Uverejňujeme druhý príbeh, ktorý zaraďujeme ho do súťaže „Starkí, rodičia, vnúčatá pozor! Súťaž o vás pre vás“.
Na našu emailovú adresu vivasenior@vivasenior.sk môžete posielať svoje spomienky na starých rodičov alebo zážitky s vnúčatami.
Pisateľa najkrajšieho príbehu, ktorého vyberú čitatelia, odmeníme víkendovým pobytom.
Dobrý deň,
môj príbeh by som nazvala „Spievajúca veterinárka“. Je totiž o mojej vnučke Sáre a jej neobyčajnom vzťahu ku zvieratkám.
Moja vnučka Sára pekne spieva a zdokonaľuje sa v tom aj v ľudovej škole umenia. Na tom by nebolo vôbec nič zvláštne, ale ona už asi tri roky sníva o tom, že pôjde študovať veterinu. Hovorí, že bude liečiť zvieratká a popri liečení im bude spievať.
Možno má v sebe niečo, čo zvieratká cítia a dovolia jej priblížiť sa k nim. A tak aj ja vďaka Sáre prežívam neobyčajné „blízke zvieracie stretnutia“.
Bol krásny teplý jarný deň. Vybrali sme sa na výlet do Rakúska za dedinku Prellenkirchen. Sú tam milé vínne pivničky a nad nimi poľná cesta a nad cestou vinohrady. Medzi vinohradmi sú tiež úzke cestičky tienené kde-tu košatým orechom.
Začalo to pri ktorejsi vínnej pivničke. Na kamennej ohrade pri bránke sa vyhrievala na slniečku jašterička. No nie hocijaká. Ak poznáte ruskú ľudovú rozprávku Pani Medenej hory, tak toto bola isto jej príbuzná. Krásna veľká, tyrkysovo zelená jašterica, ktorá spolu s chvostom mala dobrých tridsať centimetrov.
Myslíte, že ušla? Nie nechala Sáru priblížiť sa a porozprávať sa s ňou. Pozerala na ňu ligotavými očkami akoby sa pýtala „čo chceš?“. Sára túto krásavicu odfotila a až cvaknutie fotoaparátu ju vyplašilo.
Pobrali sme sa ďalej. Našli sme ďalšie jašteričky, ale tie už boli maličké. Vôbec sa Sáry nebáli a nechali sa hladkať.
Srny neušli, Sára sa k nim priblížila na dva metre
Vyšli sme pod vinohrady a zbierali kamienky. Vtom nás vyrušil akýsi pohyb na cestičke vo vinohradoch. Skôr sme ho cítili ako počuli. Pozreli sme nahor a zostali sme očarené výjavom. Po cestičke išla skupina sŕn a srncov a medzi nimi na tenkých nôžkach vykračovali dve srnčie mláďatká.
Srny zastali a my tiež. Vzájomne sme na seba hľadeli. Sára opatrne vykročila smerom k nim. Myslela som, že ujdú. Ale nie. Nechali ju prísť k sebe asi tak na dva metre. A potom sa rozhodli, že divadlo sa končilo a pobrali sa preč.
Aj doma máme kus živej prírody. Moja vnučka túžila po nejakom zvieratku, ktoré by mohla doma chovať. Jej rodičia nemali pre to pochopenie, ale ja áno.
O korytnačkách sme si najprv všetko naštudovali
A tak sme začali u mňa v byte chovať suchozemské korytnačky stepné. Všetko o korytnačkách sme naštudovali, pripravili terárium a začali hľadať chovateľa, od ktorého by sme korytnačky kúpili.
Podarilo sa. Máme dve korytnačky stepné, ktoré sa „narodili“ tu na Slovensku. Chceli sme dve samičky, ale rozoznať to na dvoch mláďatkách, ktoré sa obe vojdú do dlane, je ťažké. Hlavičky ako väčší hrášok a nožičky ako cverničky.
My sme však verili, že sú to dievčatká a pomenovali sme ich Veronka a Žofinka. Od začiatku boli rozdielne. Žofinka bola vždy o trochu väčšia a tmavšia, Veronka menšia a svetlejšia. Aj povahy mali a majú rozdielne. Žofinka si vždy rozmyslí, čo urobí a kam pôjde, Veronka sa strmhlav rúti do nových dobrodružstiev. Žofinka jemne kýva chvostíkom, Veronka ním máva ako šabľou.
Prvé leto sme ich nemohli dať ani do trávy, také boli malé. Ale o rok sa z nich stali korytnačie slečny a v tráve sa pohybovali jedna radosť.
Naťahujú hlavičky, aby sme ich hladkali
Prešiel ďalší a ďalší rok a túto jar sme sa dočkali prekvapenia. Z Veronky sa stal Veronko. Vyrástol z neho korytnačí gavalier, ktorý sa Žofinke dvorí podľa všetkých korytnačích predpisov a zvyklostí. Občas mu hovoríme Gavalier alebo Manžel.
Naše korytnačky nie sú zavreté v sklenenom teráriu. Urobili sme pre nich z krabíc krásne, veľké obydlie so zákutiami, tunelčekmi, rastlinkami a kŕmelníkmi. Na teráriu majú dvierka, ktoré môžeme otvárať, keď sme doma.
A tak si chodia , kam ony chcú. Ale Veronko sa sám rád vracia „domov“, do obľúbeného kútika pod svetielko. Žofinku tam musíme postrčiť, pretože tá by najradšej zostala vonku.
Čo je však najúžasnejšie na týchto dvoch zvieracích dušičkách? Chodia za nami, hlavne za Sárou, túlia sa k nám, naťahujú hlavičky, aby sme ich hladkali. Múdro pozerajú malými očičkami, akoby chceli niečo povedať. A my veríme, že keby vedeli hovoriť, isto by povedali:“ Máme vás rady a je nám s vami dobre“.
Vaša čitateľka Elena