Svoju lásku ku golfu ale aj k deťom a mládeži preukazuje veľmi hmatateľne v mieste svojho bydliska. Bratislavčanka Ing. Anna Mrázová sa na jeseň svojho života presťahovala do Bernolákova, ktoré jej prirástlo k srdcu.
Je drobná, usmievavá a športovo naladená. Príjemná dáma, ktorá dokáže s noblesou a bez hystérie vyriešiť nejeden problém, to však v živote nemala vždy celkom jednoduché. Dnes si síce užíva dôchodkový vek, no neprestala byť aktívna.
Prečo ste sa vlastne takto rozhodli? Kvôli golfu?
V tom čase som ešte nehrala golf, nemala som nato čas. Bolo to zniekoľkých iných dôvodov.
Jednak som sa chcela odsťahovať z Petržalky, lebo som až do sobášu bývala v Bratislave a aj kvôli práci, pracovala som totiž mimo mesta. No a mala som už dve mačky, ktoré potrebovali výbeh, (čo by som pre neurobila) nuž a súčasťou môjho terajšieho bytu je aj malá záhradka.
Čo vás priviedlo ku golfu a k práci v miestnom golfovom klube?
Bolo tam viacej faktorov. Golf mám veľmi rada a dnes, ako dôchodkyňa pracujem na golfovej recepcii v Bernolákove. Po skončení práce na recepcii vo Večerníku, som si totiž nevedela predstaviť zostať doma, nebyť medzi ľuďmi, bez aspoň čiastočných pracovných povinností a žiť len z penzie. Už som predtým hrala golf a klub mi navyše ponúkal možnosť bezplatne si ho zahrať.
Golf však nie je vaša jediná aktivita. Pomáhate aj v miestnej zédeeške. Ako ste sa stotožnili s čiastočnou úlohou vychovávateľky?
Golf sa hrá len od jari do konca jesene. V kaštieli, kde je umiestnená a golfová recepcia, sídli aj Montessori -základná škola, vrátane družiny, škôlky a jaslí.
Pedagógovia ma oslovili, či by som nemohla v zime pomôcť v školskej družine. Súhlasila som. Predstavuje to pre mňa oživenie chladných a tmavých zimných dní, okrem toho človek mám aj o nejaké euro viac.
Keďže nemám na prácu s deťmi certifikát, pracovala som ako druhá vychovávateľka na výpomoc a zvládnutie šantiacich detí. Išlo o výpomoc, teda len o pár dní v mesiaci, čo sa dalo zvládnuť. Práca s deťmi je náročná a veľmi zodpovedná, denne by som túto prácu zrejme aj vzhľadom na vek neprijala.
Žijete sama, ale predsa nikdy nie ste sama. Čo je podľa vás najdôležitejšie pri komunikácii s ľuďmi? Naučil vás to váš otec –známy a obľúbený novinár Ing. Emil Flaška?
Otec mi vždy hovorieval: „Anka to je výborné, že máš aj v penzii nejaký džob. Si medzi ľuďmi a ešte si aj niečo privyrobíš.” Pre tatka bol kontakt s ľuďmi prioritný. A samozrejme rodina, ktorá je hlavná opora, najmä, ak človek žije sám. Som už dlho rozvedená, ale mám úžasnú dcéru, ktorá má skvelú rodinu, vrátane manžela a dvoch synov.
Často spolu komunikujeme hlavne telefonicky, lebo nežije v Bratislave. Našťastie, mám aj veľa dobrých kamarátok a priateľov z detských čias a vôbec z minulosti. Často sa stretávame a chodievame spolu aj na dovolenky. Práve priateľstvá mi pomáhajú hlavne v ťažších chvíľach, ktoré tiež patria k životu. Pri komunikácii s ľuďmi považujem za dôležité rešpektovať ich, napriek rôznorodosti ich charakterov a pováh.
Veľkú časť života váš otec prežil ako novinár, ku koncu svojej kariéry ako zástupca šéfredaktora denníka Práca. Nezatúžili ste pokračovať v jeho stopách?
Túžila som po tom, veľmi som to chcela. Otec bol však zásadne proti. Povedal: „ Študovať novinárčinu nebudeš! Ak chceš, študuj ekonómiu a potom sa staneš novinárom, špecializujúcim sa na hospodárstvo. Budeš sa vedieť orientovať v problematike, o ktorej budeš písať.”
Čo nakoniec rozhodlo, že ste si vybrali štúdium ekonómie?
Na ekonómiu som vôbec nechcela ísť, hoci som si aj tam podala prihlášku. Moja túžba – okrem novinárčiny, bolo niečo celkom iné. Chcela som ísť na VŠVU na “ scény a kostýmy “. Rada som kreslila a maľovala, chodila som do ĽŠU / Ľudová škola umenia /, ktorú viedli akademickí maliari. Aj moja teta navrhovala slovenské kroje do filmov, čo ma tiež inšpirovalo. Na VŠVU však vyberali približne z 85 študentov len dvoch a ja som medzi nimi nebola. Vtedy a možno aj teraz, dostať sa na tieto školy bez protekcie, bolo nemožné. Okrem toho odbor otvárali iba každé dva roky.
Takže som išla na pohovory na VŠE, kde som sa dostala bez protekcie, pretože otec odmietol čokoľvek vybavovať a nakoniec bol spokojný, veď som splnila jeho želanie. Na VŠE som si vybrala fakultu zahraničného obchodu. Začalo ma to baviť, lebo nám prednášali ľudia z praxe, ktorí pracovali na renomovaných miestach vo svete. Ich prednášky boli excelentné, veľa mi dali. Bolo to po roku 1968, keď naše vysoké školy mali výbornú úroveň.
Rok 1989 bol aj pre vás zlomovým. Pomohli ste na Slovensku založiť nemeckú špeditérsku firmu Gerbuder Weiss. Bola to určite veľká výzva.
Po skončení školy som chcela pracovať v zahraničnom obchode, ktorý som vyštudovala. Začínala som v PZO Technopol. Tam som pracovala 14 rokov na obchodnom úseku a práca ma veľmi bavila.
Komunikovala som aj so západným aj východným svetom, aktívne som mohla využívať cudzie jazyky a hlavne vidieť ako ľudia v týchto krajinách pracujú a žijú. Po roku 1989 som prešla konkurzom na šéfku rakúskej medzinárodnej špedície Gebruder Weiss / GW/. Bola som hrdá, lebo som bola jediná ženská kandidátka a vybrali si práve mňa. Pracovala som tam 17 rokov. Prvý rok som fungovala sama a bola som dievča pre všetko, bola to tzv. “ one man show”.
Keď som odchádzala, už ako konateľ a riaditeľ pre celé Slovensko, mali sme 5 pobočiek na Slovensku a 80 zamestnancov. Prepravovali sme tovar po celom svete a to kamiónmi, železnicou, loďou a samozrejme letecky.
Robili sme aj zbernú službu kusových zásielok po Slovensku, ako aj celej Európe. Komunikovali sme s celým svetom. Tých 17 rokov bola úžasná škola práce aj života. Veľa som sa naučila a právom hrdá aj na skvelé dosiahnuté výsledky, ktoré boli často výrazne lepšie ako pobočky firmy v zahraničí.
Bolo to zrejme najúspešnejšie obdobie vášho života. Cítili ste to tak alebo ani nie? Čo bolo najťažšie?
Toto obdobie bolo to pre mňa skutočne skvelé, aj keď pod neustálym tlakom na ekonomický výsledok pri zachovaní dobrého mena firmy. Potom však prišiel odchod z firmy, lebo sme fúzovali s jednou veľkou slovenskou špedíciou, čím vyskočil počet našich zamestnancov na približne 300.
V tom čase sa centrála rozhodla presunúť vedenie už tak veľkej firmy na môjho rakúskeho šéfa, čo sa aj stalo. Odchod po toľkých úspešných rokoch, keď v jednom roku bolo naše letecké a námorné oddelenie vyhodnotené ako najefektívnejšie v rámci celého GW v Európe, som brala dosť ťažko. Aj napriek tomuto odchodu, spomínam na túto firmu len v dobrom. Po odchode som robila riaditeľku ešte v dvoch zahraničných špedíciách.
Váš súkromný život tiež nebol prechádzka ružovou záhradou. Po rozvode ste aj ovdoveli ale zostala vám úspešná dcéra, ktorá žije vo Viedni a dvaja vnúčikovia.
Rozvod je pre každého človeka silný zásah do života. Nebolo to jednoduché, lebo to nebola moja iniciatíva, ale dcéra, hoci bola ešte malá mi povedala: „ Mami bude to tak lepšie “. Aj tak bolo.
Mňa na šťastie plne pohltila práca, pretože mi pomohla preklenúť sa ľahšie cez toto obdobie. Moja dcéra Žofka študovala v tom čase už na univerzite, čiže bola samostatná. Bola a doteraz je mojou veľkou psychickou oporou. Žofka si našla manžela v Rakúsku, kde študovala, tam sa vydala, má dvoch krásnych chlapcov, výborného manžela a vo Viedni aj pracuje. Ja jej len držím palce, aby v tomto uponáhľanom svete a živote, ktorý beží v neuveriteľnom tempe, všetko zvládala v plnom zdraví.
S dcérou sa nevídavame tak často, ako by sme chceli, hlavne kvôli jej pracovnému nasadeniu a vyťaženiu, ale si pravidelne telefonujeme. V uplynulom roku sme sa dokonca rozhodli prerobiť domček po starých rodičoch mojej mamy na strednom Slovensku. A zvládli sme to, my dve ženy! Muži z rodiny to nechali na nás. Domček je už prerobený a skolaudovaný. Dcére samozrejme pomáham s deťmi, keď je služobne odcestovaná, alebo je zaneprázdnený jej manžel.
Chlapcov najradšej beriem k sebe do Bernolákova. Napriek tomu, že je to dosť fyzicky vyčerpávajúce, vždy sa na oboch veľmi teším, lebo sa dá s nimi už o mnohom rozprávať a sú pre mňa veľkým osviežením. Chodíme spolu na lyžovačky a aj na letné dovolenky. Ich jediným mínusom je, že sa im veľmi nechce hovoriť po slovensky, uprednostňujú nemčinu, hoci Žofka a aj ja s nimi rozprávame výlučne po slovensky.
Prostredníctvom dcéry vidíte aj do života viedenských rodín. Ak by ste mali porovnať, žijú inak Viedenčania ako naše slovenské rodiny?
Viedenčania možno intenzívnejšie vnímajú prírodu. Žijú spoločenským životom, tak ako aj my Bratislavčania. Mám ich rada a veľmi si vážim, ako prijali moju dcéru medzi seba. Rodiny sú veľmi súdržné, pomáhajú si navzájom a aj Žofke pomohli vždy, keď to potrebovala. Viackrát do roku organizujú spoločné podujatia, rôzne aj kultúrne, lebo Viedeň ponúka nespočetné množstvo možností a absolvujú taktiež spoločné dovolenky. Rovnako srdečne prijali medzi seba moju mamu, môjho otca a mňa.
Ako ste sa stali členkou Soroptimist clubu Bratislava? Čím vás táto klubová oslovila činnosť?
O klube som sa dozvedela od novinárky Janky Janku. Pracovala som v tom čase v GW, ako šéfka pre Slovensko. Janka, ako novinárka v Trende a členka Soroptimist clubu Bratislava, prišla na odovzdanie cien SOPK. Vtedy bola šanca, že ju získa naša firma GW. To sa síce nestalo, ale zato som sa stretla prvýkrát s Jankou, ktorá ako správny novinár, využila túto príležitosť, aby ma obšírne informovala o cieľoch a činnosti tohto medzinárodného klubu.
Mne sa páčilo poslanie klubu, pomoc ženám a dievčatám vo všetkých oblastiach, jeho celosvetová pôsobnosť, ako aj jeho 100 ročná história a tradícia, a tak som už onedlho sedela na prvej schôdzi bratislavských Soroptimistiek.
Isté obdobie ste pracovali ako prezidentka tohto klubu. Čo považujete na poli práce pre ženy na Slovensku za váš najväčší úspech?
Mala som tú česť a boli to zaujímavé dva roky, čo je jedno funkčné obdobie pre prezidentku. Napriek tomu, že sme v porovnaní s inými klubmi v Európe počtom členov malý klub, považujem za úspech, že sme už 25 rokov schopné sami získavať peniaze rôznym charitatívnymi akciami na podporu našich aktivít pre ženy a dievčatá.
Napríklad pri predaji na vianočných trhoch, kde samé vyrábame a predávame punč alebo aukcie vín, ktoré tiež organizujeme. Dnes je však už veľký problém získať financie, čiže je to len na nás a našej aktivite. Za tieto peniaze už roky pomáhame hudobne nadaným slabozrakým dievčatám, chorým deťom na onkológii, podporujeme Domy seniorov.
Už niekoľko rokov prispievame finančne aj na rekonštrukciu rodného domu našej slovenskej spisovateľky Boženy Slančíkovej Timravy v dedinke Polichno.
Čo vás v súčasnosti najviac teší a ako prežívate toto náročné obdobie korona krízy?
V tomto náročnom období ma teší, že rodina sa drží a je zdravá, vrátane mňa, čo je teraz asi najdôležitejšie. Obdobie prvej aj druhej vlny pandémie je pre nás všetkých, teda aj pre mňa, niečo nové, s čím sa snažím naučiť žiť.
Keďže som večný optimista, beriem to ako realitu, ktorú musím prijať. Nepolemizujem s rozhodnutiami vlády, rešpektujem ich, lebo si uvedomujem, že ja na ich mieste by som to asi tiež lepšie nevyriešila. Často komunikujem s blízkymi a dobrými kamarátmi. Na šťastie existujú IT technológie, ktoré mi v tom pomáhajú. Pre mňa je dôležitá komunikácia, teda byť v kontakte s ľuďmi, ktorých mám rada.
Snažím sa zmysluplne využiť dni, keď nepracujem, aj keď nie vždy s úspechom. Keď sa dá, športujem v prírode. Hrávam golf, plávam, lyžujem a pestujem turistiku. Ak sa z toho nič nedá, čítam, venujem sa vareniu a pečeniu, čo mi prináša radosť, ale žiaľ aj kilá navyše. Moja rodina je však prvoradá. Pre ňu som vždy tu a ona má prednosť pred všetkými ostatnými mojimi aktivitami.