Babička Gizela odišla od nás priam mysteriózne. Jedno ráno ju, vo veku 86 rokov, našla suseda bez známok života sedieť s pokojným výrazom za kuchynským stolom.
Spomienky na svoju babi Gizelku nám poslala čitateľka Eva. Sama je už starou mamou a to čo ju naučila babi odovzdáva teraz ona svojim deťom a vnúčatám.
Tak ako málokto na svete pochybuje o tom, že škola je základ života, v našej rodine bez výhrad rešpektujeme nespochybniteľnú pravdu „stôl – grund famílie“ alebo inak – „vtáka poznáš po perí, rodinu podľa stola“.
Prípadne do tretice – „svet, resp. náš rodinný život, sa točí okolo stola“.
Stolové variácie, či parafrázy majú u nás ešte aj iné podoby – “stôl, tak ako kôň, má štyri nohy a potkne sa.” To používame, keď sa niekomu práve nedarí a táto myšlienka je ako barlička, aby dotyčný nezúfal a že nie každý deň musí svietiť slnko.
Neviem, či vôbec vychodila nejaké školy
Kde vlastne, prípadne vďaka komu to s tým stolom, či kultom stola v našej rodine začalo?
Hlavnou viníčkou a autorkou, hoci možno aj bez jej vedomia, je naša, už nebohá, babička Gizelka. Záhoráčka ako repa každým cólom svojho tela i duše.
Postavou mini, výrečnosťou midi a silou duše úplne maxi. Jednoduchá dedinská žena, ani neviem či vôbec vychodila nejaké školy, no čo si pamätám, rešpektovali sme ju všetci v rodine od drobcov nad 50 cm vyššie až po starečka meter 90.
Stačilo, aby sa na nás pozrela
Čo povedala, to platilo a platilo i to, čo nepovedala. Stačilo len, že na nás pozrela. Videla aj za roh, všetko mala pod kontrolou a keď nemala, kontrolovalo sa samo, lebo si nás všetkých svojou prirodzenou autoritou vycepovala.
Táto, z hľadiska formálneho vzdelania nekvalifikovaná pani Komenská, no v škole života vysokoškolská profesorka, ma síce nenaučila čítať, počítať ani chemické vzorce, avšak vďaka nej som si osvojila nie menej dôležité veci pre život ako je nesporne miesenie cesta, založenie ohňa v peci, bielenie stien vápnom, štopkanie ponožiek, príprava sečky na kŕmenie husí, mlátenie žita a milión iných vecí, bez ktorých by som bola ako potenciálna gazdiná úplne nepoužiteľná.
Stolové desatoro
A súčasťou spomínaného cepovania bolo aj osvojenie si jej stolového desatora, ktoré tvoria nasledovné zásady:
1. – všetko dôležité v rodine sa deje pri stole
V našej rodine je stôl akýmsi tribunálom, či Hyde parkom. Pri ňom sa nielen konzumuje, ale aj komunikuje s každým a o každom, preberajú sa všetky radosti, starosti členov rodiny, známych a niekedy aj celého sveta. Aj napriek tomu, že sa vraj v slušnej spoločnosti pri jedle nerozpráva. Napr. i môj terajší manžel bol prijatý do rodiny, až keď absolvoval, sediac za stolom, úspešný pohovor s babi. Apropó, súčasťou tohto predpytačkového doslova krížového výsluchu boli aj otázky typu: “Kolko zarábjaš? Čím je tvúj tata?” apod.
2. – stôl utužuje, stmeľuje a vychováva rodinu
Keď si ľudia sadnú k stolu, sú uvoľnenejší, priateľskejší ako keď stoja, viac a skôr sa porozprávajú, neklamú alebo aspoň menej klamú, podľa babi „neni kam uhnút“.Najmä dieťa, ktoré má niečo na rováši, sa vtedy cíti ako na pranieri, či detektore lži alebo ako v škole pred lavicou, prípadne natáčaní filmu, pri tzv. ostrej. Podozrivý vinník si v babičkinej prítomnosti neraz vypočul pokyn: „kukaj sa mi do očú“! To obyčajne zabralo a pravda sa sypala z nás sama. Bez stola rodina akoby neexistovala, chýba jej dôležité ohnivko. V stole je veľká symbolika.
3. – stôl v dome má byť vždy čistý, ako vravela babi: „aj keby co byuo“
Dôležité pre vlastný dobrý pocit, ale aj pre prvý dojem, keď príde návšteva.
4. – návštevu treba posadiť vždy za čistý stôl a pohostiť
Hosť do domu, Boh do domu. Je to elementárny prejav úcty. Koho posadíš za stôl, dávaš mu najavo,že je vítaný hosť. Gizelka to potvrdzovala ešte tzv. ranou istoty – gestom symbolického utretia vždy čistého stola rohom zástery, keď sa hostia práve usádzali. Razila aj zásadu, že návštevu treba vždy ponúknuť. Na to mala babi špeciálne nachystanú buď nejakú fľašu alebo niečo pod zub, minimálne zvyšok z narodeninovej bonboniéry. Merkovala si, čo ktorá suseda, sused alebo príbuzný pije a naliala, keď už nebolo nič onakvejšieho, tak aspoň štamprlu z doma páleného alebo samoroďáku.
5. – na stôl sa nikdy nesadá
Babi nepripustila, aby sme si ako deti „ricú sedali na stúl“. To považovala za jeho absolútne znesvätenie, pretože na stôl sa dával chlieb a to je boží dar. Keď nás ešte ako malých niekedy nedajbože prichytila na stole sedieť, tak nás spacifikovala a nadosmrti vystrašila vyhrážkou: „šak počkaj, narostú ti na rici vredy!“. Výsledok bol zaručený. Vinník to už v živote nezopakoval!
6. – omrvinky zo stola patria do ohňa
Keď sa pri jedle namrvilo na stôl, napr. z chleba, tak sa omrvinky, podľa babi „otrusinky“, museli zásadne pozbierať a hodiť do ohňa. Nesmeli skončiť na zemi. To sa klasifikovalo taktiež ako „hrích“.
7. – čisto na stole – čisto aj pod stolom
Čo spadlo pod stôl sa pravidelne zametalo. Jedno bez druhého nešlo. Keď sme namrvili pod stôl, tak to babi komentovala: „aj slépky by sa pod vama nažrali!“.
8.- pri nevšedných príležitostiach treba dať na stôl obrus a sviatočný riad
Tým sa oddeľovali dni všedné a slávnostné, ako vravela babi – „dzelnodňové od svátečných“. Túto zásadu dodržiavala aj v obliekaní.
9. – stôl by mal byť čo najväčší a pevný
Okrem toho, podľa bab, „ každý porádný stúl má mět porádny ládlik a ked né ládlik, tak aspoň ládliček, má byt z tvrdého dreva, aby neco znésel“. A prečo ládlik, čiže šuflík, či zásuvka? No v ládliku mávala babi motlitební knižku, drobné peníze, recepty, „kapky (hašlerky, čo sme jej odtiaľ potajomky vyjedali), ingustovú tušku, papírek, keby byuo treba neco zapísat, nech to má šecko po ruce“.
10. – nielen stôl má byť vždy čistý (podľa zásady č.1), ale aj všetko, čo sa naň kladie
Na stôl nesmeli ísť napr. špinavé ponožky, ani nákupná taška alebo cestovná kabela, lebo tú sme podľa babi položili na špinavú zem v obchode, či na stanici a až ju striasala predstava, že to pôjde na jej stolový „oltár“.
Toto babičkine stolové desatoro má ešte jednu, nepísanú, 11. zásadu. V našej rodine totiž nefungovalo na prvý pohľad slastné, no zradné „stolček prestri sa!“. Kto čo len trochu mohol, každý sa musel o to, čo bolo na stole nejako pričiniť v rámci svojich možností a schopností – pomôcť, keď nie s prípravou jedla, tak aspoň s prestieraním alebo spratávaním použitého riadu, či jeho umývaním.
Kult stola
Suma sumárum, dalo by sa povedať, že v našej rodine „za Gizelkinej éry“ vládol kult stola.
Najcennejšie do mojej výbavy od babičky som dostala okrem storočného džbánu z habánskej keramiky a „duchen“ s od nej vlastnoručne “drápaným” perím aj toto „ stolové know-how“, ktoré si opatrujem ako oko v hlave a zodpovedne som ho dávkovala a dávkujem svojim deťom a vnúčatám. Je to také naše „rodinné stříbro“.
Babi Gizelka odišla od nás priam mysteriózne. Jedno ráno ju, vo veku 86 rokov, našla suseda bez známok života sedieť s pokojným výrazom za kuchynským stolom. Stôl bol čistý a pevný, ako celý jej život, ako ona sama. Okolo jej stola sa odvíjalo po jej smrti ešte všeličo, ale to už je iný príbeh.
čitateľka Eva L.