Kto by ho nepoznal spisovateľa, novinára, humoristu a scenáristu, autora románov Muži v ofsajde, Hostinec u Kamenného stola, Dom na predmestí, Okresné mesto či Bolo nás päť, Karla Poláčka.
Vybrali sme sa po jeho stopách do Rychnova nad Kněžnou, najpôvabnejšieho východočeského barokového zámockého komplexu, ako označujú zámok Kolowratovcov. Karel Poláček často čerpal zo spomienok na svoje detstvo v rodnom meste a viaceré jeho knihy boli sfilmované.
Na konci parku nás zaujalo súsošie piatich chlapcov – hneď sme si spomenuli na skvelý televízny seriál Bolo nás päť. Ďalšia tabuľa nás nasmerovala do rychnovskej synagógy, ktorá roky chátrala a pred zbúraním ju „zachránilo“ sté výročie narodenia ich najslávnejšieho rodáka. Dnes je v citlivo zrekonštruovanej budove na poschodí múzeum Karla Poláčka a prízemie slúži na výstavy, besedy aj koncerty. Aktuálne je tam výstava histórie rychnovskej židovskej obce, ktorá bola najstaršia v kraji. Počas vojny však všetkých židov vyhnali a po vojne sa nikto nevrátil…
Smutný osud buriča
Karel Poláček (22. marec 1892 – 21. január 1945) sa narodil v Rychnove nad Kněžnou v rodine židovského obchodníka. Otec Jindřich mal koloniál na východnej strane námestia a doma sedem detí. Karel bol spurný a neprispôsobivý. Za zlé správanie ho aj vyhodili z gymnázia a zmaturoval v Prahe, kde potom začal študovať právo. V roku 1920 sa oženil s Adelou Hermannovou a narodila sa im dcéra Jiřina.
V tom roku začal z nedostatku peňazí písať do rôznych novín a stal sa veľmi plodným autorom. Ostalo po ňom veľa fejtónov, stĺpčekov aj humoristických textov, ale neskôr predovšetkým poviedky a romány, v ktorých zobrazoval „malého človeka“ v každodennom živote.
Naposledy pracoval v Lidových novinách až do roku 1939. Vtedy sa mu rozpadlo manželstvo a začal mať veľké problémy pre svoj židovský pôvod. Napokon ho z redakcie prepustili a písať mohol len pod menom niektorého zo svojich priateľov. V júni 1943 ho deportovali do geta v Terezine, ale predtým sa mu podarilo zachrániť život aspoň dcére – spolu so svojou novou partnerkou, advokátkou Dorou Vaňákovou, jej zabezpečili odchod do Anglicka. Osemnásťročná Jiřina vtedy otca videla posledný raz.
Stratu slobody v gete vraj niesol veľmi ťažko, ale aj tak obetavo pomáhal nádejným autorom a aktívne sa zúčastňoval na rôznych besedách. Keď ho v októbri 1944 previezli do koncentračného tábora v Osvietime, bol podľa očitej svedkyne len kosť a koža. Dlho sa verilo, že tam aj zahynul. Až po rokoch sa ukázalo, že zomrel pri takzvanom pochode smrti 21. januára 1945 pred bránami poľského tábora Gleiwitz (dnešné poľské Gliwice) a jeho ostatky ležia v hromadnom hrobe. Román Bolo nás päť, ktorý dopísal krátko pred deportáciou, vyšiel až po jeho smrti.
Filmová sláva
Z mladosti sa pamätám, že chlapci a chlapi z môjho okolia mali najradšej jeho román a neskôr aj film Muži v ofsajde z roku 1931, v ktorom skvele a vtipne zachytil prostredie futbalových klubov Viktoria Žižkov a Slavia Praha. Pikantné je, že Poláček futbal nemal rád, hoci román patril medzi najobľúbenejšie knihy Karla Čapka. Inak, s bratmi Čapkovými sa ešte ako mladý novinár spoznal a skamarátil už začiatkom 20. rokov 20. storočia.
Asi nielen mňa najviac zaujal román Bolo nás päť a predovšetkým rovnomenný 6-dielny televízny seriál režiséra Karla Smyczeka z roku 1994. Autorom skvelej hudby bol Petr Hapka. Poláček tu farbisto a vierohodne zachytil a charakterizoval prostredie malomesta a jednotlivé spoločenské vrstvy krátko pred začiatkom 1. svetovej vojny prostredníctvom príbehov piatich malých kamarátov a ich rodín. Dodnes si pamätám viaceré scény aj mnohých predstaviteľov. Rodičov hlavného hrdinu Petra Bajzu výborne zahrali Dagmar Veškrnová s Oldřichom Navrátilom. Krásnu, hoci smutnú postavu starého Zilvara z chudobinca skvele stvárnil Jiří Pecha. Nezabudnuteľná postava je aj „tučko“ – továrnikov syn Otakárek.
Je to jeden z najlepších československých televíznych seriálov. Najväčšiu zásluhu však na tom má samotný autor, ktorý sa inšpiroval svojím detstvom. Inak, po prečítaní knihy sa vraj viacerí susedia urazili, lebo sa tam sami spoznali…
Medzi obľúbené staré české filmy patrí aj Hostinec „U kamenného stola“ z roku 1948. Podľa predlohy Karla Poláčka a scenára Otakara Vávru ho nakrútil režisér Josef Gruss. Pôvodne ho mal režírovať Otakar Vávra, ale po februárových udalostiach nechcel mať problémy s politicky problematickou látkou. Asi vedel prečo, lebo Gruss dostal stranícke pokarhanie s výstrahou za to, že „natočil film v zajatí meštianskej, priam reakčnej zábavy“. Napriek tomu ho krátko po premiére navštívili v kinách takmer 4 milióny divákov.
Najväčší kultúrny sviatok
Viaceré informácie o Karolovi Poláčkovi, ktoré som sa dozvedela počas návštevy v Rychnove nad Kněžkou, som predtým nepoznala. Napokon, v škole sme sa o ňom neučili… Zaslúženú pozornosť a vďaku získal až v roku 1995 – 50 rokov po násilnej smrti, keď mu prezident Českej republiky udelil in memoriam Rad Tomáša Garriqua Masaryka (spolu s Karlom Čapkom aj Pavlom Tigridom).
Vo svojom rodnom meste však žije dodnes. Na prelome júna a júla sa aj tento rok koná už 28. ročník najväčšieho kultúrneho sviatku mesta Rychnov nad Kněžnou – Poláčkovo leto. V historických pamiatkových objektoch – na nádvorí Kolowratského zámku, v zámockej jazdiarni, v pivovare, na zámku v Kvasinách a v ďalších príťažlivých lokalitách navštevujú mesto tisíce divákov, aby vzhliadli to najatraktívnejšie, čo naštudovali domáce divadelné a hudobné súbory. Patrónom festivalu je Alexej Pyško, známy filmový, televízny a divadelný herec (pôsobil aj v ND Praha), dabér (jeho hlasom „hovorí“ Bruce Willis, John Malkovich či Gary Oldman) a divadelný producent (organizoval napr. Letné shakespearovské slávnosti na Pražskom hrade). Určite to bude aj tento rok dôstojná spomienka na Karla Poláčka.
Foto: autorka, úvodné foto ČTK