Husľový virtuóz Peter Michalica, laureát množstva ocenení je najšťastnejší, keď môže svoje skúsenosti odovzdať mladým ľuďom. Je výborným rozprávačom, vie krásne prepájať hudbu s rozprávaním o hudobných tajomstvách a pritiahnuť k nej široké publikum.
Ako profesor hudby na Janáčkovej akadémii múzických umení pôsobí už vyše dvadsať rokov. Súčasné pandemické predpisy povoľujú prezenčne vyučovať absolventov, s ostatnými je v kontakte žiaľ, iba externe cez počítač. Napriek tomu ho pedagogická činnosť napĺňa radosťou, že sa môže svojim žiakom aspoň hudbou prihovárať. Peter Michalica nám porozprával o svojom živote v tomto neobyčajnom koronovom čase.
Za nami je rok atypicky poznamenaný nákazou Covid 19 a náročný pre nás všetkých. Ako vás toto obdobie poznamenalo a ako ho prežívate?
Určite pracovne oveľa menej, ako po iné, bežné roky. Ale našťastie aj v mojej profesii a povolaní pedagóga sa dejú veci, ktoré môžu momentálne fungovať. I keď vyučovanie cez tie obrazovky nie je bohviečo.
V uplynulom roku boli obdobia, keď mohli fungovať, hoci v obmedzenom počte aj koncerty a ten náš kremnický festival Hudba pod diamantovou klenbou sa mohol realizovať ako celok. Aj keď júnové koncerty sme presunuli na začiatok septembra. Chvalabohu, lebo na konci deviateho mesiaca by už byť nemohli. Irónia osudu bola, že 10. júla mal byť záverečný koncert a on sa pritom stal otváracím koncertom festivalu.
Vianočné sviatky sme všetci prežívali inak ako sme boli doteraz zvyknutí. Pandémia poznačila aj vašu rodinu a aj vaše sviatky boli iné.
Naše sviatky boli smutne iné, pretože manželka tesne pred Vianocami tiež ochorela na Covid 19. Jej karanténa nás na dlhých 18 dní odlúčila. O vianočnú večeru sa tento rok postaral náš syn Daniel Arthur. Vďaka prežitému som si veľmi naliehavo uvedomil, že Vianoce sú sviatkom nádeje. Dúfam, že rok 2021 bude aj pre našu rodinu veselší, prinesie oslobodenie od tejto pliagy ktorá nás postihla a budeme sa môcť všetci stretávať nielen v škole so študentami, ale ja v Kremnici na našom festivale Hudba pod diamantovou klenbou.
Kremnický festival je veľmi obľúbený aj medzi seniormi. Pred rokom sa ho zúčastnila až 40-členná skupina seniorov z Bratislavy. Čo sa vám podarilo napriek pandémie ponúknuť návštevníkom v uplynulom roku ?
Návštevníci všetkých vekových kategórií nás nabíjajú energiou, tešíme sa z ich prítomnosti a pozornosti. Mávame každoročne niekoľko koncertov, či už orchestrálnych, alebo zborových aj v kostoloch. Komorné koncerty zasa bývajú v Dome komorského grófa.
V uplynulom roku v oboch priestranných kostoloch zaznela Ave Mária ako spomienka na pobyt uhorskej kráľovnej Márie v roku 1545 v mojom rodnom dome. Navyše spievala Adriana Kučerová, ktorá pôsobí na publikum ako magnet. Svojou návštevou nás poctil aj japonský veľvyslanec, ktorý bol iba dva týždne na Slovensku. Veľký záujem bol o vystúpenie súboru Schola Gregoriana Pragensis, ktorý vedie David Eben. Spievajú gregoriánske chorály a stredovekú cirkevnú hudbu. Tento súbor je absolútna svetová špička. S Oliverom Dohnányim som zahral Mozartove skladby na orchestrálnom koncerte a vedno sme si zaspomínali na náš spoločný koncert v čínskom Wuhane, kde sme pred rokmi pravdepodobne jedli netopiere. Lebo čínska kuchyňa je podobná ako v súčasnosti naše médiá: do stravy zvyknú primiešať rozličné „nezmysly“, ale nám to chutí a sme spokojní.
A čo pripravujete pre tohtoročný kremnický festival ?
Bol by som nešťastný, keby som nebol v tomto smere optimista. Preto už koncipujeme niektoré veci, oslovujeme umelcov, ako každý rok aj v tomto roku budú nejaké nové elementy. Nielen vážna hudba, oslovil som aj Paľka Hammela ako reprezentanta populárnej hudby, vedno s Borisom Filanom, naplnia jeden z večerov. Už celý rad rokov sa držíme zásady, že pod diamantovou klenbou nemusí znieť výlučne len vážna hudba.
Všetci umelci sa sťažujú, že im v tomto období chýba publikum, že kultúra upadá a že aj po materiálnej stránke to nie je dobré. Vy tiež patríte k interpretačným umelcom. Čo vám najviac vadí na situácii v súčasnosti?
Neprekáža mi fakt, že je oveľa menej práce a aj finančná situácia začína byť zložitá, ale to, akí presýtení sú dnešní aj mladí ľudia povrchnými hodnotami, gýčom, ťažkou komerciou a ozaj nekvalitnou potravou duše. To je oveľa horšie a hrozivejšie ako fakt, že sa v najbližšom období koncerty budú kvôli pandémii rušiť.
Kedy ste vlastne naposledy koncertovali a čo ste zahrali?
Priznávam, že to bolo presne 9. decembra. Hral som s Vierkou Bartošovou na I. internej klinike v Štátnej nemocnici v Bratislave. Koncert bol venovaný ako vďaka vyťaženým zdravotníkom tejto kliniky za ich nasadenie a pamiatke pána profesora Oravca staršieho. Myslím, že sme pripravili týmto obetavým lekárom aj sestričkám príjemný program krátkeho recitálu.
Mnohí lekári sú známi milovníci vážnej hudby a v hojnom počte navštevujú aj koncerty Slovenskej filharmónie v bratislavskej Redute.
Kedysi boli lekári, ale aj právnici a notári aktívni pestovatelia amatérskeho muzicírovania. V každom menšom slovenskom mestečku fungovalo nejaké sláčikové kvarteto, v ktorom sa stretali pán doktor s pánom notárom, prípadne farárom alebo učiteľom. Hudba a medicína majú totiž spoločný prienik – každá z nich sa nejakým iným spôsobom dotýka začiatku a konca ľudského života a všetkými problémami s tým spojenými. Hudba a medicína sa abstraktným spôsobom hmatateľne akosi mapuje a pretavuje a preto nie náhodou sú si blízke.
U virtuózov, ako ste vy, sa predpokladá pravidelné cvičenie a aby ste boli vždy v dobrej kondícii. Ako sa udržiavate fit?
Človek sa musí udržiavať za každých okolností, aj keď nemá pred sebou žiadne koncertné vystúpenie. Dnes je to problém, že nikto nevie, čo sa vôbec bude realizovať a čo nie. Musím sa však udržiavať, lebo nesmiem vyjsť z kondície a aj preto, aby som vedel svojim študentom predviesť to, čo chcem. Ak pedagóg študentovi poradí slovne a naviac mu to aj predvedie, zvýši sa tým zaručenosť dosiahnutia pedagogického cieľa. Je teda veľa dôvodov, prečo stále musím cvičiť. Okrem iného je to i zbraň proti Alzheimerovej chorobe.
Človek sa musí sústrediť, cizelovať detaily, je to fantastické pre všetky hemisféry mozgu. No a hranie na husle je aj o svalstve a dobrej cirkulácii krvi. Všetko musí fungovať, aby človek v špičkových a náročných situáciách nezlyhal. Samozrejme, snažím sa o mierne gymnastické dodatky k tomu. Kvôli očiam však nemôžem celý život robiť namáhavé športy. Minimálne musím dbať o správne fungovanie chrbtice a citlivosť prstov, čo je u huslistu obzvlášť dôležité.
Vaša manželka, Inka Michalicová, je tiež hudobníčka, riaditeľka Cikkerovho múzea, ktoré je teraz tiež zatvorená.
V bežných sezónach sa v Cikkerovom múzeu deje mnoho rozmanitých aktivít. Okrem vlastného koncertného cyklu sa v jeho priestoroch konali aj iné príležitostné koncerty, semináre či pravidelné stretnutia Klubu priateľov poézie Milana Rúfusa. To všetko sa momentálne nedá realizovať. No v jesenných mesiacoch minulého roka, v čase keď to ešte bolo s pandemických dôvodov možné, prichádzali do múzea profesionálni umelci, pedagógovia a ich študenti a využívali kreatívnu ponuku prísť cvičiť, skúšať, nahrávať v priestoroch múzea.
Ste síce rodený Kremničan, ale v Bratislave žijete viac ako polstoročie. Čo
vám za tento čas najviac prirástlo k srdcu?
Najviac ľudia. Ráz Bratislavy sa síce mení, niekedy aj k lepšiemu, ak neberieme do úvahy niektoré nehorázne stavebné počiny. Ale Bratislava tým, že sa z malého útulného predmestia Viedne zmenila na veľkomesto akoby elefantiádou sídlisk, ktoré pohltili ľudí prichádzajúcich najmä z východu, ale aj z iných častí Slovenska, zmizlo povedomie „bratislavčanstva.“ Toto bratislavské povedomie mi tu chýba, skôr sa stretávam s celoslovenskou definíciou Bratislavčana ako arogantného a nepríjemného človeka. Žije tu však mnoho vzácnych múdrych ľudí a ja som šťastný, že som ich mohol spoznať. Bez hanby priznávam – dušou som však stále Kremničan.
Ako často sa vraciate do rodného kraja?
Ako sa len dá.. Aj v rámci korona krízy sme v teplejších mesiacoch chodievali veľmi často. V zime je to problematickejšie, lebo náš dom z 15. storočia má hrubé múry, ktoré sú fantastické v lete, ale v zime, pokiaľ sa pravidelne nevykuruje, človeka to trošku odrádza. O čo menej tam v zime chodievam, o to viac potom za Kremnicou moje srdce túži.
V uplynulom roku ste oslávili 75. narodeniny. Žijete stále aktívne. Aké sú vaše súčasné priania, túžby a predstavy?
Mám ich veľa, lebo tvrdím že človek definitívne zostarne, keď prestane túžiť a nemá priania. Ešte všeličo by som rád zrealizoval. No záleží to od zdravia a iných faktorov, svetovo – politicko – astrologických okolností. Veľmi dôležité je vedieť sa radovať zo života. Uvedomujem si to, čo by si mali asi uvedomiť všetci, že človek je uspôsobený prírodnými okolnosťami tak, že je schopný kontinuálne denne znášať útrapy a bolesť. Ale na druhej strane aj tá najväčšia radosť z neho veľmi rýchlo vyprchá.
Prišiel som nato, že najdôležitejšie v živote je zhŕňať drobné radosti. Práve ony vyložia cestičku života nádhernou mozaikou a vďaka nej človek môže byť dlhodobo šťastný. A samozrejme, nemám na mysli len nejaké materiálne pôžitky, ale snažím sa vychutnávať krásu nečakaných impulzov. Keď napríklad čakám v Brne na nástupišti na vlak a zrazu zapadajúce slnko nádherne osvetlí koľajnice, dostane to čakanie úplne iný rozmer. Drobným potešením môže byť aj úsmev neznámeho človeka. Čistý úsmev dieťatka v kočíku dokáže byť zrkadlom nebeskej brány. Aj najvšednejšie tvary vecí v našom okolí sú schopné za istých okolností získať nevídanú nádheru a človek ich musí zaregistrovať so zatajeným dychom. Krása a radosť sú spojené nádoby, no obohatením duše je aj niečo iné.
Sládkovič to nádherne vystihol: „Nad tisíc radostí jeden krásny smútok.“ Blahoslavení ľudia, ktorí dokážu nielen krásne, radostné, ale aj bolestné, či doslova negatívne javy pretaviť na pohonné látky duše. A na záver jedno malé vyznanie: zistil som, že pandémia položila na lopatky konzumnú spoločnosť, ktorá nám denne nanucuje, bez čoho všetkého nemôžeme byť. A zrazu človek zistí, bez čoho všetkého sa krásne dá žiť.
Peter Michalica
– Pochádza z Kremnice, kde sa narodil 10. júla 1945. V rodnom meste chodil do hudobnej školy.
– V rokoch 1959 – 1965 študoval na bratislavskom konzervatóriu. Neskôr sa stal poslucháčom Vysokej školy múzických umení (VŠMU) v Bratislave (1965 – 1969).
– Hudobné vzdelanie si rozšíril na konzervatóriách v Moskve (1971 – 1974) a v Bruseli (1975). Neskôr absolvoval viacero majstrovských kurzov v zahraničí.
– S husľami odohral tisíce koncertov. Veľké vedomosti o hudbe odovzdáva študentom. Ako hosťujúci profesor pôsobil v USA – na Michiganskej štátnej univerzite a na Wayneovej štátnej univerzite.
– Od roku 1989 vyučuje na VŠMU, od roku 2004 ako profesor. Zároveň vzdeláva poslucháčov Janáčkovej akadémie múzických umení v Brne.
– Je známym propagátorom vážnej hudby nielen ako interpret. Vytvoril o nej veľa rozhlasových a televíznych relácií. Pamätal pritom aj na hudobnú osvetu medzi najmladšou generáciou – mnohí si určite spomenú na Michalicov 30-dielny rozhlasový cyklus pre žiakov základných škôl.