Vašo Patejdl, pár textov som urobil aj pesničkárke Jane Andevskej a rozrobené veci mám pre skupinu Instinct.
Ako vnímaš súčasnú populárnu hudbu?
Myslím si, že naša textárska generácia priniesla do populárnej hudby viac poézie a spravila slovenčinu spevnejšou. Boli na nás kladené vysoké kritériá a veľmi sme dbali o jednotu hudby, textu a interpretácie. Texty ukazovali svoju kvalitu aj bez hudby, boli publikovateľné ako samostatné literárne útvary. Pomohla k tomu aj spomínaná Bratislavský lýra i ďalšie festivaly v Čechách i na Slovensku. Bola veľká konkurencia a vzdelanie sa cenilo. Dnes je to viac o sloganoch a peniazoch. Veľa textov pripomína barličky pod notami. Život sa zrýchlil, internet zničil jazyk a upadla aj škola a rodina, a často chýba autorská sebareflexia. Napriek tomu sa vždy objaví nejaká výnimka a pieseň s pekným a múdrym textom. Možno, že práve pandémia prinúti ľudí spomaliť tempo a hľadať okolo seba viac kvality a umenia.
Čo ti v tomto čase prináša najväčšiu radosť?
Mám radosť z ročnej vnučky Melanky, ktorá je každým dňom múdrejšia A to, že sa ráno zobudím a žijem.
