Svetovo uznávaný umelec, kinetik telom, dušou aj životom. Tak by Milana Dobeša charakterizoval kurátor Ivan Jančár. Je to jeden z najvýznamnejších československých aj svetových predstaviteľov konštruktivizmu a kinetizmu.
Umelec je stále aktívny, onedlho oslávi 94 rokov a teší sa z pripravovanej publikácie Múzeum Milana Dobeša. Vyjsť by mala čoskoro. Rozprávali sme sa so spoluautorom knihy Ivanom Jančárom.
Ako dlhoročný riaditeľ Galérii mesta Bratislavy ste mali s Milanom Dobešom úzke kontakty. V knihe spomínate aj na jeho štúdium na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Aké boli jeho umelecké začiatky?
U Milana Dobeša prevážil záujem o maľovanie nad pôvodne zamýšľanou dráhou spisovateľa, alebo herca. Po úspešných prijímacích pohovoroch študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v rokoch 1951 – 1956 u profesorov Ladislava Čemického, Bedřicha Hoffstädtera a Dezidera Millyho.
Sám spomínal, ako niekto poslal do školy správu o jeho “kapitalistickom pôvode”, ktorú však Ján Mudroch pred ním veľkoryso roztrhal a tak mohol v štúdiách pokračovať. V ateliéri napokon končil spolu s Pavlom Maňkom, Renatou Ernou Masarovičovou, Jánom Ilavským a Rudolfom Krivošom.
Napriek týmto problémom zrealizoval Milan Dobeš krátko po skončení školy dve významné výstavy.
V roku 1958 sa mu podarilo napriek výhradám vtedy ešte všemocnej komisie Zväzu slovenských výtvarných umelcov, ako vôbec prvému absolventovi Vysokej školy výtvarných umení, zrealizovať samostatnú výstavu v Galérii mladých v Bratislave.
A v roku 1966 na základe rôznych paradoxných situácií so zakázaním výstavy sovietskych konštruktivistov zase vystavuje v úplnom centre Prahy v dome Československo sovietskeho priateľstva. Jeho výstavu konštruktivistických a kinetických diel navštívilo neuveriteľných 56-tisíc ľudí vrátane množstva umelcov a výtvarných teoretikov.
O výstave písali mnohé noviny, bolo to úplne nóvum. Mimoriadne dôležitý bol záujem profesora zo Sorbonny Franka Poppera, ktorý napísal Dobešovi list, aká nevšedná bola pre neho táto výstava. Pozval ho na výstavu Kunst – Licht – Kunst v Eindhovene, na prvú povojnovú výstavu tohto druhu na svete. Boli tam prezentovaní všetci, ktorí sa konštruktivizmu venovali a mali k tomu čo povedať.
V tom istom roku ho Frank Popper pozýva aj na výstavu Kunst – Licht – Kunst v holandskom Eindhovere, o rok neskôr sa zúčastňuje Šiesteho bienále umenia v San Maríne.
Nasledujú výstavy Documenta 4 v Kasseli, Bienále plastiky v Uruguai, kde vytvoril Kinetickú plastiku poskladanú z hlinikových pásov a siedmych veľkých kotúčov v tvare kruhov. Tie sa hýbali pomocou vetra a v závislosti od jeho sily a smerovania viac či menej nepravidelne odkrývali prázdne priestory.
V roku 1970 v rámci Polymúzického priestoru v Piešťanoch realizuje kinetický program Pulzujúci rytmus XXII, kde na nočnej oblohe vytvára reflexy lúčov prechádzajúcich cez objekt Kinetická veža. Vež bola umiestnená na ostrovčeku v strede rieky a pozostávala z troch pásov krídiel nad sebou. Prúdenie vzduchu vyvolávalo ich pohyb a tým sa menil odraz inštalácie na vodnej ploche.
V knihe ste venovali pozornosť neobyčajnej realizácii monumentálnej plastiky so šiestimi svetelno kinetickými programami na EXPO’70 v Ósake. Hudobný riaditeľ American Wind Symphony R. A. Boudreau, ktorý ju videl, prišiel za Milanom Dobešom osobne do Bratislavy. Kvôli čomu?
Navrhol mu vytvoriť výtvarný program pre ich trojmesačné turné po USA. A tak v roku 1971 vytvoril Milan Dobeš na objednávku American Wind Symphony orchestra monumentálny svetelno kinetický objekt, ktorý prezentovali v rôznych amerických mestách. Tento objekt bol súčasťou celej scény a disponoval možnosťou viacerých farebných variácií prepojených s hudbou ako Concerto for percussion od Toshira Mayuzumi a Pittsburgh Overture od významného poľského skladateľa Krzysztofa Pendereckého.
V knihe spomínam, ako mi sám Milan Dobeš hovoril, že v tej dobe nepoznal noty a tak si vytvoril vlastnú výtvarne zaujímavú partitúru, na základe ktorej potom spoluúčinkoval na koncertoch sediac pri ovládacom pulte umiestnenom pred orchestrom. Mixoval rôzne svetelné variácie a pohyby na konštrukcii so svetelnými objektmi, ktorú dopĺňala veža s ďalšími dielami.
Následne absolvoval americké turné deviatich výstav, začínajúce v pitsburgskej Galérii umenia Point Park College, a končiace v Hudson River Museum New York City. Denník New York Times o tomto turné písal a polovica článku bola o svetle a pohybe.
Zaujímavá je spomienka Milana Dobeša, keď boli posledný deň na Deň nezávislosti v New Yorku a vystupovali na Manhattene na rieke Hadsen River a on v Hadsen River Muzeu vystavoval. Oslovil lodných hasičov, dohovoril sa s nimi, aby zašli za javisko, pustili prúd vody a on to farebne nasvietil. Orchester spustil pochod, do toho nasvietená voda, bola to obrovská sláva. Ako poznamenal, Američania sú ako deti, veľmi sa z toho tešili.
Zaujímavou kapitolou je obdobie po roku 1970, ktoré bolo pre Milana Dobeša mimoriadne ťažké. Vychádza Poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti po XIII. zjazde KSČ a v roku 1972 sa koná II. zjazd Zväzu slovenských výtvarných umelcov, ktorý odmieta akékoľvek progresívne umenie. Jeho predstavitelia sú vylúčení zo Zväzu slovenských výtvarných umelcov, nesmú vystavovať, nesmú cestovať do zahraničia, sú im odobrané cestovné pasy. Mnohí prežívajú vďaka podpore svojich blízkych, či občasných nákupov diel od ich priaznivcov a obdivovateľov.
V tejto situácií Milan Dobeš neemigruje, hoci ho do zahraničia pozývali, ale uťahuje sa do vnútornej emigrácie vo svojom bratislavskom ateliéri. Naďalej tvorí v intenciách svojej predchádzajúcej tvorby a postupne sa mu, často za mimoriadne ťažkých okolností, darí realizovať monumentálne diela. Rozvíja v nich princípy svojej tvorby. Na rozdiel od niektorých iných autorov nemení svoj rukopis, ale sa snaží maximálne vyťažiť z každej príležitosti.
Spoluautorom knihy je Peter Sokol, zakladateľ Múzea Milana Dobeša. Kedy a ako vzniklo toto jedinečné múzeum?
V novembri 2001 na Zámočníckej ulici 13 v Bratislave otvára zakladateľ a prezident Nadácie Európska kultúrna spoločnosť Peter Sokol Múzeum Milana Dobeša. Takéto veľkoryso koncipované múzeum nemá na Slovensku paralelu, okrem Galérie Ľudovíta Fullu v Ružomberku, založenej ešte v roku 1969 a stále v správe Slovenskej národnej galérie.
V komplexne a citlivo zrekonštruovaných priestoroch historickej budovy sa otvára stála expozícia diel Milana Dobeša. V zbierke múzea sa nachádza viac ako 200 autorových diel, a zbierku dopĺňa kolekcia diel 47 konštruktivistických autorov z celého sveta.
Milan Dobeš v knihe spomína svetovo známeho, významného talianskeho konštruktivistu Alvianiho s ktorým sa prvýkrát stretol na výstave v Taliansku v San Marine v roku 1967, keď sa tam konal európsky zjazd kunsthistorikov. Práve Alviani sa najvýraznejšie podieľal na koncepcii múzea a v založenom Múzeu Milana Dobeša realizoval s Petrom Sokolom výstavy tých najvýznamnejších svetových konštruktivistických umelcov. Od roku 2010 sa stávajú vlastníkom Múzea Milana Dobeša Vítkovice, a.s.
Pán Jančár, pri tvorbe knihy ste veľa času strávili s Milanom Dobešom. Ako sa s ním spolupracovalo? Vo svojom vysokom veku je síce stále aktívny, nestratil humor, ale nerád prijíma návštevy a neposkytuje rozhovory.
Milana Dobeša poznám od roku 1983, kedy som začal pracovať v Galérii mesta Bratislavy. Vždy som ho pokladal za jednu z najvýznamnejších osobností svetového konštruktivizmu, napokon vystavoval na tých najprestížnejších výstavách, jeho meno sa uvádza vo všetkých dôležitých svetových publikáciách o konštruktivizme.
Napríklad v roku 2013 sa konala v Paríži v Grand Palais monumentálna výstava Par Un Siécle de lumiére et de Mouvement dans l´art, ktorá rekapitulovala storočie kinetického umenia.
Z bývalého Československa vybrali Františka Kupku a Milana Dobeša. Ku mne sa správal vždy veľmi priateľsky, robil som mu aj kurátora jeho výstavy v Galérii Nedbalka, napísal som knihu o jeho grafickej tvorbe. Na svoj vek je stále činorodý, teraz sa venuje okrem iného rekonštrukciám svojich starších diel. A teší sa z pripravovanej publikácie, ktorá je súhrnom všetkého, čo sa v Galérii Múzea Milana Dobeša v Bratislave realizovalo.
