V Slovenskom komornom orchestri pod vedením umeleckého vedúceho dirigenta Bohdana Warchala ste pôsobili ako čembalista vyše 30 rokov. Čím to bolo, že v 70- 90 rokoch ste patrili medzi päť najlepších komorných orchestrov na svete?
Umenie nie je šport. Tu sa nedá nič spočítať na minúty, sekundy či metre. Ale pravdou je, že sme zhruba štvrť storočia patrili medzi svetovú špičku.
Ako sa to podarilo? Žili sme predsa za „železnou“ oponou…
Bolo to tak, ako aj dnes: bolo si treba vybudovať meno. Ale ani to nestačilo. Poviem to na príklade Veľkej Británie. Vo svete sme už mali množstvo pozitívnych recenzii, ale na britské ostrovy sme sa dostať nevedeli. Tamojší hráči mali totiž za sebou silné odbory, ktoré ich okrem iného ochraňovali pred zahraničnou konkurenciou. Teda aby neprišli o svoje peniaze. Dostať sa nám tam podarilo až po tom, čo jeden veľmi uznávaný kritik, ktorého sa všetci báli, prišiel na náš koncert do Rakúska a napísal, že sme I Musici východu. To bol vtedy svetoznámy taliansky orchester. Potom sa ušlo pozvania aj nám…
Hovoríme o období, keď bývalé Československo patrilo do komunistického bloku. Napriek tomu sa SKO podarilo prejsť takmer celý svet. V čom tkvelo tajomstvo vašej svetovej popularity?
Tu si dovolím citovať slová môjho kolegu, violistu Kornela Klatta. Vo svojej spomienkovej knihe Hral som s Warchalovcami to vyjadril veľmi výstižne: „Svet si náš orchester obľúbil pre schopnosť všetkých členov autenticky a jednotne čítať hudbu, ktorá sa schováva za notovými guľôčkami, pre schopnosť jednotného a technického a rytmického cítenia, čo bola z veľkej časti zásluha nášho šéfa B. Warchala. Hudobný talent a brilantné technické schopnosti, to boli charakteristické znaky Warchalovcov, ktoré dvíhali zo stoličiek poslucháčov po celom svete.“
Na vymenovanie krajín, kde ste koncertovali, tu nie je dosť miesta. Spomeňte aspoň niektoré…
Po spomínanom uznaní vo Veľkej Británii sme sa dostali do USA, kde sme boli päťkrát, vždy na dva mesiace a autobusom sme prešli takmer všetky štáty. Za jeden zájazd sme raz prešli 10-tisíc míľ a za 60 dní sme odohrali 50 koncertov. V Japonsku sme boli sedemkrát. Okrem Európy sme hrali v Austrálii, Severnej Kórei, Číne, Brazílii, Tunise, Alžírsku, na Kube…
Ktorá krajina sa do vašej pamäte zapísala najviac?
Určite Japonsko, jeho úslužní a úctiví obyvatelia. Tam sme mali pocit, že neexistuje nič, čo by nefungovalo. Od hotela, cez presuny po krajine rýchlovlakom Hikari Express, ktorý zastavil na nástupišti presne na centimeter, koncertné sály s perfektnou akustikou… Boli to 70. a 80. roky. Navyše obecenstvo, ktoré veľmi túžilo spoznať európsku hudbu. Mnohí poslucháči sedeli v hľadisku s partitúrou v ruke a sledovali každý tón.
Cestovanie po svete bolo v čase bývalého režimu nesporne atraktívne, znamenalo aj isté finančné výhody. Ale také jednoduché to asi nebolo…
Isteže. Potrebovali sme dobré kritiky a objednávky. Inak by nás vtedajšia Koncertná a divadelná kancelária, neskôr umelecká agentúra Slovkoncert nikam neposlala. Pripomeňme si, že vtedy sa do kapitalistickej cudziny nedalo ísť bez vycestovacích doložiek a víz. Za ich vybavenie si tieto štátne agentúry zobrali z našich honorárov takmer polovicu. Zvyšné valuty sme si zamieňali v nevýhodnom kurze za tuzexové bony. Za tie sme si mohli nakúpiť v Tuzexe zahraničný tovar, čo bol v tom čase nedostatkového tovaru nesporne istý luxus. Cestovanie do kapitalistickej cudziny sme však museli pravidelne vykompenzovať aj menej atraktívnymi zájazdmi do „spriatelených“ krajín, najmä Sovietskeho zväzu. Tam sme už nehrali za honorár ale diéty.
Napriek slušným honorárom ste sa však v zahraničí rozhadzovať nemohli…
Isteže, všetci sme sa snažili čo najviac ušetriť. Chodili sme po skromných reštauráciách a často sme si aj z nedostatku času sami varili. O tom máme množstvo veselých príhod najmä z USA. Rozdelili sme sa do skupín, v ktorých mal vždy niekto úlohu kuchára. Po ceste sme si v supermarkete nakúpili základné potraviny a varili sme si na varičoch, ktoré sme dali z bezpečnostných dôvodov zvyčajne do vane. Keď sme raz po zapnutí všetkých varičov vyhodili istému motorestu elektrinu a majiteľ išiel hľadať chybu, nestihol sa čudovať, prečo sa spoza dverí každej izby valí iná vôňa…
Vráťme sa k hudbe. Čo patrilo k najžiadanejším skladám v repertoári SKO?
Určite baroková muzika a zo skladieb Štyri ročné obdobia od A. Vivaldiho. Nielen, že je to krásne hudba, ale B. Warchal, ktorý zvyčajne hrával husľové sólo, bol aj výborný virtuóz.
Zloženie komorného orchestra je postavené na sláčikových nástrojoch. Vy jediný ste hrali na klávesový nástroj – čembalo. Nie každý vie, o čo ide…
Musím sa priznať, že dovtedy, kým ma neoslovil B. Warchal, som na čembalo nikdy nehral, ba dovtedy ho ani nevidel. Vyštudoval som hru na klavír a na VŠMU sa v 60. rokoch čembalo vôbec nevyučovalo. Kým klavír má jeden manuál a dva pedále, čembalo dva manuály a päť pedálov. Má tiež iný zvuk a je aj slabší. Na klavíri struny rozochvievajú kladivká, tu tzv. brnkadlá, takže zvuk znie ako cinkanie.Repertoár komorných orchestrov je postavený prevažne na starej barokovej muzike a v čase jej vzniku klavír na rozdiel od čembala ešte neexistoval, preto je čembalo súčasťou komorného orchestra .
A ak som chcel koncertne vystupovať, musel som čembalo dokonale zvládnuť. Našťastie v Slovenskej filharmónii, pod ktorú sme organizačne patrili, mali jedno vyradené, ktoré som dal kompletne opraviť. Tak som sa stal prvým profesionálnym čembalistom na Slovensku.
Prejdime k vašim umeleckým začiatkom. Odkiaľ pochádzate a z akej rodiny? Kto objavil váš hudobný talent?
Pochádzam zo živnostníckej rodiny. Obaja rodičia mali v Košiciach obchod, tie im ale po znárodnení zobrali. Môj talent objavila susedka – učiteľka klavíra, ktorá zistila, že mám absolútny sluch. A tak ma naši zapísali do hudobnej školy. Keďže otec chcel mať zo mňa dirigenta, musel som ovládať viacero nástrojov. Popri klavíri som sedem rokov hral aj na husliach a klarinete. Odborník z opery ale zistil, že na dirigenta talent nemám. Ten musí totiž okrem iného vopred ukázať hráčom, čo majú hrať a nie dirigovať podľa nich…
Pochádzam zo živnostníckej rodiny. Obaja rodičia mali v Košiciach obchod, tie im ale po znárodnení zobrali. Môj talent objavila susedka – učiteľka klavíra, ktorá zistila, že mám absolútny sluch. A tak ma naši zapísali do hudobnej školy. Keďže otec chcel mať zo mňa dirigenta, musel som ovládať viacero nástrojov. Popri klavíri som sedem rokov hral aj na husliach a klarinete. Odborník z opery ale zistil, že na dirigenta talent nemám. Ten musí totiž okrem iného vopred ukázať hráčom, čo majú hrať a nie dirigovať podľa nich…
Po VŠMU ste mali dobre rozbehnutú sólovú kariéru klaviristu a napriek tomu ste sa stali orchestrálnym hráčom. Čo vás k tomu viedlo?
Bola to vtedy zaujímavá ponuka Bohdana Warchala.
Počas vašej kariéry ste nahrali viacero významných klavírnych skladieb a koncertov. Chopin, Čajkovský, Rachmaninov, Gershwin. Šostakovič … Jedna nahrávka je však raritou.
Sú to prekrásne klavírne sonáty bratislavského rodáka Johana Nepomuka Hummela. Ku kompletným notám som sa dostal úplne náhodou pri prechádzke po New Yorku. Objavil som ich v istom obchode s hudobninami.
Ste rodený východniar, pochádzate z maďarskej rodiny, nedá mi však nespýtať sa, ako ste prišli k takému exotickému menu?
Môj dedo Giovanni Cattarino prišiel stavať na Slovensko železnice. Pri Prešove sa stretol s mojou starou mamou, ktorá pochádzala zo schudobnenej šľachtickej rodiny. Bola z toho láska a svadba.
Dnes ste vo vašom veku zaslúženým dôchodcom. Sadnete si ešte ku klavíru a pocvičíte prsty, alebo zahráte si aspoň pre potešenie duše?
Áno robím to takmer každý deň, ale prsty už neposlúchajú tak, ako majú. Umenie je totiž iba 5 % talentu a zvyšných 95 % tréning, denno-denné niekoľkohodinové cvičenie. To je jednoducho príroda. Po odchode do dôchodku som však ešte istý čas hral v špičkových hoteloch na Kanárskych ostrovoch – a to nielen evergríny, ale aj džez a swing. Celý život som obdivoval džezových klaviristov. Takže sa mi splnil môj sen. To sú tie tajomné zákutia života i hudby.
Foto: Matej Kalina a archív A. Cattarina
ALEXANDER CATTARINO
Dlhoročný člen a sólista Slovenského komorného orchestra (SKO) pod vedením Bohdana Warchala. Je absolventom VŠMU v Bratislave a na Hochschule für Musik und darstellende Kunst vo Viedni študoval rok postgraduál. Okrem SKO účinkoval ako sólista so Slovenskou filharmóniou, Štátnou filharmóniou Košice, Štátnym komorným orchestrom Žilina, Weimarským komorným orchestrom, Zlínskou filharmóniou. Má množstvo sólových nahrávok i so sprievodom orchestra.