Bard slovenského horolezectva – žijúca legenda, dnes 93-ročný Ivan Kluvánek žije aktívny a podľa jeho slov príjemný život. V rozhovore s publicistkou Barbarou Lauckou porozprával, čo ho priviedlo k láske k horám, aký bol život s horami a ako žije dnes.
K láske horám ho pôvodne pritiahli chalani z Prayovej ulice (dnes ulica 29. augusta v Bratislave). V partii nechýbal Lacko zvaný Čáro, Lojzo Kuchárik, bratia Valovičovci, aj Edo Dubovský a ďalší. Chodievali na cvičné skaly na Pajštún, do Sološnice a tam trénovali.
Potom narukoval a keď sa vrátil z dvojročnej vojenčiny, bol plný elánu. Napriek tomu, že ho aj od elitných výsadkárov ako buržoázny živel, ktorý sa vraj nevedel vyrovnať s novými pomermi, vyhodili a pričlenili k pétepákom.
Dlho chodieval s chalanmi z ulice liezť a kým oni po čase s lezením prestali, on pokračoval s inými. Jeho odchod do hôr bol vždy aj únikom pred realitou. Od starých Jamesákov sa postupne na horolezeckom kurze na Popradskom plese naučil množstvo rozličných teórií, ale aj praktické znalosti, čo všetko treba mať v horách po ruke, na čo neslobodno zabúdať a ako sa tam správať.
Začali ste teda na sebe pracovať a zdokonaľovať sa. Správne?
Pomaly som si získaval reputáciu. Už som pochopil, čo mi hory dávajú, prečo sú pre mňa očistcom aj spovednicou. A tak, keď Arno Puškáš organizoval známu expedíciu Vysoké Tatry 1955, oslovil ma do vrcholového družstva.
O čo išlo?
Po prvýkrát zdolať kolektívne hlavný hrebeň Vysokých Tatier v zimnom období expedičným spôsobom. Budovali sme základné tábory tak, ako na expedíciách do najvyšších pohorí. Vlani vyšla o tomto počine krásna knižka Ivana Bohuša mladšieho so skvelými fotografiami Vladimíra Koštiala s názvom Expedícia Vysoké Tatry 1955. Východiskom bolo Ľaliové a cieľom Kopské sedlo.
Prechod, ktorý sa začal 22. februára, trval 10 dní. Stratégia taká, že paralelne s hrebeňovým družstvom šliapalo dolinami a cez sedlá údolné družstvo, ktoré nieslo zásoby a výstroj na bivakovanie na celý čas akcie. Bolo nás 24 a prešli sme cez 61 tatranských štítov.
Prečo mala táto akcia taký veľký význam?
Lebo týmto prechodom sa tatranským horolezcom pootvorili dvere do ázijských veľhôr najmä v rokoch 1958 až 1990. Naši horolezci tam pôsobili v himalájskych a iných svetových veľhorách, neskôr boli úspešní aj v Hindukúši. Už počas prvej hindukúšskej expedície dosiahli naši borci 17 vrcholov, z toho 6 šesťtisícoviek.
Ocitli ste sa niekedy v horách v nebezpečenstve života?
Viackrát. Keď mi život visel doslova na vlásku, myslel som si: toto je teda koniec. Na počudovanie, nikdy nebol a ja som ešte stále tu! Vždy som predpokladal – hádam spadnem, ale ešte sa o niečo pokúsim. A mal som šťastie, lebo mi to vychádzalo. Po prvýkrát som sa s veľkým nebezpečenstvom stretol na Hokejke, čo je západná stena Lomnického štítu, asi v roku 1957.
Liezol som s istým Juzkom Kubátom z Hradce Králové. Štartovali sme z Téryho chaty, nerobili sme si veľkú hlavu z ťažkej túry, ktorá nás čakala. Keď vtedajší chatár Jardo Sláma videl, aké prečudesné lano máme, našťastie nám požičal kvalitné – Mammuta. S dvoma lanami sme teda postupovali bez väčších problémov. Už sme boli takmer hore na štíte, keď sme sa vystriedali. Juzek išiel ako prvý, ja som ho istil. Žiaľ, zacvakol sa na starú skobu, zrejme po Poliakoch, ktorí tu boli pred nami. A tá s ním vypadla do vzduchu. Keď popri mne letel do priestoru, iba som počul, ako nadáva. Padal dobrých 20 metrov, pripomínal vtáka a napokon ostal visieť.
Lano mi bolestivo prešlo cez nohu, mäso mi spálilo takmer na kosť. Doteraz tam mám jazvu. Ale našťastie, kamaráta som udržal. Problémom bolo aj to, že sme pod nami zlikvidovali všetky skoby, a preto som musel Juzka vyťahovať cez širokú ranu na poranenej nohe. Hoci sa situácia vyvinula pre nás dosť nebezpečne, táto túra mala dobrý koniec. Juzek vyšplhal hore ku mne a veselo sme išli ďalej.
No, o rok neskôr, keď som sa vrátil z Kaukazu, sa zabil. Juzek skončil svoj život predčasne na Malom Kolovom štíte, kde mu opätovne zlyhala stará skoba. Mal na tie potvorské skoby pech.
Myslíte si, že tam hore je človek bližšie k Bohu?
Samozrejme. Trošku zarecitujem: Ja božských tam očí raz videl som jas a srdce si šepoce, spomnúc tých čias… To som vždy videl a cítil v horách. Uvedomil som si, že sa na mňa niekto pozerá. Krásne to vyjadrujú verše môjho obľúbeného romantického básnika Michaila Jurjeviča Lermontova. Milujem jeho poéziu, rovnako ako ľúbim Kaukaz. Lebo človek je tam naozaj Pánubohu najbližšie. Hory sú skutočne očistcom aj spovednicou.
Kaukaz sú pre vás najkrajšie hory?
Ťažko povedať, lebo naše Vysoké Tatry sú jedinečné a k nijakým iným sa nedajú prirovnať. Ale do Kaukazu som zamilovaný. Bol som tam osemkrát a teraz sa tam chystám opäť. Podľa mňa kaukazským štítom nemôže konkurovať ani Hindukúš, ani Pamír. V roku 1959 sa mi podarilo po prvýkrát vycestovať na Kaukaz. S Tónom Hanzelom, Ivanom Bajom a s Ďurom Weinczillerom sme preliezli Schmadererov pilier na Scheldy-Tau, považovaný za ťažkú túru. Hoci sme tam dosť bojovali o život, prežili snežnú víchricu, všetko sme nakoniec s úspechom zvládli. Aj vďaka tomu mi v roku 1961 udelili titul Majster športu.
Na Kaukaze som neskôr vyšliapal na okolo 30 vrcholov nad 4 000 metrov a nejaké päť tisícovky. Svojho času ma začali preto považovať za znalca sovietskych pomerov. To sú také paradoxy života.
Nie vždy sa však všetky expedície na Kaukaze skončili šťastne, či áno?
Na tragický výstup na povestnú Šcharu, ktorá kraľuje 2 kilometre vysokej Bezengijskej stene, sa nedá zabudnúť. Boli sme štyria – ja s mladým Viktorom Mikešom a druhú dvojku tvorili Pavol Černík so Zdeňkom Studničkom. Najprv sme si išli Šcharu iba tak obzrieť a uskutočnili sme aj niekoľko tréningových túr.
Rusi nám povolili vyliezť len Tomaschekovým pilierom, výstup severnou stenou Šchary sme však nemali povolený. Vyrazili sme preto hore so zásobami na 4 dni. A môj parťák Mikeš začal špekulovať, prečo nejdeme tou severnou stenou, či sa naozaj bojím. Jasné, že som sa aj bál. Však išlo skutočne o nesmierne nebezpečný výstup, ktorý smeroval cez 5 pásov ľadových bariér. Niektoré z nich boli kolmé alebo naklonené do previsov. Sneh, ktorý na ne napadal, ich tlačil dole, a tak sa občas rútili dolu stenou obrovské lavíny. Bolo to na prvý pohľad príšerné.
Všetci napokon súhlasili. Ale ráno, keď sme sa začali baliť, tí druhí dvaja už boli dávno pod stenou. Nepočkali na nás, napriek tomu, že sami nemali ešte v ľadovcových oblastiach veľa skúseností. My sme sa preto vybrali podľa plánu neľahkým Tomaschekovým pilierom. Keď sme boli v prvej tretine, zrazu to za rohom zadunelo, vo vzduchu sa ocitli milióny ľadových krištáľov. Mal som veľmi silný pocit, že sa našim dvom priateľom stalo nešťastie. Nič sme však nevideli a preto nám iné neostávalo ako postupovať podľa plánu. Vždy večer z bivaku sme na priateľov kričali. Hľadali sme ich, no odpoveďou nám bolo, žiaľ, iba mohutné, snežné ticho. Naši druhovia skončili tragicky v lavíne, ktorá ich strhla do údolia. Ich smrť ma hlboko poznačila, musel som sa vyrovnávať s vlastným podielom viny, že som im to nemal dovoliť. O následných vyšetrovaniach zo strany Sovietov aj našich ani nehovorím. Bolo to smutné, ťažké a bolestné. Ale takéto sú osudy horolezcov, ktorí majú priveľkú lásku k horám a pritvrdé hlavy nato, aby počúvali skúsenejších.
Ako prežívate toto obdobie korony, ktoré je spojené s rôznymi obmedzeniami a čo robíte v tomto krásnom veku pre svoje zdravie?
Čoraz viac ma obmedzuje môj vek. Ale aj uplynulý víkend, ešte pred zákazom vychádzania, som sa bol prejsť na Železnej studienke. Pohyb je život, preto pravidelne chodievam na minimálne dvojhodinovú prechádzku. Na striedačku na Kačín alebo cez Krasňany a kopec na Patrónku. A keď ozaj nemám čas, tak vybehnem iba na Kolibu a urobím si môj malý okruh. Mám aj ďalšiu trasu – prejdem zo Šafárikovho námestia po Starom moste, po nábreží k Mostu SNP a odtiaľ na námestie SNP.
Iba samotný fyzický pohyb staršiemu človeku nestačí. Musíme si trénovať aj myseľ. Mám rád verše a preto si beriem na prechádzky vždy nejakú báseň od Lermontovova, Heineho alebo Hálka a ako si tak kráčam, učím sa ju naspamäť. A čo sa týka stravovania, nejem veľa ale ani nedodržiavam špeciálnu diétu. Čerstvým, chrumkavým oškvarkom občas neodolám.
V ostatnom čase však mäso veľmi neobľubujem. Prednosť dávam syrom a občas a zelenine. Okrem toho mám vynikajúceho kardiológa MUDR. Juraja Papinčáka, ktorý sa mi tiež stará o zdravie. S dobrými priateľmi, ktorých mám našťastie stále veľa, si rád posedím vo vinárni pri poháriku kvalitného vínka. Nikdy však nie viac, ako tri deci!
Žijem vcelku jednoduchý, ale príjemný život. Svet vnímam ako krásne miesto, ktoré si treba vážiť a ktoré by sme my ľudia nemali tak devastovať. Na rozdiel od minulosti, keď som všetky problémy tlačil pred sebou, dnes ich doslova nechávam za sebou akoby nepovšimnuté a snažím sa myslieť pozitívne a na príjemné veci.
Kto je…
Ivan Kluvánek
Bývalý dlhoročný reprezentant a neskôr tréner Ivan Kluvánek (93) patrí medzi výrazné osobnosti československého a slovenského horolezectva a alpinizmu. Známe sú jeho série výstupov na Kaukaze a vo Vysokých Tatrách, Rile, Lofotoch, na Kryme, Romsdale, v Pyrenejach, Julských, Zillerfalských a Wallinských Alpách, v Dolomitoch, na Mont Blancu, vo Fanských vrchoch a mnohé ďalšie.
Foto: Desana Dudášová a archív Ivana Kluvánka
