Pri prechádzkach po Bratislave v dnešných časoch, keď sa pohybujeme len v bublinách, objavujeme zákutia, o ktorých sme možno predtým vôbec nevedeli. Jeden takýto utajený klenot nám predstavila naša čitateľka pani Andrea.
Pôvabná eklektická vilka sa nachádza v Bratislavčanmi obľúbenom Horskom parku a nesie názov Eleonórin dvor (Eleonorenhof). Málokto však vie, aký príbeh sa odohral za jej viac ako sto rokov starými múrmi.
Jazierka aj žrebčín
Keď koncom 19. storočia potomok jednej z najstarších a najvýznamnejších belgických rodín, chovateľ koní Hugo Moritz von Saint Genois d´Anneucourt, pozemok kúpil, nachádzal sa na ňom len drevený letohrádok právnika Karola Samarjaya.
Stavba prešla rozsiahlou rekonštrukciou v duchu eklekticizmu. V knihe Vily nad Bratislavou sa dočítame, že vznikla priestranná krídlová budova kaštieľa, ktorá v sebe spája prvky klasicistickej architektúry, vežičky sú skôr romantické a vidno aj ľudové prvky.
Okolo vily majiteľ nechal vybudovať veľký park s jazierkami a rybníkom, súčasťou bol, samozrejme, aj žrebčín so štyridsiatimi anglickými plnokrvníkmi. Jeho schátralé zvyšky nájdete neďaleko kaštieľa, za zanedbaným betónovým priestorom, ktorý kedysi fungoval ako volejbalové ihrisko. Dnes slúži ako hospodárska budova.
Nevieme, kedy bola vila presne postavená. Známy je však fakt, že na konci 19. storočia sa do nej nasťahovali manželia Hugo Moritz von St. Genois a Eleonóra von Wachtler. Okolie domu, ktoré bolo kedysi hospodárskym dvorom pomenoval mladý gróf podľa svojej manželky Eleonóry von Wachtler – Eleonórin dvor.
Príbeh lásky Prešporčanky
Príbeh lásky tejto dvojice mal síce začiatok plný vášne, no smutný koniec. Keď sa do seba zamilovali – mohlo to byť niekedy okolo roku 1885 – bola Eleonóra, rodáčka z Prešporka, ešte vydatá za svojho bratranca Johanna von Beess und Chrostin.
Manželstvo sa nevydarilo a bolo úradne rozvedené a z búrlivého vzťahu mladého páru Huga a Eleonóry sa narodila nemanželská jediná dcéra Mauricette. Aby sa mohli zosobášiť, Eleonóra neváhala prestúpiť na evanjelickú vieru.
Obrad sa uskutočnil 31. marca 1889 v Budapešti. Krátko na to sa presťahovali do Prešporka. Mimochodom aj Eleonóra patrila do významnej prešporskej rodiny. Jej otec bol úspešný obchodník, mestský radca a veliteľ meštianskej milície. Wachtlerovci obývali budovu Pálffyho paláca na Ventúrskej ulici. V rokoch 1995 až 2012 tu sídlilo Rakúske veľvyslanectvo.
Krátke šťastné roky
Šťastie dvojice však trvalo len krátko. Už o necelé tri roky, počas vianočných sviatkov, sotva 33-ročný Hugo Moritz podľahol ťažkému zápalu pľúc a pochovali ho na evanjelickom cintoríne. Vdova s malou dcérou žila striedavo vo vile a v rodičovskom paláci na Ventúrskej ulici.
Po piatich rokoch smútenia sa Eleonóra opäť vydala za baróna rytiera Petra Regnera von Bleyleben. Prežili spolu 46 rokov, obaja zomreli počas 2. svetovej vojny, on v roku 1941, ona v roku 1943. Eleonóra sa dožila úctyhodných 80 rokov, pochovaná je v Bratislave na cintoríne pri Kozej bráne.
Nežné maľby
V zbierkach Galérie mesta Bratislavy sa nachádza séria obrazov, ktoré pochádzajú z pôvodnej výzdoby vily v Horskom parku. Najstaršie plátna namaľovala grófka Gabrielle St. Genois synovi Hugovi v roku 1890, najmladšie pochádzajú z roku 1893. Spolu je dodnes známych 24 diel.
Kolekcia svedčí o tom, že kontakty Gabriele Saint- Genois s nevestou a vnučkou neprerušila ani synova náhla smrť a po jeho smrti bola mladej vdove oporou. Stála pri nej aj keď sa Eleonóra opäť vydala a mala ďalšie dieťa. Grófka Saint-Genois-Stolberg maľovala až do vysokého veku. V jej nekrológu sa spomína množstvo obrazov z jej ateliéru, ktorý mala v rodinnej badenskej vile.
Zomrela 17. augusta 1904 v rakúskom Badene, pochovaná je na tamojšom cintoríne sv. Heleny.
Zachránený v poslednej chvíli
Po vojne Eleonórini potomkovia prišli o všetky majetky a presťahovali sa do zahraničia. Zámoček chátral, v druhej polovici 80. rokov 20. storočia slúžil ako ubytovňa pre pomocných robotníkov. Z niekdajšieho vybavenia nezostalo nič. Zámoček bol zdevastovaný a uvažovalo sa dokonca o tom, že by ho nechali zbúrať, alebo aspoň vymeniť kompletne celý interiér. Takpovediac v poslednej chvíli ho zachránil známy ekonóm, profesor Juraj Stern a bývalý hlavný architekt mesta Bratislava Štefan Šlachta.
V roku 1996 prešiel objekt komplexnou obnovou, v rámci ktorej bolo zrenovované drevené schodisko a strop vstupnej haly, ďalšie pôvodné časti interiéru i exteriér budovy. K hlavnej budove bol novou chodbou pripojený dom správcu. Na rekonštrukcii sa podieľal aj uznávaný architekt Ján M. Bahna.
Dnes slúži zámoček ako účelové zariadenie rektorátu Ekonomickej univerzity, tá ho využíva na reprezentačné účely. V tesnej blízkosti stoja internáty univerzity, ktoré vybudovali v polovici 40. rokov 20. storočia ako vôbec prvé veľké ubytovacie centrum pre študentov.