Začiatkom roka bola hosťom v televíznom KLUBE NA TROJKE v RTVS pani herečka IDA RAPAIČOVÁ, ktorá patrí k najvýznamnejším hereckým osobnostiam svojej doby. Veľmi radi sme sa pridali ku Katke a Marcelovi, ktorí ju vyspovedali pre televíznych divákov, aby ste si aj vy, naši čitatelia, zaspomínali na „zlaté časy“ a dozvedeli sa aj to, ako a čím žije Ida Rapaičová dnes.
Ako si spomínate na svoje začiatky?
Bola som jednou z tých, ktorí začínali a nevedeli, čo ich čaká, ale našťastie som prežila plodný herecký život, takže nech sú mi všetky hriechy odpustené.
Stvárňovali ste veľmi rozmanité postavy a často to boli veľké, ťažké dramatické úlohy.
Áno, som veľmi rada, že to hovoríte, lebo takých nás bolo viac. Naša herecká generácia zažívala zrod televízie aj filmu a v divadle sme preberali štafetu po veľmi silnej generácii. Mojou prvou divadelnou láskou bola Evička Kristínová, ktorá stvárňovala veľmi dramatické role, pamätám si jej Lady Macbeth, či Kleito v Atlantíde. Mala som to šťastie, že v repertoári divadla sa tieto tituly objavili. Ochutnala som ich aj ja a mohla som stvárniť aj tieto vysoko dramatické role.
A čo komediálne úlohy? Tešili ste sa 
aj na tie?
Mala som ich veľmi rada, lebo to bola vždy oddychovka a mala som zakaždým skvelých partnerov, akým bol napríklad Vilko Polónyi. Vilko bol nevyčerpateľný zdroj vtipu a humoru a byť s ním na javisku bola vždy radosť.
Ten môj repertoár bol veľmi pestrý a my herci sme mali všetci širokú škálu postáv. Mohli sme stvárňovať dramatické role, v repertoári bol napríklad Čechov, Shakespeare, Ostrovskij, Schiller ale aj Goldoni, Tajovský a ďalšia slovenská klasika. Z komédií to bola napríklad výborná hra Kaviár alebo šošovica. Žiaľ, viacero kolegov z tohto obdobia je už na pravde božej. Veď aj nedávno som sa stretla s Karolom Čálikom a keď sme si zaspomínali na nakrúcanie Pacha, uvedomili sme si, že z hercov sme zostali takmer už len my dvaja. Máme však aspoň pekné spomienky.
V Pachovi ste stvárnili nezabudnuteľnú postavu rozmarnej grófky a táto filmová komédia sa vysiela dodnes a stále sa na nej baví celé Slovensko, zas a znova. Viete povedať, čím to je, že sa Pacho, hybský zbojník zaradil medzi klenoty slovenskej kinematografie?
V prvom rade, zásluhu má výborný a známy režisér Martin Ťapák, vďaka ktorému mal film vynikajúce herecké obsadenie. A my všetci sme sa pri natáčaní tak neskutočne dobre bavili, že sme mali až strach, že sa už potom diváci tak zabávať nebudú. Ale čuduj sa svete, smejú sa dodnes. Žiaľ, v dnešných časoch je to často naopak – všetci na obrazovke sa stále smejú, ale divák nie. Chýbajú nám práve takéto pekné diela, ako bol Pacho. Ja som bola vtedy už tehotná, takže z mojej strany to bolo opatrné nakrúcanie. Môj muž bol gynekológ a pred nakrúcaním sa aj kvôli mne stretol s režisérom. Dohodli sa napríklad, že nesmiem jazdiť na koni.
Donedávna vás mohli diváci vidieť hrať na vašej domovskej Novej scéne.
Áno, vrátila som sa po rokoch, lebo ešte stále tie mamy, babky a tetky potrebujú a ja som tomu veľmi rada. Lebo herectvo, ako hovoril pán Dibarbora, je naveky. Jeho snom bolo zomrieť na javisku, ale aj keď sa mu to nepodarilo, tvrdil, že herectvo je do posledného dychu a naozaj aj v staršom veku môže byť herec plodný a užitočný. Tých rolí je menej, ale vtedy stačí byť, tak by som to povedala.
Pripomeňme ešte vaše účinkovanie v hre Najstaršie remeslo. Je to predstavenie pre päť herečiek v dôchodkovom veku, ktoré hrajú bývalé prostitútky. Ako sa Vám hrala táto úloha?
Výborne, pretože ako s prepáčením vravela jedna moja kolegyňa – kurva kurvu nikdy dobre nezahrá (úsmev). My sme to prijali ako výzvu a predstavenie bolo výborné, ľudia sa na tom výborne zabávali a bolo to nesmierne zaujímavé. Hru režíroval Ľubo Paulovič, ktorý veľmi dobre pozná ľudskú dušu. Bol veľmi empatický, citlivo pristupoval ku každej maličkosti, vždy sa vedel vyhnúť vulgarizmom a veľmi prísne dbal na isté hranice, ktoré sme nesmeli prekročiť. Úloha sa mi veľmi páčila a všetky sme si to užívali.
Ľudia vás však nepoznajú len ako skvelú herečku, ale v pamäti máme aj vaše umelecké prednesy poézie. Aj na VŠMU ste dlhé roky učili umelecký prednes. Je to vaša láska?
Samozrejme je, inak by sa to nedalo robiť, a láskou je celé moje povolanie. Ak by tam nebola tá láska, bola by to veľká chyba a vlastne žiadne povolanie sa nedá bez lásky robiť dobre. Mňa vychovala hudba a ako klaviristka som sa vždy musela technicky veľmi presne a precízne pripraviť, aby som mohla zvládnuť napríklad Bachovu Fugu. To je štúdium na tri-štyri týždne.
A archaické texty, ktoré som tiež prednášala, sú veľmi podobné, najmä tie, ktoré sú písané v starej forme časomerného verša. Keď som sa učila tieto texty, aj dva mesiace som rozprávala zo sna a aj deti sa mi smiali a mysleli si, že niečo so mnou nie je v poriadku (smiech). Žiaľ, tých pokračovateľov je málo.
Dnes ste asi jediná, ktorá vie tak krásne s gráciou predniesť text prvej staroslovienskej básne Proglas, ktorá bola zároveň predhovor k slovanskému prekladu evanjelií.
Proglas bol niekoľkokrát preložený a kongeniálny preklad je od Vilka Turčányho. Práve ten som si osvojila a v tom sme si veľmi dobre rozumeli napríklad s Evičkou Kristínovou, ktorá ho ovládala celý. Táto báseň má 111 veršov a to je čo povedať. Ona ho prednášala v preklade a ja aj v origináli. Stretli sme sa a ona vraví – Ida, spusti a mne nechaj preklad!
Staroslovienčina je dnes pre nás už reč cudzia, ale je svedectvom o tom, že náš národ mal už aj v tých časoch kultúru, a veľkú! To, že sme si ju sami zničili, to už nechajme tak. Ale treba o tom vedieť a treba byť na to patrične pyšný, lebo Proglas je báseň, ktorú nám závidí celý svet. Je to najstaršia báseň kultúrnej Európy vôbec, takú nemá nijaký iný národ. Nám Slovákom však vždy nejako dlho trvá, kým na to prídeme a kým si to uvedomíme.
Čím sa zaoberáte v súčasnosti, aké máte záľuby?
Tým že som bývalá klaviristka, vypĺňam si čas hrou na klavíri, ale prsty ma už bohužiaľ tak neposlúchajú ako kedysi, lebo necvičím. Teraz si len tak sama pre seba zahrám, keď nikto nie je doma (úsmev). Hudbu však viac počúvam, lebo hudba ma sprevádza celým životom a je pre mňa nemysliteľné, byť bez nej. No a okrem toho som zdedila, po teraz už mojej zosnulej sestre bavlnky na vyšívanie, takže vyšívam, a veľa. Doma nemám však skoro nič, lebo všetko rozdám. Každý má z toho radosť a som rada, že robím radosť druhým ľudom. Vyšívam podľa starých pravidiel a to je vzácne, lebo ručná práca zostane hodnotou, aj keď tu už nebudem.
Výborne vyzeráte a ste v skvelej kondícii, vaša pamäť je priam obdivuhodná… Je to otázka dobrej genetiky alebo pre to robíte niečo konkrétne?
Nerobím pre to nič, je to zrejme otázka psychiky, dobrej psychickej kondície, pozitívneho zmýšľania. Aj keď každý človek má svoje trápenie, treba všetko pretaviť do pozitivity. K životu patria aj negatívne veci, nie je možné stále žiť v bavlnke. A žijem aj spomienkami, lebo moje povolanie bolo také krásne, že je na čo spomínať. A sem tam na sebe aj niečo reparujem, lebo tento vek si žiada svoje. Keď niečo vypovie službu, nerobím z toho tragédiu, lebo je to normálna súčasť tohto veku.
Zažívame ťažké obdobie, najprv pandémia, teraz vojna. Je to veľmi smutné a poznačilo to nielen tých , ktorí trpia, ale aj nás. Ako to, čo sa okolo nás deje prežívate?
Som vo veku keď môžem hlavne spomínať. Zažila som už toho veľmi veľa, vojnové, aj mierové roky, nepokoje. Ale to, čo sa teraz deje je neuveriteľné a nikdy som si nemyslela, že sa niečoho, tak hrozného ešte dožijem. Pre nás všetkých, je to o to bolestnejšie, že po dvoch rokoch pandémie, keď sme mnohí stratili svojich blízkych, prišla vojna, ktorá vyháňa ľudí z domovov a prináša nešťastie. Zdá sa strašné , že ľudstvo sa nepoučilo z hrôz, ktoré zažilo. Musíme len dúfať, že sa to dobre skončí.
Rozhovor bol uverejnený v časopise SENIOR MAGAZÍN, mesačníku pre seniorov o všetkom, čo ich zaujíma. Ak by ste si ho chceli predplatiť, volajte na telefónne číslo 0903 46 77 45.
Foto: TV Markíza, archív RTVS