Herečku Oľgu Belešovú poznajú seniori najmä ako moderátorku televíznej relácie RTVS Generácia. Porozprávala nám, prečo často rozmýšľa nad starobou, ako sa na ňu pripravuje a či sú dnešní seniori, s ktorými sa stretáva, štastní.
Vyštudovaná novinárka bola už odmala súčasne aj herečkou. Žije na Slovensku, jej manžel je až z Japonska. Počas koronakrízy sa vzdelávala a pomáhala. Radosti aj úskalia, ktoré so sebou prináša starnutie, sú jej blízkymi témami – profesionálne i súkromne.
Pani Bežná z Profesionálov či Drahuša Chrobáková z Búrlivého vína alebo pani Erika v divadelnej Zoznamke a najnovšie aj sekretárka v seriáli Najhorší týždeň môjho života znova sadla do školských lavíc, hoci teraz on-line, a získala novú profesiu.
Ste najmä divadelná a seriálová herečka. Ako sa vám žije v týchto časoch?
Divadlo som hrala pred plným hľadiskom naposledy 2. marca, potom pár predstavení v lete s obmedzeným počtom divákov a teraz máme stále v bratislavskom Divadle v podpalubí zatvorené. Obávam sa, že naše divadlo na lodi to ekonomicky neprežilo. Ale skúšame vďaka komunikácii cez internet novú divadelnú hru.
Pokiaľ ide o televíznu reláciu pre seniorov Generácia, tiež sme mali niekoľkotýždňovú nútenú prestávku. Už sme výrobu obnovili. Občas sa síce vo svojich príjmoch dostávam na nulu, ale dočkala som sa istej finančnej pomoci, okrem toho som dostala od TV Markíza menšiu rolu v seriáli Najhorší týždeň môjho života, nakrútila som reklamu a ešte som si pridala aj novú aktivitu. Využila som voľný čas a moderné komunikačné technológie a začala som študovať.
Hovoríte, že v tomto období investujete čas a energiu do vzdelania, v čom vás to obohacuje?
Vďaka relácii pre seniorov som asi pred dvoma rokmi prišla do kontaktu s Akadémiou vzdelávania a výskumu v sociálnych službách v Holíči, ktorá vzdeláva odborných aj riadiacich pracovníkov sociálnych služieb. Nadchla ma ich práca, stala som sa ambasádorkou akadémie a teraz mi pandémia ukázala, že nastal čas ešte viac rozšíriť svoje možnosti a schopnosti.
Stala som inštruktorka sociálnej rehabilitácie, ale v štúdiu na Akadémii ďalej pokračujem, lebo 21. storočie je storočím sociálneho priemyslu a čím viac do problematiky človek vidí, tým objavuje hlbšiu potrebu a väčšie možnosti pomáhať.
Prečo práve sociálna práca?
Keď som pred štyrmi rokmi na pokraji svojich síl hľadala zariadenie, kde by nás ako rodinu aspoň na chvíľu odbremenili, kde by nám podali pomocnú ruku a pomohli postarať sa o bezvládneho otca, o ktorého sme sa vtedy už tri a pol roka starali 24 hodín denne doma, otvorili sa mi oči a spoznala som situáciu v sociálnych službách na Slovensku. A nič nezakrylo ani rúško v týchto pandemických časoch. Naopak, obnažilo sa to, na čo už dávno upozorňujú ľudia z praxe – situáciu v sociálnych službách zachraňuje personál, ktorý svojou obetavou prácou dlhodobo nahrádza nedostatky systému.
Spoznali ste ľudí z pomáhajúcich profesií, je to určite ťažká práca, aj psychicky a v našich pomeroch nedocenená, zvlášť počas pandémie.
Moji spolužiaci sú zamestnanci zariadení sociálnych služieb. Málokto si bežne uvedomuje, že táto práca je službou našim najbližším. Oni sú vlastne našou predĺženou rukou, sú náhradnou rodinou pre naše matky a otcov, pre naše deti, ktoré sa nenarodili zdravé, pre siroty žijúcich rodičov a ďalších ľudí, ktorí sa ocitli v núdzi. Mnohí zo zamestnancov v týchto dňoch uviazli v karanténe v zariadení na niekoľko týždňov. Doma nechali svoje deti, partnerov, aby sa postarali o tých našich. Doslova v priamom prenose počúvam počas nášho on-line vyučovania, aká je kde situácia, akej zodpovednosti a tlaku znepokojených príbuzných čelia zamestnanci, ako im príbuzní klientov nadávajú, ale iní zas pomáhajú. Ako hľadajú a nachádzajú riešenia, ako improvizujú, keď treba, ako dávajú zo seba to najlepšie, hoci nemajú kde načerpať sily… Pandémia nás všetkých poriadne prefackala.
Čo by sa podľa vás malo a dalo zlepšiť v starostlivosti o seniorov?
V prvom rade sa musí zlepšiť starostlivosť o ľudí, ktorí sa o seniorov, o celé spektrum ľudí so zdravotným znevýhodnením, aj o ľudí bez domova a mnohých ďalších starajú. To vyžaduje dostatočné financovanie sociálnych služieb, verejných aj neverejných. Riadiaci pracovníci nesú za svojich klientov 24-hodinovú zodpovednosť, potrebujú podporu a ochranu, metodickú aj právnu. Zariadeniam pomôže stabilita personálu, od zdravotníkov, ošetrovateľov, sociálnych a rehabilitačných pracovníkov, fyzioterapeutov až po kuchárov.
Celej našej spoločnosti by pomohlo zvýšenie sociálneho statusu zamestnancov v pomáhajúcich profesiách. Keď si ich bude spoločnosť vážiť, ocení ich prácu a umožní personálu ďalej sa vzdelávať, o odkázaných ľudí, našich rodičov či iných príbuzných sa bude starať vysoko profesionálny tím. Veď na tom by malo záležať nám všetkým, málokomu sa takáto životná situácia vyhne.
Čo má vlastne na starosti inštruktorka sociálnej rehabilitácie?
Stará sa o to, aby človek odkázaný na pomoc, napríklad senior, mal čo najlepší a dôstojný život. Pre každého treba vytvoriť individuálny plán, ako podporiť jeho samostatnosť, sebestačnosť a nezávislosť. Sú na to rôzne metódy a techniky, ako udržať zvyšky zručností, aktivizovať schopnosti, napríklad tréning pamäti, fyzioterapia, arteterapia alebo aj dramatoterapia a iné.
Pomohla vám pri štúdiu práca so seniormi v televíznej relácii Generácia?
Práca na relácii Generácia vo mne vyvolala hlbší záujem o život seniorov na Slovensku a prehĺbila záujem lepšie sa orientovať v problematike sociálnych služieb u nás. To ma priviedlo aj do školy.
Pri práci v relácii Generácia sa stretávate s mnohými seniormi. Považujú seniorské obdobie za šťastné?
Za štyri roky, čo robím túto reláciu, sme sa skutočne stretli s mnohými, ktorí hovoria o dôchodku ako o najkrajších rokoch svojho života. Lenže naša relácia sa zameriava na aktívnych seniorov, teda ľudí, ktorým bolo dopriate byť zdraví a môcť sa aj vo vyššom veku vzdelávať, športovať, umelecky sa realizovať. Boli sme napríklad za storočným včelárom, najstarším obuvníkom na Slovensku alebo za 70-ročným Kežmarčanom, ktorý sa chystá vyhrať ešte dva maratóny za oceánom.
Mnohí dôchodcovia, s ktorými sa stretávame, si naozaj užívajú život. Hrajú bowling, jašia sa, radi si doprajú všelijaké dobroty. Vidím to aj na svojej mame, ktorá má 85 rokov a pritom je niekedy až príliš odvážna a roztopašná. Ako keby už nevedela odhadnúť nebezpečenstvo. Mnohí seniori o sebe hovoria, že sami seba vnímajú ako veľké deti.
Sú teda dnešní seniori iní a je staroba, ako tvrdia štatistiky jedno z najšťastnejších období života? Potvrdzujú vám to seniori, s ktorými sa stretávate?
Aj zo svojej osobnej skúsenosti viem, že staroba nie je vždy najkrajším obdobím života. Tri a pol roka som sa starala o otca, ktorý od 59 rokov trpel Parkinsonovou chorobou. Dožil sa takmer 82 rokov, vďaka lekárom a domácej starostlivosti. No posledných tri a pol roka už iba ležal a celá rodina sme sa oňho starali, lebo sme to tak chceli. V zariadení bol len posledné tri mesiace, keď už sme sami nevládali poskytovať mu 24-hodinovú starostlivosť. Seniori sú však podobne ako deti aj veľmi dôverčiví a bezbranní, preto sú často obeťami podvodov, na mnohých je potom uvalená exekúcia, alebo sú týraní a zneužívaní vlastnými deťmi. Dnes je už bežné, že seniori vedia pracovať s počítačom, tabletom, komunikujú na Facebooku, ale neovládajú zásady bezpečnosti. Lenže to by mala byť úloha ich príbuzných – tí musia chrániť svojich seniorov, byť im vždy poruke a odpovedať na každú ich otázku. A seniori by nemali mať zábrany pýtať sa na všetko svojich detí a vnúčat.
Pandémia nám veľa vzala, ale niečo aj dala. Zdá sa, že verejnosť sa viac začala zaujímať o seniorov a mladí ľudia začali rozmýšľať, ako starým ľuďom pomôcť.
Kiežby táto dlhotrvajúca výnimočná situácia zmenila pohľad verejnosti na starnutie, starobu, na seniorov, na zariadenia sociálnych služieb. Veď to nie je žiaden strašiak, ale absolútne prirodzený proces. Každý z nás starne a tento proces nastáva dňom nášho narodenia. Staroba nemôže byť tabu. A pokiaľ ide o pomáhanie – bola som dojatá z pozitívnych príkladov pomoci starším. A smutná z opačného extrému. Ja osobne som sa už v marci zapojila do dobrovoľníckej aktivity OZ Pre seniora s názvom Hodina pre seniora. Je nás stovka ľudí, ktorí ešte stále aspoň raz za týždeň telefonujeme seniorom žijúcim v zariadeniach, aby sme im spríjemnili dni karantény, keď ostali izolovaní od vonkajšieho sveta, keď ich nemohli navštevovať blízki, ani priatelia, no potrebovali sa porozprávať, zažartovať, túžili po povzbudení. Nie je žiadnym tajomstvom, že zariadenia sociálnych služieb u nás trpia dlhodobo nedostatkom personálu, vnímame to teda aj ako pomoc zamestnancom, ktorí sa o našich príbuzných starajú. A čo je skvelé, na stránke www.hodinapreseniora.sk sa stále môžu prihlásiť zariadenia, ktoré by takúto pomoc dobrovoľníkov uvítali.
Aké je to zavolať si s niekým úplne cudzím a len tak sa rozprávať ako reagujú seniori?
Keď som prvýkrát zavolala pánovi Jurajovi, vysvetlila som mu, že som sa zapojila do projektu preto, lebo sama sa chcem veľa dozvedieť, nájsť ponaučenie a inšpiráciu pre svoj život. Nehovoriac o tom, že je to veľká pomoc pre sociálnych pracovníkov zahltených starostlivosťou o klientov, ktorí sú imobilní, nie sú už schopní komunikovať, sú odkázaní na intenzívnu pomoc. Ak im pomôžeme rozhovormi s tými, ktorí potrebujú obyčajnú ľudskú pozornosť – je to pre nich neobyčajná pomoc.
Prácu so seniormi vnímam ako poslanie, ktoré si zaslúži oveľa väčšie uznanie nás všetkých. Je dôležité byť empatický, ohľaduplný, aby sme dokázali zachovať čo najlepšiu kvalitu života ľuďom, ktorí sú možno na konci svojej cesty. Aby odchádzali dôstojne a ľúbení.
Mnohí ľudia majú zo staroby obavy a okrem toho, že si šetria na dôchodok, radšej na to veľmi nemyslia. Robia podľa vás chybu? A čo by ste im poradili?
Myslím si, že téma starnutia si všeobecne zaslúži oveľa väčšiu pozornosť. Keď sa hovorí o „probléme starnutia“, namietam, že starnutie nie je problém, je to úplne prirodzená vec, len my ju nezmyselne vytesňujeme. Tvárime sa, že sa nás to netýka. A nie len my všetci, ale aj kompetentní, ktorí majú vytvárať v tejto krajine systém a podmienky na dôstojnú starobu občanov. Mladí ľudia často nemajú so starobou žiadny kontakt. Mnohí dnes majú deti už vo vyššom veku, a teda starí rodičia týchto detí sú už takí starí, že je medzi nimi obrovská generačná priepasť. A keď sú starí rodičia mladší, ešte pracujú, zarábajú si, ako môžu, alebo sa snažia užiť si život, čiže na vnúčatá nemajú čas.
Mali by sme už v mladosti viac dbať o svoje zdravie. Na starobu sa treba pripravovať mentálne aj finančne. Nenechávajte to na deti, na starobu sa musí pripraviť každý sám. Naším cieľom by malo byť dožiť sa vysokého veku tak, aby sme boli čo najdlhšie sebestační. Iste, niekedy to nejde. Môj otec miloval život, pritom nepil, nefajčil a tiež by sa chcel dožiť vysokého veku v zdraví, ale nie každému je to dopriate. Sú choroby, ktoré neovplyvníte. A o takých ľudí sa treba postarať, lebo sú jednoducho odkázaní na pomoc druhých. Japonsko je krajina povestná dlhovekosťou obyvateľstva. Moja japonská svokra, má 82 rokov, je zdravá, pravidelne si ale pre istotu meria krvný tlak, nemá ani osteoporózu ako mnoho žien v jej veku, striedmo sa stravuje, cvičí, stepuje, maľuje, cestuje. Ale sú tam aj takí, čo fajčia, pijú, a aj tak dlho žijú. V čom je teda tajomstvo ich dlhovekosti? V Japonsku sa ľudia dožívajú vysokého veku najmä preto, lebo minimálne raz za rok idú na preventívnu zdravotnú prehliadku. A nielen preto, že ich k tomu nabáda štát – ak dlho neboli na preventívke, pripomenie im to miestny úrad –, dbajú o to aj samotní seniori.
Vy sa staráte o svoju mamičku, predtým aj o otecka. Aké je spolužitie dvoch generácii podľa vašich skúseností? Musia obe strany veľa tolerovať?
Je to naozaj veľmi vyčerpávajúce, ale tie roky ma nezlomili, naopak, obohatili a posilnili. Akoby nás celá tá situácia viac zomkla a boli sme spolu na to všetko veľmi intenzívne. Druhá vec je, že starať sa o svojho seniora v domácom prostredí si nemôže dovoliť každý. Ja som v slobodnom povolaní, aj môj manžel je v slobodnom povolaní, navyše mám mamu seniorku, čiže o otca sme sa stali všetci traja. Bolo ho treba prebaľovať, kŕmiť, umývať, cvičiť s ním… Existujú síce aj terénni pracovníci, ale tých je málo. Jeden rok, keď bol môj manžel dlhodobo odcestovaný, sme mali na pár hodín denne aj pomocníčku. No keď sa vrátil, nevyhovovalo mu, že k nám chodí cudzia pani, ktorá sa u nás správa ako doma. Pomoc sme preto zrušili. Samozrejme, žiť pod jednou strechou s rodičmi, ktorí sú na vás odkázaní, nie je vôbec jednoduché, ale vždy som si z nich brala príklad v tom, ako dokázali spokojne žiť aj z mála, ako vedeli prijať svoj vek a svoje choroby, žiť s nimi a preniesť sa cez to statočne, a aj s humorom. A môjmu manželovi slúži ku cti, že mi pomáha. Je to vzácny druh obety.
Čo podľa vás najviac chýba dnešným seniorom?
Generácia dnešných sedemdesiatnikov a osemdesiatnikov sú ľudia, ktorí sú naučení žiť veľmi skromne a dokážu si užiť aj to málo, čo majú. No ak majú podlomené zdravie a musia si kupovať drahé lieky, potom im určite chýbajú peniaze. Ale inak si myslím, že im chýba hlavne láska, dotyky, pochopenie a empatia zo strany mladších, často vlastných detí. Lenže tá empatia a pochopenie často prichádzajú až s naším vyšším vekom a osobnou skúsenosťou. Ani ja som kedysi nechápala, prečo sa babička na priechode pre chodcov tak dlho nepohne, keď jej dávam prednosť. Dnes viem, že napríklad taká Parkinsonova choroba sa prejavuje tým, že hlava dáva povely, no telo nedokáže hneď zareagovať. Takže keď dnes vidím na priechode babičku a dedka, trpezlivo čakám a ukazujem, že im dávam prednosť, až kým sa nepohnú. A usmievam sa.
Staršia generácia sa často zaoberá myšlienkami na smrť, v mladosti na to nemyslíme, lebo možno nemáme čas. Ako je to u vás?
Smrti sa nebojím. Bojím sa umierania v utrpení, v nedôstojných podmienkach. Mám obavy z necitlivého, neempatického zaobchádzania. Preto je veľmi dôležité pripraviť sa na starobu, premyslieť si, ako to bude. My napríklad nemáme deti. Kto nám pomôže? Kto sa o nás postará, keď už nebudeme vládať, keď už svetu okolo nebudeme stačiť? Chcem sa v takej chvíli spoľahnúť na ľudí vzdelaných vo svojom odbore – preto je nesmierne dôležité vzdelávať zamestnancov v sociálnych službách a zvýšiť záujem o túto prácu. Všetci si zaslúžime dôstojný život a dôstojný odchod. Najviac by sa mi, pravdaže, páčilo, keby som teraz mohla zastaviť čas, keď už mám rozum a ešte stále aj silu. Žiaľ, to sa nedá. Ale chcela by som pravdaže žiť kým budem mať radosť zo života. No keď ju už mať nebudem, potom je lepšie odísť. Uvidíme, ako sa napokon vyvinie náš život, ale musíme mať plán. Teraz mám 54 rokov a už so svojím mužom hovoríme o starobe. Už teraz rozmýšľame nad tým, čo bude o dvadsať rokov. Od tridsiatky do päťdesiatky prešlo dvadsať rokov. Počas nich človek rieši bývanie, kariéru, deti, neskôr prvé vnúčatá… No od päťdesiatky do sedemdesiatky je to tiež dvadsať rokov, rovnakých, a predsa úplne iných dvadsať rokov! Riešime zdravie, zdravie, zdravie. Treba na to všetko myslieť dopredu a starať sa o seba, nie sa humpľovať.
Ako sa na starobu pripravujete vy?
Počúvam potreby svojho tela. Nehumpľujem ho. Po päťdesiatke som navyše zistila, že vek oslobodzuje. V tomto veku už môžete povedať, čo si naozaj myslíte, môžete odstrihnúť ľudí, ktorí sú pre vás toxickí. Ja som to sčasti urobila už v tridsiatke. Prestala som sa zdržiavať niektorými aktivitami, prestala som sa zaťažovať tým, čo som nemohla zmeniť. Už ani nemusím všetko vedieť, nemusím mať päť robôt, stačí mi jedna-dve. Nezarábam extrémne, nie som vychytená áčková herečka ani moderátorka. No ani mi to neprekáža, som jednoducho spokojná s tým čo mám. Doteraz som nezaháľala, veľa som pracovala, moja práca ma bavila. Mám radosť zo života. Starám sa o svoje zdravie, nepijem, nefajčím, som striedma v stravovaní, zodpovedne pristupujem k financiám. A mentálne sa na starobu pripravujem aj tak, že keď som unavená, tak si ľahnem a pospím si. Po divadelnom predstavení ledva došoférujem domov a o jedenástej už spím. Každý človek je zodpovedný za kvalitu svojho života.
Váš muž pochádza z Japonska. Vie si aj on predstaviť starobu na Slovensku a hoci je na tú vzdialenosť už zrejme zvyknutý, pocit izolácie od rodiny počas pandémie mu asi neprospieva.
Na Slovensku žije osemnásť rokov, platí si sociálne poistenie, uvidíme, ako mu to bude vychádzať. Aj preto rozmýšľame dopredu a musíme byť zodpovední. Pandémia koronavírusu je v podstate prírodná katastrofa a môj manžel ich prežil v živote viacero. V roku 2011 bol v Japonsku v čase, keď obrovské zemetrasenie vyvolalo vlnu cunami a následné poškodenie jadrovej elektrárne Fukušima. Je teda realista so skúsenosťami, má iba prirodzenú obavu o zdravie a život vyše osemdesiatročnej mamy, ktorá je v Japonsku. Mal ju ísť navštíviť v marci, potom v auguste… Tak hádam tú potvoru do tohto leta porazíme.
Ste stále ešte veľmi aktívna, v divadle ani na obrazovkách vám nechýba humor. Čím si ho udržiavate v týchto ťažkých časoch? A čo práve pre divákov pripravujete, na čo sa môžu tešiť?
Aktivita mi pomáha neklesať na duchu. Okrem televíznej relácie Generácia, ktorú vysiela RTVS každú sobotu na Dvojke, skúšame vďaka spojeniu cez internet novú divadelnú hru Rozbité Vianoce. Napísal ju pre nás režisér Viktor Csudai a s kolegami Romanom Pomajbom, Števom Martinovičom a hudobníkom Mariánom Čurkom ju chceme odpremiérovať hneď ako sa pominie pandémia. Takto – v slobodnom povolaní, autorsky – fungujem už takmer dvadsať rokov. Vždy sa spojím s nejakou kolegyňou, alebo kolegami a spolu vytvárame malé divadelné projekty. Takto sme si napísali na telo aj komédiu Baby na palube s herečkou Zuzanou Znášikovou Martinkovou. Každá hráme dve postavy, lebo hra je o štyroch matkách na materskej. Ďalšiu divadelnú hru s názvom Zoznamka sme si napísali spolu s Romanom Pomajbom. Je to interaktívne predstavenie, hráme sa na to, že diváci sú účastníkmi autobusového zájazdu do Bulharska, kde sa budú spoznávať, zoznamovať. Je to pre nás aj pre divákov fascinujúci zdroj zábavy. Naša hra funguje v divadle, aj v nedivadelných priestoroch. Tretí autorský divadelný kúsok je z prostredia redakcie lifestylového časopisu. Vzdáme ňou hold bulváru a sociálnym sieťam, novinárom aj celebritám. Volá sa Rita, ktorú sme napísali a uvádzame s Romanom Pomajbom a Števom Martinovičom. V repertoári máme z pera Viktora Csudaia aj skvelú Hru o citróny, ktorá je zábavným prierezom svetových dejín. Nevieme sa dočkať toho, kedy sa opäť otvoria brány našich divadiel.
Oľga Belešová:
Bývalá novinárka, dnes hlavne herečka a moderátorka. Ako redaktorka pôsobila v mnohých denníkoch a časopisoch, ako herečka v divadle, rozhlase aj v televízii. Hrá vo viacerých vlastných divadelných predstaveniach, spolupracuje s agentúrou Planéta zážitkov, s ktorou cestujú predstavenia po Slovensku: Tri letušky v Paríži, Čachtická pani, Zlatá rybka na slnku. V televízii si naposledy zahrala v seriáli Prázdniny (TV JOJ), v súčasnosti v seriáli Najhorší týždeň môjho života (Markíza) a na Dvojke RTVS moderuje reláciu Generácia – zlaté roky života. Okrem toho spolupracuje na animovanom seriáli Websterovci a načítava detské audioknihy. Je ambasádorka Akadémie vzdelávania a výskumu v sociálnych službách v Holíči.