Foto: archív B.V.
Roky si veľmi nepočítam, na zlé nemyslím, poháňajú ma hodnotné a priateľské stretnutia, hovorí bývalá letuška a protokolistka Božena Volková.
Bývalá letuška, neskôr odborníčka na protokol s pedagogickými skúsenosťami a manželka slovenského veľvyslanca v Indii, ktorá roky dôstojne reprezentovala našu vlasť v zahraničí je už síce na dôchodku, to však neznamená, žeby odpočívala.
Kde beriete energiu? Čo vás v jeseni života najviac nabíja optimizmom?
Myslím si, že tú energiu máme v sebe všetci, len záleží na motivácii, veku a zdraví, ako s ňou hospodárime. Pre nás, ktorí máme radi kultúru a spoločnosť iných ľudí, nás poháňajú ďalej hodnotné a priateľské stretnutia. Človek je stvorený aby žil medzi ľuďmi. Napríklad najväčší trest pre človeka je predsa vo väzení „samotka“. Nakoniec, zažili sme niečo podobné počas kovidu. Ale pre nás, čo sme rodinne založení, najväčšou odmenou i motiváciou pre zmysluplný život je pomoc dospelým deťom a hlavne naši milovaní vnuci.
Pani Božena Volková neobsedí na jednom mieste. Ak práve nevarí dobrôtky pre manžela a vnuka, organizuje spoločenské Stretnutia pre India klub, alebo po boku svojho Lacka obdivuje krásy prírody a študuje kulinárske tajomstvá originálnych kuchýň doma aj v zahraničí. Volkovcov možno stretnúť na vernisážach, najnovších divadelných predstaveniach či na koncertoch a všade tam, kde sa niečo deje.
Začiatky lietania, s kamarátkou Evou, moja prvá uniforma, začiatok 70-tych rokov. FOTO: archív B.V.
Aké to bolo v čase vašej mladosti? Zaspomínate si na časy, keď sa dievča z Piešťan rozhodlo pracovať nad oblakmi?
Ja vlastne nie som typický príklad. Moje detské kamarátky chceli byť letušky, ale pretože v puberte kamarátky chcú mať a robiť všetko rovnako, tak som sa prispôsobila. Mali sme spoločnú motiváciu učiť sa jazyky.
Už na základnej škole som „chodila na nemčinu“, v škole sme mali ruštinu a na strednej škole sme si vybrali francúzštinu. Neskôr kvôli hudbe som sa začala učiť po anglicky. Veľa som čítala, najradšej historické, autobiografické romány ale hlavne príbehy z iných, cudzích krajín. Vo francúzštine som sa vybrala, ale už bez kamarátok, zdokonaľovať aj do Francúzska ako aupair-ka. Naposledy v rodine bývalej letušky.
Tvrdila mi, že na prácu letušky mám všetky predpoklady a mala by som ísť na konkurz. Ja som však chcela študovať jazyky. Keď mi slávna pedagogička madame Forgáčová odkázala, že sa so svojou francúzštinou uživím, už som mala za sebou štátnu skúšku v Prahe a bola som nešťastná. Príliš som si neverila, tak som sa zamestnala v Ústave výživy ľudu. Tu som mala výborných kolegov, ktorí po čase, našli inzerát ČSA a prihlásili ma.
Nikdy ste nemali strach z výšok alebo z prípadnej havárie, z leteckého nešťastia?
Už od mladosti som fatalista a verím, že čo človek veľmi chce, pre čo sa rozhodne, to sa mu aj splní. Rozhodla som sa, že mne sa nič zlé nestane, že umriem stará, zdravá a vo svojej posteli. Možno vďaka takémuto pozitívnemu mysleniu som aj akosi opatrnejšie žila a tak sa mi podarilo dlhé roky plniť si sny. Roky si veľmi nepočítam, na zlé sa snažím nemyslieť. Ale po pár rokoch, keď som ako letuška už inak brala havárie lietadiel, padlo na Ruzyni ruské lietadlo, v Damašku zase naše, už s ľuďmi na palube, ktorých som dobre poznala.
Potom havarovalo na Zlatých pieskoch v Bratislave lietadlo IL 18,v ktorom bola moja moja kolegyňa Stanka Červená, to už bolo veľa. Osud tak chcel, že som sama neletela týmto lietadlom, v ktorom zostal aj môj dobrý kamarát Michal Švihran zo Senca. Našťastie, začali mi tikať biologické hodinky, spoznala som sa s Lackom a to všetko vyústilo pomerne rýchlo do svadby i materstva.
Vôbec som nepredpokladala, že by ma vybrali a ani mi nezáležalo na tomto povolaní, veď som o ňom vedela iba to, že letušky sú krásne upravené mladé slečny v uniformách, čo lietajú do cudziny. Preto som nemala príliš veľkú trému a dovolila som si správať sa dosť sebavedome a odpovedala som aj s humorom. Možno na konkurze zabrala aj moja znalosť jazykov.
Letíme do Moskvy. Výnimočne, takmer celá posádka slovenská. Hore, vedľa mňa stojí inštruktor kapitán M. Holička a z druhej strany stevard Vildo. Dolu sedí navigátor pán Rosa a všetko slovenské letušky: Zita, Alena a Slávka. Vedľa nich sedí nový kapitán Topinka. Začiatok 80-tych rokov. FOTO: archív B.V.
Čo obnášala práca letušky? Pravdepodobne ste sa museli naučiť správnemu vystupovaniu.
Podľa toho, čo nás učili v kurze „palubních prúvodčích“, našou hlavnou úlohou bolo zvládnuť krízové a konfliktné situácie. Samozrejme, bravúrne! Museli sme sa naučiť veľa informácii o lietadle, o technike lietania, o motoroch a lietadlách, o meteorológii i fyzike, o zdravovede a prvej pomoci i psychológii i o jedlách a nápojoch aj ich servírovaní, o úprave a obliekaní aj o vystupovaní a pravidlách spoločenského správania, aj na tej najvyššej úrovni.
Samozrejme, postupne, aj dosť podrobne o všetkých typoch lietadiel na ktorých sme časom začali lietať. Bežní cestujúci „cesťáci“ si mohli myslieť, že sme tam iba také bábiky na okrasu, aby sa nenudili a že našou náplňou je hlavne rozdávanie cukríkov a predávanie piva, prípadne na zahraničných linkách servírovanie jedla a pitia a kontrola zapnutých pásov a nefajčenia. Ale my sme boli trénovaní a každoročne školení aj preskúšavaní hlavne z takzvaných núdzových prostriedkov a úkonov.
Z nahrávania v SRO s Ľubicou Hargašovou o indických sviatkoch jari HOLI. Rok 2021. FOTO: archív B.V.
Keď ste skončili s lietaním, začali ste vyučovať manažérov ale aj politikov a vôbec verejne známych ľudí protokol. S čím mali najväčšie problémy?
Prvé čo mi príde na um je, že všetci tí „prví“ viditeľní ľudia, iba pokračovali v tom, čo a ako roky sebavedome robili a mali pritom iné hodnoty. Noví manažéri vymenili všetky hodnoty, teda i spoločenské správanie, za zlaté teľa. Urobili si módu na biele ponožky a červené sako, trochu neskôr sa začali predvádzať svojimi značkovými autami, hodinkami a mladými „miskami“. Neskôr okázalé stavby domov, to všetko je vulgárne zdôrazňovanie svojej „výnimočnosti“, vydeľovanie sa zo spoločnosti, to tu máme dodnes a stalo sa to súčasťou našej každodennosti. Ale to neznamená, že je to pekné, dobré alebo normálne. Lebo my, „retro ľudia“ alebo tradicionalisti, si zakladáme na iných hodnotách. Čiže, podľa mňa, je všetko o hodnotách a tie sa odzrkadľujú v našom správaní, v našom každodennom živote. Až keď si človek toto uvedomí, môže začať s „tréningom“ spoločenských zručností. Napríklad aj so stolovaním.
Charitatívny vianočný bazár Medzinárodného ženského klubu. India klub zastupoval Indickú ambasádu, 2018. FOTO: archív B.V.
Ak vidíte dnes našich politických predstaviteľov, čo im najviac vytýkate?
Žiaľ, základy, teda tú povestnú „detskú izbu“, alebo výchovu z domu, ktorú nikto nenahradí. Možno ešte pevnosť charakteru.
Na výlet do Indie som zobrala zopár Slovákov. Tu na prehliadke známeho hrobu Taj Mahal v Rádžastane. Rok 2008. FOTO: archív B.V.
Vyzerá to tak, že po období, keď sa protokolu aj na najvyššej úrovni venovala okrem vás aj pani Deana Lutherová, dnes sa noblesa nenosí. Je to iba slovenská špecialita, alebo nevhodné spôsoby vidíte aj za hranicami?
To si aj ja myslím. Noblesa a elegancia zostali iba v slovníku mladých redaktoriek takzvaných ženských časopisov, ktoré možno nepoznajú ani význam, týchto francúzskych slov. Všetko začína pri prvom dojme, teda pri obliekaní a úprave. Elegantné kostýmčeky či klasické, teda mužské obleky vystriedali otrhané džínsy a celková „unisex“ úprava, ktorá zdôrazňuje sexs, niekedy aj zastieraním svojej prirodzenosti. A návrat k tykaniu, ktoré tu presadzujú veľké korporácie a zahraničné firmy vôbec. A médiá! Klasická angličtina totiž vykanie a tykanie nepozná, ale má prostriedky (tradičnú výchovu), ktoré tú úctu voči ženám, starším a nadriadeným dokáže kompenzovať.
2.indicky festival v Zichyho paláci, september 2019. S terajším indickým veľvyslancom J. E. Valhalhuma a mestskou poslankyňou a členkou India klubu, Hanou Dojčanovou. FOTO: archív B.V.
Okrem spôsobov sa vulgarizuje všetko – jazyk, do istej miery má takýto punc hrubosti a nepredvídateľnosti aj móda. Prenáša sa všetko navyše aj do umenia. Myslíte, že v našej postmodernej dobe, ktorá je typická niekedy až nežiadúcou uvoľnenosťou má ešte miesto slušný človek?
Slušných ľudí musíme vychovávať! Najlepšie od mladosti, najlepšie doma, našich vnukov. Možno i učitelia by mali mať väčšie kompetencie i autoritu, danú svojím postavením. Ja už nejaký rok nechodím do divadla, lebo na hlúposti ani vulgarizmy nemám čas ani chuť. Kamarátky ma pozvali na francúzsku komediálnu drámu, tešila som sa, že Chantal Poulain bude spievať, ale miesto toho hrala prostitútku, bola obscénna a vulgárna, tak som odišla cez prestávku a už ma do divadla len tak niekto nedostane. Slušný človek musí prežiť, veď to, čo tu teraz máme, sme my, mlčiaca väčšina pripustili, dovolili. A kto je slušný človek? Ten, čo rešpektuje iných ľudí, nikomu neubližuje a nie sú mu cudzie tradičné hodnoty.
Spoločná fotografia po oficiálnej tzv. ambasádorskej večeri plus významní indickí umelci: tanečnica Sharon Lo“wen a výtvarník Naresh Kapuria a významný hoteliér Ronnie Lobo s manželkou. FOTO: archív B.V.
Na podujatiach India klubu ale aj v Medzinárodnom ženskom klube sa stretávate s dámami zo zahraničia. Prezradíte nám, ako ony vnímajú tieto problémy?
Cudzinky v klube sa určite nesprávajú hrubo, ale ani nie veľmi jemne. Snažia sa, ako inak, presadiť a často na úkor typických submisívych Sloveniek. Ale žiadne vulgarizmy a určite si nedávajú robiť viditeľné plastické operácie, či tetovanie, nepredvádzajú svoj finančný status ani svoj sexapeal.
V predvianočnej atmosfére sme na akcii India klubu ukázali a predviedli, ako sa v Indii slávi sviatok svetiel Díwalí. Zapaľovanie olejových lámp patrí ku každému indickému rituálu, ku každej oslave. FOTO: archív B.V.
Ste scestovaná, sveta skúsená žena. Nemáte náhodou recept nato, ako vrátiť medzi nás do bežného života ale aj na sviatky noblesu a dobré móresy?
Ale áno! Vydržať, nedať si zobrať svoje hodnoty a neakceptovať primitivizmus okolo nás!
