Na snímke herec Martin Huba dáva bozk svojej manželke ako poďakovanie počas odovzdávania ocenení prezidentom.
Vlani oslávil s manželkou zlatú svadbu a ani jeden z nich sa nehanbí za to, že už dovŕšili 75 rokov. O mladosti aj starobe sa s hercom Martinom Hubom rozprávala naša dopisovateľka Alena Horváthová-Čisáriková.
Aristokrat divadla, ako touto vznešenou prezývkou nazvali v Čechách slovenského herca MARTINA HUBU (75), sa pravidelne objavuje aj na filmovom plátne. Naposledy v úlohe T. G. Masaryka, za ktorú získal Cenu
českej filmovej kritiky, ktorá mu pribudla k pomerne veľkej zbierke ocenení. Čo to pre neho znamená? „Je to aj záväzok. A v našom fachu, keď dostávate priveľa vyznamenaní, môže to znamenať, že už stačilo. Tak si asi postavím mauzóleum… (smiech)“, povedal s úsmevom. S hraním ale rozhodne nekončí!
Talent a čiastočne aj podobu ste zdedili po otcovi? Ku komu máte bližšie povahovo?
To ste mi teraz riadne zalichotili. Mama (operná speváčka Mária Kiššoňová) volala otca štátny fešák. Musím uznať, že otec bol naozaj veľmi pekný chlap, čo si ja o sebe nemyslím. Keď si naše dve dievčatá našli našu svadobnú fotografiu, spýtali sa mamy: „Mama, a akosi ty vedela, že on z toho vyrastie?“ Čo sa týka pováh, myslím si, že som taký mix. Mama bola bohémskejšia a mestskejšia, z prírody obdivovala pokosený trávnik v parku. Otcovi sa zasa nerátalo, keď nebol vysoko v kopcoch a podľa možností bez turistických značiek. V tom som po ňom.
Váš otec – herec a pedagóg Mikuláš Huba vás držal nakrátko?
(Smiech) To neprajem nikomu. A hlavne mama. Mama bola veľmi prísna a otec systematicky uvažujúci a náročný. Ja som mal posledný medzi všetkými spolužiakmi napríklad bicykel. Vyrastal som ešte s dvoma sestrami. Mali sme ale rozumných starých rodičov a hlavne tí nastavili v našej rodine hodnotový systém.
Ako reagovali rodičia, keď ste sa rozhodli ísť hereckou cestou? Predsa len tam bolo riziko, že vás s otcom, ktorý dosiahol titul národný umelec, bol riaditeľom Činohry SND, docentom na VŠMU, predsedom ZSDU, budú porovnávať. A poniektorí kritici aj v začiatkoch spochybňovali správnosť vášho rozhodnutia a dávali vám nálepku „protekčné decko“.
Nemôžem povedať, že by ma odhovárali, ani mi do výberu môjho rozhodnutia nezasahovali, najmä som sa s nimi o týchto veciach nebavil. Rodičia ma k ničomu nevychovávali, to som si uvedomil až neskôr. Boli mi ale príkladom. Keď nebolo niečo v poriadku, mama ma jednoducho poslala od stola a ja som netušil prečo. Sám som musel prísť na to, kde som urobil chybu.
Asi ste ale nepatrili medzi chlapcov, ktorými lomcovala puberta.
No to by ste boli prekvapená. Moja mama bola ale vo výchove razantná. Keď som vzduchovkou susedke roztrieľal všetky jablká na strome, takú mi fukla pred susedkou, že až. Našťastie mi nezačala kázať to obligátne, že sa to nepatrí, veď to som vedel aj sám. Vychovala ma v zmysle – keď sa ti to chce, tak nech sa ti páči, ale počítaj s tým, že príde zato účet. V tom bola veľkorysá a ja som jej zato vďačný.
Pokračovali ste v tejto výchove aj u svojich dvoch dcér?
Kráčajúc týmto mojim životom a touto profesiou som chcel hlavne uchrániť moje dve deti od strachu, komplexov a bolesti, čo herecké povolanie, a špeciálne u žien, prináša. U mňa bolo to nadšenie intenzívne. No a keď som zistil, že moje deti nemajú ambície ísť hereckou cestou, bol som šťastný. Myslím si, že sme ich spolu so ženou vychovali v určitej rovnováhe racionality.
Keď zrátam počet filmov, v ktorých ste účinkovali, inscenácií v televízii a v divadle, mali si vás možnosť vôbec užiť ako otca? Nevynahrádzate to teraz vašim trom vnúčatám?
Nevynahrádzam, lebo neviem, kedy z toho tigra zoskočím. Aj keď som si už viackrát povedal, že stačilo, ale nespravte napr. toho Masaryka alebo inscenáciu v divadle Pred západom slnka? Som vďačný za všetky krásne role, ktoré mi režiséri ponúkli a bolo ich naozaj dosť.
Manželka vám občas nevytkne, že toľko hráte?
Nie, vyhral som zlatú manželku, ktorá je nekonečne trpezlivá a tolerantná. Vlani sme mali zlatú svadbu a nehanbíme sa za to, že sme obaja dovŕšili 75 rokov.
Pred päťdesiatimi rokmi vám v Dubrovníku, kde ste ju požiadali o ruku, kúpila slamený klobúk, ktorý ste ale stratili. V pláne ste mali sa tam vybrať znova a nahradiť ho iným. Máte ho?
Nie, lebo Dubrovník sme museli dvakrát odriecť, keďže mladšia dcéra nám ochorela. Takže Dubrovník nás ešte len čaká. Svadbu, teda svadobnú hostinu po nej sme mali v hoteli Carlton, a to 3. augusta 1968, keď z Čiernej nad Tisou prišiel Dubček, Brežnev a ostatní podpísať v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca známy dokument. Tam sme boli ale už nastúpení my – svadobné páry. Prišla však polícia a zahnali nás do bočných miestností. A keď sme prišli na slávnostný obed do Carltonu, prihnala sa taká prietrž mračien, že sa preboril sklený strop v miestnosti, kde sme sedeli, a tie hektolitre vody nám padali rovno na svadobný stôl.
Hovorí sa ale, že dážď prináša šťastie, a vám vydržalo 50 rokov! Kde sa spojili vaše cesty?
To je tiež také bizarné. Manželku som spoznal ešte ako asi sedemročnú. Jej otec bol zubný lekár, ku ktorému roky chodili moji rodičia. V čakárni sa pohybovalo jedno dievčatko, jeho dcéra, no a tam som sedával ako dieťa s mojimi rodičmi aj ja. Potom som dvanásť rokov o Dagmar nepočul, no keď som mal osemnásť, stretli sme sa na stužkovej a naši rodičia nezáväzne žartovali, ako to deťom sluší. Prešli ďalšie roky a stretli sme sa na rovnakej vysokej škole, kde som ja študoval herectvo a Dagmar klasický tanec. A od jednej brigády sa ma už nezbavila. Odvtedy som sa jej vnucoval, vnucoval, až som sa jej napokon vnútil. (Smiech)
Okolo seba máte kopu krásnych a šarmantných kolegýň a nejeden raz už chémia prevalcovala rozum.
Áno, to je pravda, ale nenavádzajte ma na to, zvlášť v tomto veku a čase, keď hrám postavy, ktoré skončia s oveľa mladšími dievčinami. Naposledy v hre Gerharta Hauptmanna Pred západom slnka, kde som sa zaľúbil do o päťdesiat rokov mladšej ženy. Režiséri mi podhadzujú stále mladšie a mladšie partnerky a ľudia v hľadisku si to potom naivne častokrát predstavujú aj v reáli.
Vaša štíhla postava je genetika alebo pravidelne športujete?
Je výsledkom žalúdočných vredov… (Smiech) Za sebou mám tri operácie žalúdka, ktorý už prakticky nemám.
Žalúdočné vredy sa spájajú s nervozitou. Navonok však pôsobíte veľmi pokojne, vás si neviem predstaviť, že sa rozčúlite alebo na niekoho nakričíte, nebodaj položíte ruku.
No to by ste mali vidieť, o tom by vám vedeli kolegovia rozprávať, keď režírujem. Zdanie klame. Viem vypeniť, no k slušným ľuďom sa správam slušne, pri neslušných však môj „aristokratizmus“ končí.
Keď ste preberali posledné Dosky, povedali ste, že ďakujete osudu za to, že aj v tak vysokom veku môžete ešte toľko pracovať a ste relatívne zdravý. Ako prežívate odchody kolegov, ktorí už nie sú medzi nami?
Nie je to jednoduché, postaviť sa s tým pocitom na javisko, ale netýka sa to iba hercov. Moja stará mama mala štrnásť kamarátok a každý štvrtok chodili do Štefánky. Takto to trvalo roky. Keď však zostali už len tri, dohodli sa, že sa už stretávať nebudú, že už s tou ruskou ruletou prestanú. Čo je ale u nás hercov špecifické, že odchodmi kolegov strácame určité istoty. I keď musím povedať, že spriaznené duše nachádzam aj v mladých ľuďoch, ktorí prichádzajú do divadla, a veľakrát je tá istota nahradzovaná ich srdečnosťou. Odchody kolegov sa na vás však podpíšu. Je ale na vás, aby ste nespanikárili a vo svojom hodnotovom rezervoári ste ich cítili. To sa mi, zaplať Pán Boh, darí, lebo tie naše väzby boli nezvyčajne pevné.
Pri životnom jubileu zvykneme rekapitulovať a hodnotiť. Určite boli veci, na ktoré ste pyšný, na niektoré menej.
Isteže som spravil zopár rozhodnutí, ktoré ma tešili, ale pretože sme tu všetko ambiciózni, ješitní, aj konfliktní ľudia, boli veci, ktoré ma tešili menej. V zásade sú ale herci veľmi dobrí ľudia, lebo všetky tie negatívne vlastnosti, ktoré ale, bohužiaľ, v súvislosti s charakterom povolania herec občas potrebuje, vieme predýchať, vieme spolu žiť a mať sa radi. Takže ten náš základ musí byť v podstate veľmi „dobrosrdečný“. Ľudia majú ale častokrát pocit, že keď sa s vami stretávajú v divadle a na televíznej obrazovke, že im patríte. Čokoľvek spravíte, stále ste na očiach. Domnievam sa ale, že napriek všetkému, sa nám to, vďaka našej vyššie spomínanej dobrosrdečnosti, darí absolvovať s celkom dobrým kreditom.
Čo by ste si ešte raz zopakovali?
Ak sa s manželkou dostaneme do toho Dubrovníka, možno by som našiel odvahu risknúť to a požiadať ju znova o ruku. (Smiech)