Do redakcie nám prišiel jeden z najsilnejších príbeh. Ďakujeme pani Ľudmile, že sa s nami podelila o svoj životný údel. Obdivujeme jej nezlomnú silu do života, obdivujeme to, čo robí pre svoje vnúčatá a prajeme jej krásne sviatky a veľa radosti v kruhu svojej rodiny.
Milá redakcia,
je večer na Mikuláša, moje vnúčatá sa tešia z balíčkov, ktoré dostali a mne sa konečne uvoľnila malá chvíľka, aby som vám napísala. Som 67-ročná stará mama troch vnúčať – 20-ročnej vysokoškoláčky, 13-ročného žiaka základnej školy a najmladšej vnučky prváčky.
Keď som bola mladá, mala som šťastnú rodinu. Pracovali sme a tešili sme sa z dvoch dcérok, 15- a 17-ročnej, keď nás jedného dňa postihol tvrdý osud – manžel a otec tragicky zahynul.
Borila som sa životom ako som vládala a ťažké chvíle postupne vytláčali chvíle radostné – dcérky sa vydali a ja som sa tešila z vnúčatiek, ktoré bývajú so mnou už dvadsať rokov. Bohužiaľ, jedného dňa sme sa dozvedeli veľmi smutnú správu. Dcérke diagnostikovali najzákernejšiu chorobu. Pätnásť mesiacov sme celá rodina bojovali o jej život, stáli sme pri nej v najťažších chvíľach a pomáhali jej túto chorobu poraziť. Žiaľ, boj sme všetci, a teda aj moja dcérka, prehrali. A tak 44-ročná vzorná manželka a starostlivá matka navždy opustila manžela a svoje milované deti.
Strata dcérky, tento hrozný údel matky, najťažšie zranil mňa. Za osem mesiacov od jej odchodu išla moja váha dole o 25 kg, ako pri najdrastickejšej diéte. Veľmi zle som to znášala psychicky.
Ale musela som z kolien vstať a kráčať ďalej, lebo tým, že sme ostali sami, stala som sa svojim vnúčatkám zároveň aj matkou, teda „2 v 1“. Našťastie som už doma na dôchodku a môžem svoju rolu starkej aj matky vykonávať na plný úväzok – 24 hodín denne. Varím, periem učím sa s vnúčatkami a zvládli sme aj neľahkú úlohu, ako napr. napísať s vnúčikom básničku do školy:
Chlapček
Sedí chlapček pri javore.
Javor mu vraví: „Čo tak sám? “
Chlapček na to: „Veru, veru lásky niet.
Opravujem…starú mamu mám,
ktorej veľkú lásku dám. “
Raz pri večeri ma vnučka poprosila, že by si dala ako prílohu ešte zelený šalátik. A hoc už bola neskorá jeseň, našla som v záhrade zelené lístky a splnila jej prianie. Vnučka bola veľmi šťastná a zahlásila: „Starká, veď ty si ako tá Maruška z rozprávky o 12 Mesiačikoch.“
Zať sa samozrejme tiež stará o deti, dom, záhradu, ale chodí do práce, aby pokryl potreby rodiny, takže viac času sú deti predsa len so mnou.
Odchod matky deti znášali veľmi zle. Za posledné peniaze, čo mi ostali po nákladných výdavkoch na liečbu dcéry, som kúpila štyri kolobežky a chodievala som sa s vnúčatami kolobežkovať po krásnych cestičkách podhoria Veľkej Fatry a spoločne sme vyháňali z myšlienok tvrdú realitu života.
Vnúčik mi po dvoch mesiacoch povedal, aby sme odstránili koláž fotiek s maminkou, ktorá visela na stene, lebo oni sa zbláznia a ja sa pominiem. Tak som to po zvážení veru urobila.
Vnučka išla v jeseni do prvej triedy a zahlásila:„Vieš starká, mám ťa veľmi rada, pekne si ma obliekla, dala stužky do vlasov, ale prosím, do školy nech ide radšej so mnou krstná mama, lebo všetky deti tam budú mať mladé mamičky a ty si už stará a máš pokrčené hrdielko a tváričku.“
Život sa s nami nemazná, ale aj tak mám prečo žiť – pre zdravie a úspechy mojich vnúčat na školách, pre radosť zo života a nádej, že prídu niekedy aj slnečné dni a najmä moju iskierku šťastia, že mojim vnúčatkám, okrem toho, že prišli o matku, sa snažím dať všetko, aby boli šťastné a mali plnohodnotný život.
Starká Ľudmila
Ilustračné foto: pixabay.com