Brezňan telom i dušou, profesor Samuel Brečka oslávi v tomto roku významné jubileum a vychádza mu aj štvrtá kniha. Seniorský vek mu neprekáža, žije stále aktívne a plodným autorským životom.
Ste rodák z Brezna a napriek tomu, že žijete v Bratislave, Brezno je a zostalo vašou srdcovkou. Pochádzate zo známeho breznianskeho rodu Brečkovcov a nie ste ani prvý nositeľ mena Samuel.
Ak by som to trochu prehnal, povedal by som, že pochádzam z breznianskej meštianskej rodiny. Nie som však ďaleko od pravdy. V knihe „Brezno v premenách času“ je fotokópia dokumentu, podľa ktorého mestský magistrát v roku 1900 udeľuje môjmu prastarému otcovi Jánovi Brečkovi (János Brecska) titul mešťana. Aby bolo jasné, mešťan nie je každý, kto býva v meste. Mešťan je titul, ktorý magistráty slobodných kráľovských miest – akým Brezno bolo – prideľoval svojim zaslúžilým občanom. Podobne ako pri šľachte, najmä tej najnižšej, nerozhodoval ani v tomto prípade majetok. Medzi mešťanmi boli nielen veľkostatkári, ale aj menší gazdovia, remeselníci i obchodníci. Jeho strýko, tiež Ján (*1812) bol účastníkom Memorandového zhromaždenia v Martine a patril k zakladajúcim členom Matice slovenskej. Bol tiež dlhodobým členom miestneho magistrátu.
K skúmaniu svojho rodu som sa dostal po definitívnom ukončení profesionálnej kariéry a pustil som sa do spisovania rodokmeňu. Veľmi mi pomohla webová stránka familysearch.org, ktorá ponuka fotokópie matrík takmer z celého sveta. Ja, ako luterán, som pátral v matrike breznianskeho evanjelického zboru. Zistil som, že Brečkovci žili v Brezne minimálne od polovice 17. storočia. Prvého narodeného Juraja Brezku som našiel v matrike z roku 1794. V priebehu 300 rokov sa narodilo v Brezne vyše 300 Brečkovcov. Pravda, mnohí z nich zomreli pri narodení alebo v mladom veku, lebo detská úmrtnom bola v tých časoch veľmi vysoká. Z chlapcov sa najčastejšie vyskytovali mená Ján, Ondrej, Matej a Samuel. Dievčatá dostávali zväčša mená Anna, Zuzana a Mária.Ja som v rodine štvrtý Samuel, môj syn je piaty.
Vaša mladosť je úzko spojená z Breznom, kamarátmi, športom a veselými historkami
Moju prvú knihu z histórie Brezna som nazval Brezno – Mesto mojich predkov a mojej mladosti. Čistý popis rodokmeňa sa mi zdal veľmi suchopárny, tak som ho chcel trochu oživiť spomienkami z mladosti. Takže okrem popisu vlastného rodu s početnými fotografiami, som tri kapitoly venoval svojmu rodnému domu, rodnej Uličke (tak sme volali svoju ulicu) a rodnému mestu. V tejto časti som písal o živote malých i trochu väčších detí na ulici, ktorá bola našim životným priestorom, nerušeným hustou dopravou áut a na ktorej sme sa hrávali a vystrájali všelijaké pestvá.
Pospomínal som aj jednotlivých kamarátov a domy, v ktorých bývali. Zvláštne miesto som venoval hasični (hasičskej zbrojnice), pretože v detstve sme boli mladými hasičmi a vždy v nedeľu zavčas rána sme chodievali na cvičenie.
Pre mňa s bratom to nebolo to nič neobvyklé, bývali sme dva domy od hasičov a dobre sme sa s nimi poznali. Základnú školu sme mali za rohom a nakoniec, ani na strednú som nemal ďaleko, lebo v malom meste je všetko blízko a poruke. Už na strednej škole som sa venoval aj športu a divadlu. Napísal som námet a sprievodné slovo kabaretného pásma, s ktorým sme sa v rámci – vtedy obľúbených – malých javiskových foriem dostali cez krajského kolo v Banskej Bystrici až do Prahy. Skúsenosti s divadlom som mal odmalička a na strednej škole som pokračoval. Už nielen v hraní, ale aj písaní. To už sa začínala črtať moja budúca profesijná orientácia. Podobne to bolo aj so športom. Od detských čias som hrával hokej a keď som v doraste dovŕšil 17 rokov, so súhlasom športového lekára som začal hrávať aj za mužstvo dospelých. Škoda, že len pomerne krátko, lebo domáca športová kariéra sa skončila odchodom na vysokú školu do Bratislavy, na Katedru žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského.
Váš profesionány život ste prežili v Bratislave, kde ste vyštudovali na Katedre novinárstva Filozofickej fakulty, UK. Ako sa váš život uberal ďalej?
Po vyštudovaní novinárstva som ako jeden z mála nezakotvil v nijakej redakcii, ale v Novinárskom študijnom ústave, aj keď ten v priebehu rokov prešiel rôznymi názvami. Už v škole na hodinách sociológie som prejavil záujem o výskum médií, až som nakoniec v tejto branži zotrval vyše 35 rokov. Neľutujem, pretože to bola dobrá príprava na moje posledné povolanie pedagóga. Hodne som publikoval odborné a vedecké práce, čo sa mi potom v mediálnom školstve zišlo pri získavaní vedeckých a pedagogických titulov. Lebo pôsobiť v školstve bez titulov sa dlhodobo nedá. Iba keď sa stanete docentom, postúpite do prvej ligy a o zamestnanie sa nemusíte uchádzať, ale ponúkajú vám ho samotné školy. A nielen jedna, niekedy aj dve-tri naraz.
Tak sa stalo, že ako docent som pôsobil nielen na Fakulte masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave, ale krátko na to aj na svojej Alma mater, na Katedre žurnalistiky v Bratislave. Vrchol mojej profesijnej kariéry za začal črtať koncom roka 2005, keď ma oslovilo vedenie vtedajšej Bratislavskej vysokej školy práva (neskôr Paneurópska vysoká škola), aby som pripravil založenie novej Fakulty masmédií.
Prizval som si na spoluprácu bývalých spolupracovníkov – doc. Elenu Hradiskú a prof. Andreja Tušera a v priebehu roka 2006 sme pripravili všetky dokumenty, potrebné na akreditáciu novej fakulty. Jej činnosť sme spustili v septembri 2007. Nasledujúcich 6 rokov som bol jej dekanom. Skončil som v roku 2013, vo veku 70 rokov. V tom istom roku mi prezident Ivan Gašparovič odovzdal titul profesora. Pôsobil som ešte tri roky na Akadémii médií a Goethe Uni, ale zdravotné problémy spôsobili, že v roku 2016 som s novinárskou profesiou definitívne skončil.
Ste publicista, novinár, vychovali ste celé generácie novinárov. Aký je váš názor na dnešnú slovenskú publicistiku?
Novinárstvo vždy odrážalo svoju dobu. A dnešné novinárstvo i publicistika sú také, aká je naša dnešná spoločnosť. Rozpoltená, rozhnevaná, často plná nenávisti. Klasické médiá čoraz viac vytláčajú tzv. sociálne siete, na ktorých sa – často anonymní autori – vyjadrujú neraz bez zábran morálnych a etických. Profesionalita ustupuje do úzadia. Aj v tých klasických médiách, pretože podstatná nie je kvalita, ale peniaze. Navyše všetky texty zahlcuje reklama, ktorá je čoraz vtieravejšie, takže je problém pozerať film, neustále prerušovaný reklamnými vstupmi, prípadne predierať sa textom, do ktorého je doslova „napchaná reklama“. Dobrých novinárov je málo, ale sú, aj keď v dnešnej dobe sú skôr výnimkou ako pravidlom.
To, že Brezno je vaše rodné mesto kam sa vždy rád vraciate, dokazujete aj knihami, ktoré o Brezne a jej obyvateľoch vyšli. A chystá sa už aj štvrtá kniha. Objavili ste pri jej písaní ešte dáke prekvapivé zaujímavosti?
Spomínal som, že knihou o mojich predkoch a mojej mladosti som sa pustil do histórie Brezna. Zaoberal som sa nielen dejinami mesta v širšom slovenskom kontexte, ale aj významnými osobnosťami, ktoré v meste danom období pôsobili. A nebolo ich málo.
V druhej knihe o Brezne s názvom „Výtečníci breznianski z 2. polovice 19. storočia“ som sa nechal inšpirovať tablom „Výtečníci slovenskí“, ktoré v roku 1864 na počesť zakladateľov Matice slovenskej nakreslil Roland Weibezahl. Sú na ňom dvaja Brezňania – Karol Kuzmány a Ján Čipka. Tí sa, pochopiteľne, dostali aj na čelo „Výtečníkov breznianskych. A okrem nich viacerí ďalší – Ján a Samo Chalupkovci, Slabeyovci a Zacharovci (predkovia významného svetového hudobníka Ernesta von Dohnány), Göllnerovci (predkovia významnej slovenskej demokratky Alžbety Göllnerovej – Gwerkovej), Zibrínovci a Krnovci, Slabeyciusovci, ale aj Gustáv Zachenter Laskomerský, ktorý sa najviac zaslúžil o to, že vieme voľačo viac o rokoch memorandových a matičných v Brezne.
V knihe sa nezaoberám len samotnými osobnosťami, ale moja záľuba v rodopise ma viedla k zisťovaniu osudov ich potomkov, čo viedlo k mnohých prekvapujúcim zisteniam. Uvediem len jeden príklad: Dcéra Jána Chalupku Ema sa vydala za breznianskeho národovca Ján Čipku. Ich syn Štefan, ktorému bol krstným otcom Štefan Marko Daxner, pôsobil na prelome 19. a 20. storočia ako verejný notár vo Zvolene, kde sa jeho dcéra Mária zoznámila so zemanom Miklóšom Bezeg-Huszágom a ako jeho manželka žila v Budapešti, kde on zastával vysoké funkcie v prokuratúre a polícii. Ich syn Štefan sa v roku 1938 zoznámil s pravnučkou Imreho Madácha, ktorú si v roku 1940 vzal za manželku.
A tak sa dostali do jednej rodiny potomkovia veľkého slovenského dramatika Jána Chalupku a najväčšieho maďarského dramatika Imreho Madácha. A takýchto osudov je v knihe viacero. Keď som „krstil“ výtečníkov, nahovárali ma, aby som napísal pokračovanie knihy, pretože Brezno má mnoho významných ľudí aj z prvej polovice 20. storočia. Najprv som však v roku 2022 vydal knihu Martin Rázus v Brezne.
V mojej štvrtej knihe, ktorá je už pred dokončením, popisujem ťažké historické obdobie 1918 – 1948 a popri tom aj životné osudy 22 výtečníkov, ktorí sa v tomto období v Brezne narodili, prípadne v meste pôsobili. Sú medzi nimi osobnosti z rôznych oblasti života – spisovatelia, dramatici, režiséri, športovci. Píše sa v nej o Rapošovcovch, Holéczyovcoch, Kindernayovcoch, ale aj členoch hokejovej siene slávy Dušanovi Faškovi a Ladislavovi Horskom.
Je medzi nimi aj volejbalový reprezentant a majster športu Július Veselko, spisovatelia František Kreutz a Igor Gallo, filmoví režiséri Jozef Medveď a Igor Cieľ, ale aj profesori Ján Graxa, Ľudovít Petránsky alebo významný očný lekár Andrej Černák. Kniha je pred dokončením a verejnosti ju predstavíme 24. novembra 2023, keď v breznianskej synagóge bude spomienka na nedožité 80. výročie narodenia prof. Ľudovíta Petránskeho.
V tomto roku oslávite 80-ku. Ste stále aktívny, nielen ako publicista, ale aj pohyb po horách patrí k vašim záľubám, nielen v okolí Brezna a vašej chaty na Jarabej. Aký je váš recept na aktívny život v seniorskom veku?
Správne ste poznamenali, že aj profesor Petránsky sa narodil v tom istom čase ako ja. Nás totiž spoločne krstili a od tých čias sme v živote zažili mnoho spoločného. Nielen ako kmotrovia, ale aj ako spoluhráči v hokeji a dlhoroční priatelia. A recept? Práca, práca a práca. Treba čítať a písať, to človeku cibrí pamäť.