Uverejňujeme prvý príbeh od nášho čitateľa. Zaraďujeme ho do súťaže „Starkí, rodičia, vnúčatá pozor! Súťaž o vás pre vás“, kde môžete posielať svoje spomienky na starých rodičov alebo zážitky s vnúčatami.
Pisateľa najkrajšieho príbehu, ktorého vyberú čitatelia, odmeníme víkendovým pobytom.
Dobrý deň.
Zaujala ma Vaša súťaž. Môj príbeh možno nebude najzaujímavejší, ale je môj.
Mám 41 rokov. Som otcom dvoch dcér, mám manželku, mamu, svokru, švagriné, babku. Skoro samé ženy vôkol.
Otec mi zomrel, keď som odletel do zahraničia, svokor, keď som stál v zápche kvôli výstavbe križovatky…
Moja babka má 91 rokov. Je ležiaca, málo pamätá, skôr to, čo bolo dávno a správa sa ako počasie. Raz slniečko, inokedy mraky.
Niekedy ma pozná aspoň podľa hlasu, inokedy ani to. Prekonala viacero úrazov. Bola aj v nemocnici, z ktorej sme odchádzali so slzami v očiach. Hneď na druhý deň sme ju brali domov a preto je medzi nami. Má silné a dobré srdce, miluje jest, hlavne sladké cukríky a kávu a čiernu vodu. Tak totiž nazýva kolu.
Život nemala ľahký, pracovala ťažko, pochovala muža, dvoch synov. V jej rodinnom dome sme mali obchod s potravinami, preberala chlieb skoro ráno. Keď mama musela do práce, babka ochotne pomohla, vypekala nám koláče, robili sme zabíjačku. Ukľudňovalo ma jej škrabanie po chrbte. A krásne spievala, ešte aj na mojej svadbe pred 9 rokmi. Tešila sa, že ostávame v rodnej obci, v ktorej sa jej vždy páčilo a chutilo, že si tu staviame dom.
Keď sme zdraví, ideme babku pozrieť k ujovi, ktorý sa o ňu stará. Moje malé dcéry tak majú prababku, ktorej vždy vezmeme balík cukríkov, ten jej vydrží sotva na jeden deň 😊
Pekný deň,
váš čitateľ Ľuboš Komár