Rozprávali sme sa s dámou, ktorá svoj život zasvätila deťom s poruchami správania.
Energická, plná vitality, šarmu a dobrej vôle. Ak sa niekde mihne jej nakrátko ostrihaná hlavička so šikovným účesom a farbou pripomínajúcou líštičku vo vinici, jej priatelia vedia, že sa niečo chystá, dozvedia sa čosi nové a ako bonus dostanú aj niečo dobré pod zub. Lebo PaedDr. Lucia Takáčová, vyštudovaná špeciálna pedagogička, má rada priateľov, rodinu, Bratislavu, dobré jedlo a mládež, ktorá k nej mávala vždy dvere otvorené. Dodnes tomu nie je inak. Má veľké srdce rovnako pre charitu ako aj pre všetkých, ktorí ju potrebujú. Lucka, ako ju priatelia volajú, je šťastná a spokojná s osudom dámy v dôchodkovom veku. Pedagogike zostáva stále verná. V praxi ju momentálne aplikuje aj pri svojich troch vnúčatách – Sofinke, Lucke a Ivankovi.
Prečo ste sa kedysi rozhodli študovať práve špeciálnu pedagogiku?
Nechýbali mi sklony podporovať postihnutých ľudí, pomáhať im. Duša ma bolela, keď som videla niekoho zdravotne hendikepovaného, že sa trápi a okolie k nemu zostáva ľahostajné. Mala som vlastne záujem vyštudovať medicínu, lebo oblasť ľudského tela ma mimoriadne zaujímala, dodnes si myslím, že by som bola bývala dobrou lekárkou. Osud však chcel inak a ja som sa postupne stala metodikom a odborným radcom pre špeciálne školy.
Veľmi často sa stretávam s rodičmi, ktorí majú problémové deti so zdravotným znevýhodnením a nedokážu si sami pomôcť. Niekedy sú veľmi zúfalí, potrebujú sa porozprávať a poradiť. Nikdy som nikoho neodbila s tým, že sa nič nedá pre nich spraviť. Potom som mala vždy dobrý pocit, ak mi niekto vďačne povedal: „ S takýmto krásnym prístupom som sa ešte nestretol.“ Toto je vždy to najkrajšie povzbudenie, aké sa mi môže dostať. Vtedy viem, že veci robím naozaj tak, ako sa majú.
Prečo však práve špeciálna pedagogika?
Za socializmu bolo veľmi ťažké sa dostať na medicínu bez tlačenky, ktorú som ja nemala. Zdravotne postihnutým deťom som však túžila dať moju lásku a starostlivosť tak, aby vedeli, že som tu pre nich a chcem im pomáhať. Okrem toho na toto štúdium som sa dokázala dostať aj sama bez protekcie a to sa mi páčilo. V sedemdesiatych rokoch bola špeciálna pedagogika relatívne nový študijný odbor, ešte sa nevedelo celkom presne ako treba pristupovať k niektorým problémom. Neskôr sa to už rozbehlo.
Kde ste po skončení školy začali pracovať?
Moje prvé miesto bolo na Základnej škole pre nepočujúcich na Hrdličkovej ulici v Bratislave. Tu som pôsobila dva mesiace, nastúpila som sem po materskej dovolenke, ale nebola som s prácou spokojná, nenadviazala som celkom pozitívny vzťah k nepočujúcim v tejto škole.
Oveľa viac ma lákali deti s poruchami správania. Boli pre mňa objektom skúmania. Boli mi svojim spôsobom sympatické a zároveň aj výzvou, ako im čo najlepšie pomôcť, ako ich odviesť na správnu koľaj. Keď som pracovala v Diagnostickom ústave na Trnávke, spoznala som množstvo detí, ktorým som sa venovala a v niektorých prípadoch som bola dokonca úspešná. Poradilo sa mi usmerniť ich tak, že sa začali správať štandardne.
Práca bola veľmi zaujímavá, lebo som mala na starosti adaptačnú skupinu, teda tých, ktorí sa nedokázali prispôsobiť nového životnému prostrediu a štýlu. Deti odtiaľto utekali a ja som sa im venovala ako som len najlepšie vedela, aby prestali túžiť po úteku alebo záškoláctve. Pri práci so skupinou som využívala rôzne terapeutické prístupy, najmä dramatizáciu a pohybové aktivity, ktoré mi veľmi pomáhali pri adaptácii detí na nové prostredie.
Čo vašim zverencom najviac chýbalo?
Rodina. Nemali sme veľa detí, ktoré by boli úplnými sirotami. Volali sme ich „siroty žijúcich rodičov“. Deti prichádzali do zariadenia špinavé, hladné, výchovne zanedbané a s prvými „vrúbkami“ a prehreškami vo forme drobných krádeží, záškoláctva, neprispôsobivého správania voči spolužiakom a učiteľom a útekmi z domova. Postupne sa objavili závažnejšie formy správania, až sa na podnet školy začali o nich zaujímať úrady a sociálni kurátori. Diagnostický ústav bol zameraný na diagnostiku deti, ich pobyt v zariadení bol iba prechodný spravidla dva – tri mesiace a odtiaľto odchádzali do detských domovov, kde bol voľnejší režim alebo do reedukačných centier, kde bol prístup k prevýchove o niečo prísnejší.
Stalo sa, že deti z Diagnostického ústavu sa vrátili do normálneho života?
Mali sme aj také prípady, hoci ich veľa za mojej praxe nebolo. Od deväťdesiatych rokov minulého storočia (ako tie roky utekajú) sa možnosti zákonných zástupcov rozšírili o „dobrovoľné pobyty“, ktoré spravidla trvajú 2 mesiace a sú určené pre deti, ktoré rodičia v domácich podmienkach ťažko zvládajú. Cieľom pobytu je nastavenie dieťaťa na pravidelný denný režim, ktorý v rodine často úplne absentoval. Súčasťou režimového systému je každodenné komplexné hodnotenie správania dieťaťa. Pri dobrom hodnotení nasledovala „odmena“ – po dvoch až troch týždňoch mali povolené víkendové návštevy príbuzných, neskôr povolené víkendy v domácom prostredí až po pravidelné každodenné odchody domov po príprave na vyučovanie na nasledujúci deň. Pri zlyhaní dieťa strácalo získané výhody a proces začínal od začiatku.
Ak sa dnes stretnete v meste, spoznajú vás vaši bývalí zverenci?
Raz som mala v skupine dievčatko Darinku, ktoré zneužíval vlastný otec. Bola milá a preto som si ju vzala domov k mojej rodine na Vianočné sviatky. Po nejakom čase odišla do detského domova. Keď som pracovala na Krajskom úrade, prišla za mnou jedna mladá dáma, chcela niečo vybavovať. Myslím si, že pracovala ako sociálna pracovníčka na Záhorí, kde je veľa Rómov a pretože aj sama bolo Rómka, chcela pre nich niečo spraviť. Pozerali sme sa na seba, bola mi povedomá a hádala som, odkiaľ sa poznáme a potom mi svitlo: „ Neboli ste vy náhodou v Diagnostickom centre?“ Vtedy aj jej svitlo a spľasla rukami: „ Teta Lucia!“ Vyobjímala ma, vystískala a hovorila mi o tom, aké to bolo úžasné, keď bola u nás v našej rodine a aké je to krásne mať takúto fungujúcu rodinu s deťmi.
Ako to brali vaše deti, nežiarlili?
Naopak, naše dievčatá Barborka a Lucka sa priatelili s detičkami z Diagnostického ústavu. V záhrade bol bazén, kam sa cez prázdniny chodievali kúpať a nikdy s tým nebol žiadny problém. Ak sme išli niekam na viacdenný výlet, neprichádzalo do úvahy, aby boli so mnou na izbe. Práve naopak, dobre sa cítili medzi našimi zverencami.
Po sedemnástich rokoch v Diagnostikom ústave ste zmenili pôsobenie.
Na odbore školstva Krajského úradu potrebovali človeka. Moja priateľka odtiaľ odchádzala a potrebovala za seba náhradu. Nikdy som nechcela byť úradníčkou, no nakoniec po rozhovore s vedúcim odboru školstva som si povedala, že to skúsim. Začiatky neboli jednoduché, lebo mi chýbala prax, tie deti a všetko okolo nich. Na druhej strane som začala mať zdravotné problémy a lekárka mi odporúčala menej stresovú prácu. Nakoniec som si zvykla, pracujem ako metodička pre špeciálne školy už 22 rokov.
Čo sa zmenilo za ten čas?
Zmenili sa hlavne ministri a právne predpisy, ktoré človek musí samozrejme ovládať, aby ľuďom vedel poradiť. A ešte jedno – tlačenie Európskou úniou do inklúzie. Hoci ju vôbec nezatracujem, lebo môže byť pre niektoré deti veľmi prospešná, no na druhej strane si myslím, že najprv je potrebné vytvoriť podmienky pre takýto závažný krok. Nie sme tak bohatá krajina, ktorá si môže dovoliť dobre zabehnutý systém nahradiť „neistotou“ a ísť do niečoho celkom iného bez podrobnej analýzy pozitív aj negatív.
Základné školy ešte dobre netušia, aké náročné je vzdelávanie detí so zdravotným postihnutím spolu so „zdravými“. V tejto súvislosti vyvstáva otázka: „ Sú práva zdravotne postihnutých detí nad právami zdravých deti?“ Lebo ak toto urobíme bude to mať vplyv na väčšinu zdravých detí. Viem, koľko úsilia vyžaduje naučiť niečo mentálne postihnuté dieťa. Žiadne mentálne postihnuté dieťa, bohužiaľ , vysokú školu neskončí, ani keď ho budeme vzdelávať v bežnej základnej škole. S tým sa treba iba vyrovnať, hoci je to pre rodičov určite ťažké, a snáď aj preto sú ich požiadavky na vzdelávanie ich detí často nereálne.
Doma vás bolo šesť detí. Existovala súrodenecká súdržnosť?
Nedá sa to tak kvalifikovať, lebo medzi nami boli veľké vekové rozdiely. Som najmladšia a medzi mnou a najstarším bratom bol pätnásťročný rozdiel. Veľmi pekný vzťah som mala s mojou sestrou, ktorá je o dvanásť rokov staršia. V čase mojej puberty mala naša mama už svoje roky a sestra mi ju nahrádzala. Bola moja bútľavá vŕba, ktorá ma občas podporila aj finančne. Vlastné deti nemala a tak bola mojou kamarátkou aj dôverníčkou, začo som jej a aj jej partnerovi dodnes vďačná. S ďalším bratom, s ktorým som mala istý čas naštrbené vzťahy mám dnes vynikajúci vzťah, dobre si spolu rozumieme. Kým žila naša mama v spoločnej domácnosti so mnou, všetky rodinné oslavy sa odohrávali u nás, všetci súrodenci sa takto mali možnosť stretnúť raz za čas spolu. Dnes, keď už mamy niet, rodinné stretnutia pokračujú, no už tretí rok bez môjho najstaršieho brata, ktorý zomrel . Vždy sa na tieto stretnutia tešíme a už sme si vytvorili tradíciu v stretávaní – vždy na výročie narodenia našej maminy.
Vašim dvom deťom ste vytvorili výborné rodinné zázemie. Žijete s manželom 44 rokov vo vyrovnanom zväzku. Prečo je podľa vás rodina taká dôležitá aj v súčasnosti?
Mala som výborných rodičov, na ktorých doteraz spomínam s vďačnosťou. Hoci otec sa už dávno pominul, mala som iba šestnásť rokov, ale rovnako s láskou na neho spomínam ako na mamu, ktorá bola v živote mojej rodiny veľmi dôležitou osobou a oporou. Žili sme v spoločnej domácnosti a ja som v mame vždy mala krásny príklad pokornej, tolerantnej ženy. Keď sme sa zoznámili s mojim mužom, ani na minútu nám neprišlo na um, žeby sme žili spôsobom dnešných mladých ľudí, ktorí sú si navzájom partnermi, kamarátmi a ja neviem, čo ešte s jedným, dvoma, troma deťmi, no nemajú záujem vzájomný vzťah spečatiť manželstvom. Ak sa dvaja mladí ľudia majú radi, nechápem prečo sa manželstva obávajú? Nechápem tie otvorené zadné dvierka, alebo čo to vlastne je? Reči o tom, že manželstvo je iba papier, sú podľa mňa jalové. Škoda, lebo ide o nepochopenie celého štatútu manželstva ako takého, v ktorom sa potomstvo má cítiť bezpečne a pod ochranou.
Vydávala som sa mladá a hoci netvrdím, že to vždy bolo ľahké, myslím si, že sme sa s manželom snažili vytvoriť dobré rodinné zázemie pre naše deti a ony to dnes oceňujú a dúfam, že to, čo videli v našej rodine, v nich aspoň čiastočne zostalo. To, ako sme s manželom všetko prežívali spolu, ako som sa starala o mamu v starobe a chorobe, keď už potrebovala našu opateru. Verím, že raz, keď budeme aj my starí, chorí a nevládni, že sa naše dcéry o nás tiež postarajú.
Čo je pekné v tomto období života?
Napĺňajú ma vnúčatá, teším sa, že ich mám, hoci s nimi nie som často. Teší ma aj to, že mám stále po svojom boku môjho muža, Neviem si predstaviť situáciu, žeby som raz zostala bez neho sama. Vo dvojici sa to naozaj lepšie ťahá po celý život a na jeho sklonku sa ešte pevnejšie môžeme oprieť jeden o druhého. To je obrovská výhoda.
Ste hlboko veriaca katolíčka. Čo vám dáva viera v Boha?
Mama ma k nej viedla, takže to mám z domu. Samozrejme, že som mala aj v rámci viery rôzne obdobia – raz som bola vlažnejšia, inokedy moja viera bola intenzívnejšia. Záviselo to aj od toho, s kým som sa práve spoznala a priatelila. S mojim mužom, ktorý pochádza z ateistickej rodiny to bolo občas veľmi ťažké. Do výchovy detí sa mi príliš nemontoval a nekomentoval, keď som sa s nimi modlila. Do kostola išiel s nami len príležitostne na veľké sviatky, a tak som si hovorila: „ Však ty na to raz prídeš.“ A naozaj prišiel tomu na chuť na staré kolená. Začína už uvažovať o tom, že za hranicou tohto života ešte niečo ďalej musí existovať. Viera mi dáva pokoj do duše a v mnohých veciach sa spolieham na Pána Boha. Som presvedčená o tom, že aj keď som ako malé zrnko piesku, Boh počúva, čo mu hovorím. Boh nie je čarodejník, ktorý bude robiť pre nás zázraky na objednávku, keď ho o niečo žiadame, ale dobre vie, čo skutočne potrebujeme a podľa toho aj koná.
Onedlho končíte svoju pracovnú kariéru. Ako si predstavujete svoje dôchodkové dni?
Určite budem aktívna, lebo nie som typ, ktorý by zostal sedieť na jednom mieste. Problém bude skôr v mojom manželovi. Vidím na ňom istý nepokoj, ktorého ho pokúsim zbaviť. Neviem, asi to súvisí s rokom narodenia, veď už nás začínajú trápiť rôzne neduhy. Aby ich človek zdolal, potrebuje veľkú dávku optimizmu a humoru.
Obaja s manželom ste Bratislavčania. Ako momentálne vnímate naše mesto?
Bratislava dnes už nepatrí Bratislavčanom. Tých, ktorí sa tu narodili je možno do dvesto tisíc. Všetko ostatné prišlo z vidieka a je to na našom meste a jeho atmosfére markantné. CP-čkári (cezpoľní) mesto nášho detstva nemajú príliš v láske, a často aj hovoria, že tu žijú iba z nutnosti. Využijú každú príležitosť a voľnú chvíľu na návrat k rodičom, starým rodičom a príbuzným na vidiek. My, rodení Bratislavčania túto možnosť bohužiaľ nemáme. Zostávame tu žiť v hluku, špine, v meste preplnenom autami a poznačeného výrazným nezáujmom radných o kvalitu života hlavného mesta.
Bola by som rada, keby ten neporiadok a bezprávie v meste prestali existovať, pretože nám to všetkým veľmi prekáža. I napriek tomu Bratislavu milujem, hoci už dávno prestala byť tým, čo v minulosti bývala.
Ste zakladajúcou členkou clubu Soroptimist Bratislava. Aký máte vzťah k charite, prečo ste sa pred vyše 25 rokmi rozhodli podporovať hlavne ženy a dievčatá. Veď nie ste feministka.
V čase, keď vznikal náš dámsky klub sme boli ešte mladé baby plné elánu a očakávaní. Bola to v našich postkomunistických krajinách úplná novinka, lebo dovtedy bol oficiálne akceptovaný iba „Zväz žien“ na čele s pani Elenou Litvajovou. Myšlienka Soroptimizmu ma oslovila, najmä iným prístupom k ženám a tiež charitatívnym rozmerom. Preto, keď si ma Bobinka oslovila, či nemám záujem pracovať v tomto dámskom klube, cítila som sa poctená a rada som ponuku prijala. Zoznámila som s ostatnými dámami, ktoré tvorili náš klub a bolo to príjemné pravidelne sa spolu stretávať. Klub nám zároveň otvoril aj možnosti spoznávať naše „kolegyne“ v zahraničí, čím a akými projektmi žijú ony, boli to výborné skúsenosti. „Odťahala“ som si aj dvojročné obdobie prezidentovania, čo nebolo vždy celkom ľahké vzhľadom na rôznorodosť osadenstva. Dnes sme už o niečo staršie, nervóznejšie, ufrflanejšie, ale stále sa máme rady, stretávame sa do dnešného dňa a snažíme sa pomáhať, tým, ktorí to potrebujú.