Silvia Lispuchová je aj v seniorskom veku rovnako aktívna ako pred 36 rokmi, keď ako novinárka začínala. Na svojom konte má množstvo zaujímavých článkov a 11 kníh.
Nepatríš k typickým seniorkám, stále si „akčná“ – píšeš pre týždenník Eurotelevízia, vyšlo ti jedenásť kníh. Povedz, čo ti dáva práca v tomto veku a v čom ťa napĺňa?
Práca nemá vek. Pokiaľ ju miluješ, neriešiš, že je načase skončiť, pretože už máš vek, kedy ľudia poväčšine oddychujú po zaslúženej celoživotnej práci, ako sa zvykne hovoriť. Veľa mojich kamarátov, známych a bývalých spolužiakov sa nevedelo dočkať odchodu do dôchodku a ja to chápem. Mnohí boli zo svojej práce unavení, otrávení z dennodenného vstávania, dochádzania či z dusnej atmosféry v kolektíve, ktorý im dával najavo, že je čas odísť. Pokiaľ sa vám podarilo tomu všetkému vyhnúť, pokiaľ ste mali to šťastie, že vám práca a ľudia s ňou spojení prinášali – a v mojom prípade stále prinášajú – radosť, nemáte potrebu vzdať sa jej. Iste, rátate s tým, že k tomu tak či tak čochvíľa dôjde, ale ste s tým zmierení a vďační, že vám bolo dožičené vykonávať ju také dlhé roky.
Ako novinárka pôsobíš dlhých 36 rokov, no k žurnalistike si sa dostala zaujímavou okľukou.
Zvykne sa to nazývať šťastná zhoda okolností, hoci vo chvíli, keď sa to deje, nedokážete vyhodnotiť, čo vám to prinesie a kam vás to nasmeruje. Vyrastala som v pôvabnom a čistom Turci, v kúpeľnom meste Turčianske Teplice, ktoré som opustila až po maturite na tamojšom gymnáziu a odchode na vysokú školu. Kým sme sa do Teplíc presťahovali, do deviatich rokov som žila s rodičmi, bratom, starými rodičmi a prastarou mamou v dedinke Slovany. V nej môj prastarý otec z maminej strany, dedinský richtár, nechal postaviť evanjelický kostol.
Mala som dokonale idylické detstvo v dedine, kde nikto nezamykal dvere a kde, nadnesene povedané, v každom treťom dome žil nejaký náš príbuzný. Pre mňa to bol raj na zemi, ku ktorému sa dodnes s veľkou vďakou a dojatím vraciam, keď sa necítim práve pozitívne naladená. Moji rodičia aj starí rodičia, kým ešte žili, opakovane s úsmevom spomínali, že som sa veľmi skoro naučila hovoriť a s obľubou som „čítala“ z novín, ktoré sme odoberali. Zabávala som tým celú rodinu (bývali sme pokope na veľkom gazdovstve v dome s dvomi izbami), pretože noviny som držala obrátené hore nohami.
Po Nežnej revolúcii som začala pracovať v denníku Národná obroda. Dovtedy som ako novinárka nikdy nepôsobila a spomenula som si na historku z detstva, ktorá v istom zmysle predznamenala moju – nazvime to – kariéru. Inak, môj mladší brat to mal podobne. Odmalička kreslil, kde sa dalo, pod stolom aj na stole – dnes je z neho úspešný výtvarník. Ja som sa k písaniu dostala už na filozofickej fakulte. Robila som si doktorát a podmienkou bolo mať uverejnené nejaké články, čo sa mi podarilo. Istý čas som robila v Slovenskom rozhlase, kde mi kamarátka Hela Čertíková navrhla, či nechcem skúsiť literárno-dramatické pásmo pre deti na tému Fraška, keďže vedela, že rada píšem. Moja rozhlasová prvotina mala úspech a dali mi napísať ďalšie podobné pásma. Práve tieto skúsenosti ma povzbudili, aby som po revolúcii nabrala odvahu a skúsila si nájsť prácu v printových médiách. Vyšlo to, pár som ich vystriedala a dodnes som im verná. Posledné roky Eurotelevízii, najpredávanejšiemu týždenníku na Slovensku.
Spomínaš si na svoj vôbec prvý článok v tlači?
Prvý zrejme nebol, ale pre mňa bol jeden možno aj doteraz z najsilnejších. Obsiahla reportáž v Národnej obrode (denník mal vtedy veľký novinový formát) o Kláštore pod Znievom, kde môj otec chodil na tamojšie legendárne gymnázium, jedno z prvých troch na Slovensku a ja dva týždne do materskej školy, keďže Slovany sú hneď vedľa. Písala som o kedysi významnom mestečku s kláštorom, odkiaľ môj prapraprastarý otec brával od premonštrátskych mníchov liečivé prípravky a s nošou na chrbte vyrážal do sveta, aby ich predal a pomohol ľuďom s ich neduhmi. Na tých svojich potulkách sa dostal až do Ruska.
Práca novinára je nesmierne zaujímavá, človek má možnosť nahliadnuť do rozličných profesií. Na ktoré by si si ešte trúfla, alebo ktorá ťa ešte priťahuje a prečo?
Na viaceré. Milujem prácu v záhrade, bytový dizajn, reality. Zrekonštruovala som dve chalupy a štyri byty a naozaj ma to bavilo, takže by som si pokojne trúfla robiť stavbyvedúcu. (Smiech) Rada organizujem, čo je napokon v našej profesii nutné, čiže aj poriadanie eventov by ma dokázalo uspokojiť. Som však do hĺbky duše vďačná, že som nemusela meniť a mohla zotrvať pri tom, čo je mi najbližšie – pri písaní.
Novinárčina je súčasne aj jeden veľký adrenalín – nájsť zaujímavého respondenta, spracovať rozhovor do daného termínu, a keď sa článok zadáva do tlače, už pracuješ na ďalších témach. Proste neustály kolotoč… Ktoré stretnutia sa ti hlboko vryli do pamäti?
Je ich toľko, že by som ich tu nedokázala vymenovať. Milovala som popularizátora astronómie Záviša Bochníčka, neopakovateľného „exota“ Jozefa Vojtecha Kasanického, ktorý po návrate z Ameriky víril naše stojaté vody, aj láskyplnú rozprávačku Katarínu Kolníkovú. Dodnes ľutujem, že som o nej – s ňou – nenapísala knihu, no v tom čase som si na to ešte netrúfla. A Juraja Jakubiska, Jiřího Bartošku… Naposledy ma nadchol herec a režisér Jiří Mádl či úprimná a milá herečka Jana Nagyová.
No ty si aj autorkou kníh. Koľko ich máš na svojom konte?
Chcela som mať jednu, mám jedenásť. Úplne ma to uspokojuje, keďže nie som len vášnivý pisár, ale aj čitateľ, ktorý si stále kupuje nová knihy, a tých kvalitných je veľmi veľa. Inak práve tá moja prvá, zbierka poviedok Ešte z vydavateľstva Aspekt, ostáva mojou najmilšou. Po nej som začala dostávať ponuky na písanie biografií o známych ľuďoch. Spomeniem len tie najdôležitejšie: Kamila o Kamile Magálovej, o Paľkovi Mikulíkovi s názvom A just nie!, historky Dušana Tarageľa zo zákulisia SND Hádam ma nezabijú či o Jurajovi Slezáčkovi Ako sa stať celebritou a o Ferovi Kovárovi Jednoducho Ferko. Spoločne s kolegyňou Alenou Horváthovou Čisárikovou sme napísali knihu o Karolovi Duchoňovi Posledný bohém. Naposledy mi vyšla kniha Fenomén hlásateľky, ktorú otvára rozhovor s Danou Hermannovou. Skonala ako 93-ročná krátko po uvedení knihy a ja som rada, že sa toho dožila. Neprejde deň, aby som si na ňu nespomenula, taká mi bola blízka, rovnako ako úžasný Juraj Slezáček.
Nie je tajomstvom, že si babičkou dvoch vnúčat, ktorým sa s láskou venuješ. K čomu inklinujú?
Namirko má trinásť, prváčka Zarka sedem. Do života mi priniesli a prinášajú veľkú dávku radosti, akú milé a prítulné deti dokážu darovať nám, ktorí máme čím ďalej tým väčší sklon podliehať pesimizmu, najmä pod vplyvom stále komplikovanejšieho sveta plného hrozieb a napätia. Neriešim, k čomu inklinujú, teším sa z ich prítomnosti a z nežnosti, ktorou ma obdarúvajú. Sú to jedny z mála chvíľ, kedy som naozaj šťastná. Ako keď som sa mojej vnučky pýtala, keď pred pol rokom dostala vytúžené morské prasiatka: „Čo jedia, ako sa o ne ideš starať?“ Odpovedala mi: „Baba, ja to neriešim, som len jednoducho šťastná.“
Si aj vášnivou chalupárkou. Máme tu jar, máš plány, čo všetko posadíš v záhradke?
Veľké plány, ako každý rok. Jar je vskutku obdobím, kedy ožívam rovnako ako príroda. Možno je to aj tým, že som sa narodila na úvod tohto čarovného mesiaca. Po príchode na chalupu v zbožňovanej Banskej Štiavnici ako prvé bežím preveriť, čo kvitne, čo podrástlo, ako sa darí mojim kríkom a kvetom. A milovanej katalpe, zázračnému stromu, ktorý na jeseň príde o všetky listy a vyzerá, že vyschol, no na jar začne ožívať, aby v júli úžasnými bielymi kvetmi rozvoňal celý dvor.
Nemožno nespomenúť cestovanie. Vedela by si si predstaviť svoj život v krajine, ktorá ťa očarila?
Mala som to šťastie, že ako novinárka som sa pozrela do viacerých vzdialených exotických destinácií, a predtým ešte s mojím exmanželom, v čase socializmu zahraničným expertom, do Iraku. Už v dobách pred revolúciou som sa túlala po Egypte, Taliansku či Cypre, čo bolo vtedy dopriate málokomu. Neskôr moja staršia dcéra žila dlhé roky v Londýne, vďaka nej som si zamilovala Anglicko, a vďaka mladšej dcére zasa Švédsko, kde študovala. Páčilo by sa mi žiť istý čas v New Yorku, užívať si virvar tohto fascinujúceho veľkomesta, ktoré som tiež navštívila, rovnako ako Kanadu či Kubu…
Zopakovala by si si niečo zo svojho bohatého života, ak by to bolo hypoteticky možné?
Áno, detstvo v dedinke Slovany.
Zostalo ti ešte veľa nenaplnených snov?
Keby som povedala, že jediné, čo chcem, je žiť v zdraví, pokoji a mieri a pozorovať spokojný život svojich detí a vnúčat, vyznelo by to ako patetická fráza. Ale to je naozaj jediné, čo chcem.Silvia Lispuchová je aj v seniorskom veku rovnako aktívna ako pred 36 rokmi, keď ako novinárka začínala…