Už viac ako 15 rokov zbiera umenie zo skla. V čase, keď sme robili tento rozhovor sme ešte nevedeli, že výstava jej zbierky Pohľad cez sklo, ktorú odložili pre korona vírus, sa dočká svojho otvorenia. V utorok 12. mája bude v Technickom múzeu v Košiciach výstava sprístupnená verejnosti. Vrelo vás pozývame.
„Zberateľstvo je adrenalínová disciplína“, tvrdí český zberateľ Michal Třeštík vo svojej knihe Umění sbírat umění. Vášni zberateľstva podľahla aj košická soroptimistka a seniorka Klára Samuelisová. Jej srdcovkou sa stalo sklo.
Absolvovali ste Filozofickú fakultu UPJŠ v Prešove, odbor výtvarná výchova – slovenský jazyk a vyrastali ste vo výtvarne zaujímavom prostredí.
Môj otec bol vášnivý amatérsky výtvarník a tak sa u nás doma často stretávali známi košickí maliari napríklad Loffler, Grotkovský, Majkut, Feld a ďalší. Veľkým zážitkom boli pre mňa večerné kresby. S otcom som chodievala k známemu košickému umelcovi Ľudovítovi Feldovi na večerné kresby. Navštevovala som aj výtvarný odbor Ľudovej školy umenia.
A to zrejme ovplyvnilo aj vašu budúcu profesionálnu orientáciu.
Po ukončení vysokoškolského štúdia som pracovala v Ľudovej škole umenia, kde som sa snažila rozvíjať u detí záujem o výtvarné umenia. Získané skúsenosti ma posunuli na Stavebnú fakultu Technickej univerzity v Košiciach, kde som učila kresbu a neskôr na Katedre dizajnu, dejiny umenia. V 90. rokoch ma túžba po zmene a poznaní zaviali na Slovenský inštitút v Prahe. Tento pobyt pre mňa znamenal veľmi veľa. Bol zdrojom inšpirácie a spoznávania českej výtvarnej scény. Po návrate do Košíc som založila na ZUŠ Bernolákova výtvarný odbor, ktorý dodnes funguje so štyrmi pedagógmi a 250 žiakmi.
Vašim životným medzníkom sa stalo zberateľstvo. Ako ste sa k nemu dostali?
Už som spomenula naše návštevy u otcových priateľov – výtvarníkov, kam ma otec často brával, lebo som aj ja som rada kreslila. Tak som sa dostala k známemu košickému sochárovi Vojtechovi Lofflerovi, ktorého volali Béla báči. Vo dvore jeho domu býval aj košický výtvarník Ľudovít Feld. Páni spolu kreslili podľa modelu a ja som sa mohla trocha túlať po Majstrovom dome.
Loffler bol veľkým zberateľom. Jeho zbierka portrétov košických výtvarníkov ma fascinovala. Jeho manželka, teta Klára mala úžasnú zbierku keramiky, krásne ľudové výšivky a celý dom bol jednou veľkou starožitnosťou s vycibreným vkusom. Tam som sa rozhodla, že raz, keď budem veľká, budem aj ja zbierať obrazy.
Čas rýchle plynul, a keď som sa dostala na vysokú, začala som uskutočňovať svoj sen. Na obrazy som peniaze nemala, najbližšia a pomerne dostupná bola pre mňa grafika. Zo začiatku to boli práce mojich spolužiakov, neskôr rôzne súťaže v časopisoch a aj v Diele sa dali kúpiť pomerne dostupné grafiky.
Potom prišli deti a zmenili sa priority. Občas som zbierku rozšírila košickými výtvarníkmi. Zhodou šťastnej náhody som sa dostala do Spolku českých bibliofilů. Tu sa mi otvoril skutočný zberateľský svet.
Nádherné knihy, vynikajúce výtvarné spracovanie, úplne ma to pohltilo a motivovalo, aby som sa vybrala pracovať do Prahy. Šťastena stála pri mne, keď som získala miesto dramaturga a neskôr knihovníka na Slovenskom Inštitúte v Prahe, ktoré patrilo k Slovenskému veľvyslanectvu. Okrem bibliofilov som sa dostala aj k exlibristom, spoznala sa so špičkovými českými grafikmi a mohla som oživiť aj svoju „driemajúcu“ grafickú zbierku.
Členstvo vo výtvarnom spolku Hollar mi umožnilo kupovať grafiky za realizačné ceny. Tu som skutočne žila výtvarným umením. Po troch rokoch som sa vrátila domov. Bolo mi smutno žiť v Prahe bez rodiny a priateľov. A potom prišlo sklo, moja láska na druhý pohľad.
Prečo práve sklo?
Sklo a jeho rôznorodosť ma fascinovali už v mladosti. Mojim deťom som kupovala sklenené zvieratká, ktorých farebná hra svetelného lomu vyvolávala vo mne pocit harmónie. Raz mi na mojom pracovisku padol pohľad na sklenený košík a motivácia bola na svete. Fascinovala ma farebná svetelnosť skla, pochopila som nevšednú krásu, ktorú sklo ponúka. A vtedy sa vo mne zrodila zberateľská vášeň.
Ako dlho sa už tejto vášni venujete?
Už viac ako 15 rokov zbieram sklo, zamerala som sa predovšetkým na hutné sklo, neskôr som začala zbierať aj secesné sklo. Naučila som sa sklo triediť podľa sklárskych hút, kde bolo vyrobené i podľa autorov.
Zberateľstvo je nielen celoživotná vášeň, ale aj trpezlivosť, láska a vytrvalosť. Čo vás poháňa pokračovať?
Zberateľstvo je naozaj vášeň, stále vás núti hľadať nové kúsky a pri každom novom úlovku je to nesmierny pocit radosti. Pre mňa sú zdrojom hľadania blšáky, záložne, starinárstva či burzy starožitností. Dnes má moja zbierka vyše 600 kusov. Mám ju detailne roztriedenú podľa autorov a sklárskych hút.
V deň vašich narodenín 17. marca 2020, mala byť v Technickom múzeu v Košiciach vernisáž výstavy vašej zbierky skla.
Žiaľ“ narodeninová“ oslava spojená s vernisážou sa nekonala kvôli karanténe súvisiacej s korona vírusom. Otvorenie výstavy sa zatiaľ oddialilo na neurčito. Ale verím, že čoskoro svoju zbierku predstavím širokej verejnosti.
Ako trávite čas počas karantény?
Nezaháľam, nenudím sa. Otec mi vravieval, že nudia sa iba hlúpi ľudia a toho sa celý život držím. Pre izoláciu som sa čiastočne utiahla na chatu na Dubníku. A aby som si cvičila trocha pamäť, začala som zbierať liečivé byliny, triediť a používať ich. Zároveň podnikám krásne prechádzky, teraz je príroda úžasná. A svojmu priateľovi pomáham pásť husi a občas aj kozy. Teraz sa málo sa venujem sklu, všetky burzy a záložne sú zatvorené. Vlastne aj tá izolácia je na niečo dobrá!
