Svet čísel, vesmír daňových priznaní, bankových transakcií, úrokových sadzieb, úverov či hypoték. Toto všetko tvorilo oblasť, v ktorej sa po celé desaťročia cítila ako ryba vo vode. Jemná a veľmi citlivá dáma s nežným úsmevom, bývalá banková úradníčka, si už síce užíva zaslúžený dôchodok, no ešte stále je pokladníčkou bratislavského dámskeho klubu Soroptimist International club Bratislava. Atraktívna a milá žena – Ing. Gizela Plavcová, ktorej nikto inak nepovie ako „ naša Gizka„, sa totiž povinnostiam nevyhýba. Práve naopak, stále budí dojem, že má z práce s číslami radosť.
Nikdy vám nerobili problém počty, či matematika? Asi ste mali rada čísla odmalička.
Čísla, počty, matematiku som mala vždy rada. Páči sa mi, keď veci majú svoju logiku, ak fungujú medzi nimi súvislosti. Veľké slová, veľkohubé, vzletné vyjadrenia a romantické predstavy ľudí o niektorých reálnych skutočnostiach vo mne od mladosti vzbudzovali nedôveru.
Aké ste boli dieťa, kde ste vyrastali?
Mama spomína, že ako malé dieťa som sa nevedela hrať. Napríklad, keď sme sa s kamarátmi hrali na obchod a ja som si od nich kupovala cukríky, tak som ich chcela naozaj. Asi som život brala od malička veľmi vážne. Som najstaršia z piatich detí. Doma bolo vždy rušno, nikdy nehrozilo, že by som bola doma sama. Narodila som sa a aj vyrastala v Podunajských Biskupiciach, ktoré boli v tom čase dedinou pri Bratislave. S obľubou hovorievam, že som sa neprisťahovala do Bratislavy, ale že Bratislava sa prisťahovala k nám.
Kedy ste sa rozhodli, že banka je práve to miesto, čo vás urobí šťastnou?
Po ukončení základnej školy som študovala na Strednej ekonomickej škole v Bratislave odbor zahraničný obchod. V tom čase jedinou bankou, ktorá financovala zahraničný obchod bola Československá obchodná banka. Učili sme sa o nej v škole, následne som absolvovala prax práve v tejto banke. Po maturite som sa uchádzala o prácu v ČSOB-éčke a vyšlo to. Prijali ma a vysokú školu som si urobila diaľkovo popri zamestnaní.
Nie je práve bankovníctvo priveľmi nudná oblasť ľudských aktivít?
Hovorí sa síce, že to, čo prežije pretekár formule 1 v jedinej zákrute za minútu, nezakúsi bankár za celý život. U mňa to však neplatí. Nikdy som nudu v mojej práci nepoznala. Pracovala som výlučne v prvej línii, vždy v kontakte s klientmi. A práca s ľuďmi je všetko, len nie nudná. Mala som svoju prácu rada. Snažila som sa klientom vždy dobre poradiť, nájsť vhodné riešenie, byť prospešná, pomôcť im. Však čo je krajšie v živote, ako pomáhať iným? Dnes s odstupom času si myslím, že sa mi to aj darilo.
Počas vašej profesionálnej kariéry ste vystriedali niekoľko pracovísk. V čom boli rovnaké a naopak, v čom sa odlišovali?
V Československej obchodnej banke som pôsobila 26 rokov. V tejto banke som prežila prechod od kalkulačiek, písacích strojov, kopíriek k počítačom, bankomatom a platobným kartám. V deväťdesiatych rokoch nastal veľký rozvoj bankových produktov ako i zmena prístupu ku klientom. Bolo to neskutočne zaujímavé obdobie, hoci hektické, ale plné noviniek a nutnosti stále sa zdokonaľovať a učiť sa. Neskôr som si na tri roky odskočila do inej sféry, pracovala som ako finančná riaditeľka v telekomunikačnej spoločnosti. Uvedomila som si však, že bankovníctvo je predsa len to pravé pre mňa a nastúpila som do Prvej komunálnej banky, ktorá sa zmenila na Dexia banku Slovensko a nakoniec na Prima banku Slovensko, a.s. Na jednom jedinom pracovisku to boli spolu tri banky, kde som odpracovala ďalších desať rokov.
V bankovníckom sektore ste strávili 36 rokov. Čo vás na bankárskej práci najviac bavilo a prečo?
Boli to pekné roky. Najkrajšie na tejto práci bol kontakt s ľuďmi. Každý z nás je iný, má rozličné potreby a pravdaže aj iné predstavy o ich naplnení. Ľudí mám rada a ako som už povedala, tešilo ma, keď som mohla klientom dobre poradiť, pomôcť.
Má finančníčka manžela z rovnakej oblasti čísiel a bolo vaše zoznámenie niečím neobyčajné?
Môj muž je elektrotechnik. Je to úplne iná oblasť. Zvláštne možno len tým, že sme obaja bývali v Podunajských Biskupiciach, ale zoznámili sme sa v Komárne. Bola som na návšteve u spolužiačky a tam som spoznala jej bratranca, ktorý sa neskôr stal mojim manželom. Bolo to v roku 1972, brali sme sa v roku 1974. Že by sme sa poznali už 48 rokov? Ten čas tak strašne rýchlo letí. Akoby to bolo včera. Manžel mi vždy bol veľkou oporou. O to sa usiluje aj dnes a na oplátku sa aj ja snažím byť preňho stabilným prístavom. Sme si navzájom útočiskom, a myslím si, že nám tento pocit spolupatričnosti pomáha doteraz prekonávať problémy a bolesti, ktoré prináša život.
Máte syna, tešíte sa trom vnúčatkám. Spoznali ste aj, čo je najväčšia materinská bolesť, lebo ste tragicky stratili milovanú dcéru. Čo vám pomohlo najviac psychicky sa dostať z tejto tragédie?
Odpoveď na túto otázku je veľmi ťažká. Kto neprežil stratu svojho dieťaťa, nevie, aká to je pre rodiča hrozná, nekončiaca bolesť. Asi sa s tým človek nikdy celkom nedokáže vyrovnať. Čas však urobil určite svoje, je to veľký lekár duše. Pomohla mi aj práca, rozličné aktivity, dobrí priatelia, známi a blízka rodina. Janka mi však veľmi chýba, darmo, zostane do konca života súčasťou toho môjho. Je prítomná v mojich snoch, nechýba na pozadí mojich myšlienok ale aj bozkov a objatí, ktoré dávam svojim trom vnúčatkám. Práve ony veľmi zmiernili môj nekončiaci bôľ z dcérinho tragického odchodu. Dnes sa im venujem nakoľko mi stačia sily a čas, ktorý musím deliť aj medzi manžela a moju starú maminku.
Ste jednou zo spoluzakladateliek Soroptimist clubu International Bratislava. Ako by ste zhodnotili klubovú činnosť, tohto charitatívneho klubu za štvrťstoročie?
Teším sa, že som pred 25 rokmi mohla stáť pri zrode tohto úžasného klubu v Bratislave. Spoznala som vynikajúce dámy, stali sme sa priateľkami nielen pri príjemných chvíľkach, ale aj v čase, keď človek toho druhého potrebuje najviac. Stretávame sa pravidelne v mesačných intervaloch a v minulosti sme pomohli založiť takéto kluby aj v Žiline a v Košiciach. Na československých stretnutiach, lebo v Česku tiež funguje niekoľko takých SI klubov, vždy pookrejem. Veď s našimi sestrami „ sororkami“ je veselo a zaujímavo. Pretože sme sa stali za tie roky dobrými priateľkami, občas sa aj tak zo srdca pohádame, ale to má zmysel. Dámy v klube totiž majú rôzne profesie a veru je niekedy nesmierne zaujímavé počuť, čo si o tom, ktorom probléme myslí právnička, učiteľka, podnikateľka či novinárka. Čo sa klubových aktivít týka, podarilo sa nám zrealizovať veľa pekných podujatí a tak pomôcť ženám a dievčatám v núdzi. Ale o tom by mohla byť celá, samostatná knižka. Myslím si, že je škoda, že v Bratislave, ani na Slovensku sa ešte nikto nenašiel, kto by oficiálne naše aktivity ocenil. Ako človek čísiel si vediem presnú evidenciu, komu a koľkým sme pomohli a finančne podporili. Čísla hovoria jasnou rečou, nechcem uvádzať čísla, ale nebola to malá suma. A tak som na náš klub oprávnene hrdá.
Máte nejaké nesplnené túžby alebo veľké tajné prianie?
Užívam si dôchodok. Robím veľa vecí, na ktoré som nikdy nemala čas. Chodím plávať, cvičím jogu, veľa čítam, cestujem, pracujem v záhrade, stretávam sa s priateľmi, známymi, venujem sa klubovej činnosti. Svoj čas delím na tri časti ako ten chudobný človek v rozprávke o troch grošoch delil svoje groše. Jeden vraciam, starám sa o svoju ťažko chorú mamu. Ďalší požičiavam, venujem sa svojim trom vnúčatám, ktoré milujem. Vždy, keď ich mám na starosti, snažím sa urobiť nejaký program, aby sme si spolu strávený čas užili. Či to je prechádzka mestom, výlet do prírody, návšteva kina, divadla alebo nejakej atrakcie. A ten posledný si užívam, plním si svoje sny.