Je vášnivou zberateľkou hutného a secesného skla, ex libris a grafických listov.
Miluje knihy, je vášnivou bibliofilkou, milovníčkou kníh, ktoré sú vydávané v malých nákladoch, ilustrované originálnymi grafikami, číslované a podpísané buď autorom, výtvarníkom alebo vydavateľom.
PhDr. Klára Samuelisová z Košíc, absolventka FF UPJŠ v Prešove, ktorej celý života ovplyvňuje umenie, je milovníčkou všetkého čo s ním súvisí .
Váš otec bol amatérskym výtvarníkom a viedol vás k umeleckému cíteniu. V jeho ateliéri ste sa stretli s mnohými významnými umelcami, napríklad s Ľudovítom Feldom, či Vojtechom Loflerom. Ako váš ďalší život ovplyvnilo umenie?
Prežila som krásne nezabudnuteľné chvíle v otcovom ateliéri. Vdychovala som atmosféru otcovej tvorby a načúvala nezabudnuteľným rozhovorom s jeho priateľmi, umelcami. Môj okruh priateľov bol tiež ohraničený záujmom o umenie. Vyštudovala som humanitné vedy na FF UPJŠ v Prešove a mojim manželom bol Juraj Kerekes režisér v STV Košice. Jablko nepadlo ďaleko od stromu, náš syn, Peter Kerekes sa vydal na cestu umeleckej tvorby. Je producentom, režisérom dokumentaristom a vysokoškolským pedagógom. Dcéru Timeu umenie neočarilo, je pedagogickou asistentkou. No a mňa očarila bibliofilia.
Stali ste sa členkou Spolku českých bibliofilov. Ako ste sa dozvedeli o tomto spolku?
Začnem trochu zoširoka. V sedemdesiatych rokoch sme stavali chatu. Trvalo nám to šesť rokov, kým sme ju „ pozliepali“, pretože v stavebninách sa nedalo nič kúpiť, len zohnať po známostiach. Keď sme už finišovali, súrne sme potrebovali stolára. Navštívili sme pána, ktorý nám ho sprostredkoval. Najdôležitejšia informácia pre mňa ležala na stole. Časopis RIS, jednoduchý plátok, ktorý vydávali v Ústi nad Labem, stál jednu alebo dve koruny. Orientoval sa na zberateľstvo rôzneho druhu, od výmyslu sveta. Servítky, pivné tácky, mince grafiky, dokonca aj „grcacie sáčky“ z lietadiel. Na titulnej strane v rámčeku sa vždy nachádzali veľmi dôležité oznamy. Jeden z nich ma upútal:
„Koupím anakondu paraguajskú, zn. súrne“. Krajší, bizardnejší a „veľmi aktuálny“ inzerát v Československu som ešte nikdy nečítala. Kto už môže v našich končinách chovať alebo potrebovať anakondu? Preto som si časopis hneď objednala. Od mladosti som zbierala grafické listy a v časopise som našla veľmi zaujímavé ponuky.
Kto sú bibliofili a ako ste sa nim dostali?
Nadviazala som kontakt na predávajúceho profesora Prošeka a vzniklo z toho krásne priateľstvo. Milovníci kníh sú vlastne zberatelia, ktorých zaujímajú knihy vydávané v malých nákladoch, ilustrované originálnymi grafikami, číslované a podpísané buď autorom, výtvarníkom alebo vydavateľom. Na Slovensku bibliofílie začali vychádzať v 20. rokoch minulého storočia. Takéto knihy sú charakteristické dokonalou sadzbou, typom písma, použitým papierom, typografickou úpravou, väzbou a originálnymi ilustráciami. Počet výtlačkov je tiež limitovaný, niektorí autori uvádzajú 500 výtlačkov, iní iba 200. No nie každý knihomoľ sa môže stať členom spolku bibliofilov. Pán profesor Prošek ma zásoboval úžasnými grafikami za prijateľné ceny. Keď mi potom v časopise Výtvarný život vyšiel článok o výtvarníkovi Eugenovi Krónovi, obratom som mu ho poslala. Asi ho zaujal môj záujem o umenie, lebo ma pozval do Prahy, aby som sa stala členkou Spolku českých bibliofiliu.
Prijali ste pozvanie?
V máji 1990 som sa vybrala do Prahy na Valné zhromaždenie, ktoré sa konalo v hoteli Pyramída, kde sa stretávali významné osobnosti českej kultúry. Všetko bolo veľmi slávnostné a okázalé. Po všeobecnom úvode spisovateľ Ludvík Vaculík porozprával príhody o kortešačkách s Václavom Havlom. Potom nás pozvali na slávnostnú večeru do reštaurácie Vikárka, na pražskom hrade. Od známych výtvarníkov sme dostali pamätné listy, menu k večeri vytlačené na ručne vyrobenom papieri, s grafikou niektorého z významných výtvarníkov a s menoslovom zúčastnených členov. Mohli sme si kúpiť knihy za režijný náklad, aj z predchádzajúcich rokov.
Bola to určite zaujímavá spoločnosť . Čo pre vás znamenalo členstvo v tomto spolku?
Veľmi veľa, lebo členovia sa medzi sebou rozprávali o tom, ktorú knihu vydať na nasledujúci rok ako prémiovú, koho preklad použiť a čie ilustrácie najviac vystihujú obsah knihy. Bol to úžasný pocit patriť medzi intelektuálnu elitu, lebo čestnými členmi boli prezidenti Masaryk a Havel, prof. František Dvořák a obyčajným členom ja, radová šedá myška z Košíc, plná pochybnosti o svojich vedomostiach. Spolok českých bibliofilov vznikol v roku 1908 a počet členov nesmel presiahnuť 500. Ako som už spomenula, sústreďuje sa na vydávanie kníh s dokonalou sadzbou a ilustrované originálnymi grafikami, vo veľmi nízkom náklade. Na spomínanom zhromaždení ma prijali za členku a tak sa začal môj pražský intelektuálny život.
Aktívnou členkou ste boli 20 rokov. Ste ešte stále členkou Spolku českých bibliofilov?
Počas dvadsiatich rokov som bola aj členkou revíznej komisie a správy som na zhromaždeniach s úspechom čítala v slovenčine.
Počas tohto obdobia som získala veľa zaujímavých priateľov a úžasný prehľad o významných literátoch. Umenie a knihy sú stále mojou srdcovkou. Veľmi rada by som bola ešte stále členkou, ale medzitým sa zmenila moja rodinná situácia a dnes už len s láskou spomínam na svoje krásne „pražské obdobie“.
Dnes ste už na dôchodku, ako si ho užívate?
Rozhodne nie som typ človeka, ktorý sedí doma a rozmýšľa v podstate o ničom. Často chodievam na Dubník, kde má môj partner chalupu. Zbieram bylinky a už celkom dobre sa v nich vyznám.
Som členkou klubu Soroptimist v Košiciach , ktorý sa prevažne venuje talentovaným deťom a charite. Náš klub 10 rokov organizoval tábor pre nadané deti, kde som pôsobila ako vedúca tábora. Do aktivít klubu sa aj naďalej zapájam. Som zberateľkou a ak nie sú covidové opatrenia, nevynechám žiadnu burzu starožitnosti, zájdem na blšák, do bazárov.
Ak niečo nájdem, čo poteší moje oči, pookrejem i na duši a veľmi sa teším z každého úlovku. A samozrejme veľa čítam.