V rubrike Portrét predstavujeme seniorov, ktorí napriek veku žijú aktívny a zaujímavý život. Inšpirujte sa ich životnými postojmi.
Publicistka a spisovateľka Barbora Laucká takmer štyridsať rokov pracovala v rôznych slovenských médiách. Dôverne pozná redakčný chod denníkov, týždenníkov, mesačníkov a vždy hovorievala, že najradšej by pracovala v ročnom kalendári. Svojim spôsobom sa jej to splnilo v seniorskom veku.
Za posledné desaťročie napísala spolu šesť kníh. Stala sa spisovateľkou s láskavým pohľadom na okolitý svet a s názormi, ktoré obrúsili šediny. V týchto dňoch vychádza v poradí jej šiesta knižka s názvom Môj starký – o vlkovi a ovci, ktorá zostala smelá.
O čom sa hovorí vo vašom poslednom dielku?
Nepatrím medzi autorky takzvanej ženskej literatúry. Na to som príliš zrelá publicistka, ktorá si váži fakty a čerpá ak už nie bezprostredne zo svojho života, tak z histórie alebo pravdivého rozprávania pamätníkov. Moju vlastnú rodinu som opísala v knižke Čínska skrinka, nuž a Môj starký je príbeh spod Poľany, odkiaľ pochádza môj manžel.
Ako vznikala knižka?
Úplne prirodzene. Môj manžel, Stano mi rozprával, ja som si jeho veselé aj vážne príbehy nahrávala a potom som to dávala na papier, respektíve do počítača. Nakoniec, jeho rodinných príslušníkov – starého otca, starkú aj mamu som poznala a s kamarátmi a známymi z Hriňovej sa stále stretávame, takže som si niektoré fakty mohla overovať aj priamo u nich.
Prečo ste zo svojho mestského prostredia, s ktorým ste úzko spätá, prešli na celkom inú, vidiecku tému?
Práve to sa mi zdalo príťažlivé. Tak, ako mnohí ďalší Bratislavčania, aj ja som si dlho myslela, že som pupkom sveta a že naša civilizácia na Slovensku končí v Senci. Keďže po boku môjho muža fungujem vyše 40 rokov, zistila som, že nekončí. Spoznala som jeho rodný kraj – mimochodom ešte ho turisti na šťastie celkom neobjavili, začala som chápať jeho osobitých ľudí. A to všetko opisujem v knižke Môj starký. Myslím si, že pohľad Bratislavčanky z Palisád na život v tejto krásnej, rázovitej a tvrdej oblasti je celkom zaujímavý. Nakoniec, svoj príbeh rozpráva môj muž v prvej osobe. Sú to spomienky na jeho starkého, ktorý ho vychoval a cez neho na život v Hriňovej a na Podpoľaní v minulom storočí.
Z vašich kníh cítiť človečinu, úzky vzťah k rodine a to, že písanie vám robí radosť.
Je to možnosť vyjadriť sa, sloboda, moje knihy, ktoré sú zbeletrizovanou literatúrou faktu, ma tešia. Akoby som mala viac detí. Lebo každý z nás za sebou zanecháva nejakú stopu. No a po mne tu dúfam zostane okrem potomstva aj niekoľko knižiek, ktoré budú svedkami našej doby a našich životov. Lebo história často veci skresľuje a podľa svojho prispôsobuje potrebám politikov. Ja nemám ambíciu nič skresľovať, ide mi o pravdu. V novinách som často písala o známych a významných ľuďoch. Svet však tvoria aj tí obyčajnejší, ktorých život však môže byť plný prekvapení a nástrah. Sám život píše tie najlepšie príbehy. Tak prečo ich neopísať?
Žijete aktívne a určite aj vo vašom seniorskom veku máte ďalšie plány.
Som zamilovaná babička, ktorá sa teší z päťmesačného vnúčika Thea. Ak Pánboh dá, v júli príde na svet naše ďalšie vnúčatko, tentoraz od syna. Takže nás s mužom budú naše deti viac potrebovať ako doteraz. No ale písania sa nevzdám. Už začínam pracovať na ďalšej knižke. O kom a o čom bude, je zatiaľ tajomstvo.
Barbora Laucká –Vítová
Je spoluzakladateľka medzinárodného dámskeho klubu Soroptimist International klub Bratislava, ktorý funguje v našom hlavnom meste 25 rokov. Má dve deti Mateja a Veroniku a na tvorivom konte knižky Noci v lakovkách, Braňo Hronec – Príbehy na klávesách, Čínska skrinka, Všetci moji Hurbanovci a rozprávkovú knižku Karkulkove rozprávky.
Foto: Desana Dudášová a archív BL
