Treba odpútať myseľ od čiernych myšlienok

Viera Pischová je dáma, ktorej životným štýlom by sa mohol inšpirovať každý z nás.

Oscar Wilde kedysi povedal, že žiť je najväčšie umenie na svete, pretože väčšina ľudí len existuje. Tohto motta sa drží aj Viera Pischová. Dáma, ktorá patrí k tým aktívnym ženám, čo sami doma netrávia čas ani náhodou. Strieda štetce s mečmi a luxusný čas si organizuje podľa vlastných predstáv.

Aj keď sa narodila v Českom Chebe, dnes žije v Bratislave, kde ukončila vysokoškolské vzdelanie na FFUK, aj rigorózne pokračovanie s udelením titulu PhDr. v odbore andragogika.

Vyše štvrťstoročie pracovala v organizácii Benzinol, kde sa z referentskej funkcie vypracovala na riaditeľku personálneho úseku a kontroly.

Keď ju po privatizácii v roku 1996 z organizačných dôvodov prepustili, nezúfala, začala pracovať v rôznych súkromných aj štátnych organizáciách a až v roku 2012 odišla do dôchodku.

Ste jednou zo zakladajúcich členiek dámskeho klubu Soroptimist Bratislava, ktorý je zameraný na pomoc ženám. Prečo ste sa pred štvrťstoročím rozhodli pre pomoc práve týmto smerom?

Vždy sa mi páčila klubová činnosť, navyše začiatkom 90. rokov začali kluby rôzneho zamerania vznikať aj u nás. Soroptimist International ma oslovil najviac, lebo v jeho stanovách stálo na prvom mieste, že ide o klub nepolitický, nefeministický a nenáboženský. Popri mojej náročnej pracovnej činnosti sa mi videlo zmysluplné venovať sa činnosti zameranej na pomoc sociálne odkázaným, či už v špeciálnych školách, detských domovoch alebo domovoch pre seniorov.

Odvtedy Dunajom pretieklo mnoho vody. Zmenil sa aj váš status – stali ste sa dôchodkyňou. V čom je to pre vás pozitívne?

Budúci rok oslávi náš dámsky klub neuveriteľných 25 rokov od založenia a väčšina z nás, čo sme stáli pri jeho zakladaní klubu sme stále tu a snažíme sa pomáhať. Hoci už aj my sme seniorky, nemáme toľko energie ako kedysi, ale nadšenie pre rôzne aktivity nám nechýba.

Mrzí ma, že sa nám nedarí omladiť našu členskú základňu, prilákať mladé ženy a oživiť tým celú činnosť klubu, nájsť nové zaujímavé projekty. Seniorský vek je v tomto smere pre mňa pozitívny v tom, že svoj luxusný čas si organizujem podľa svojho.

V týchto dňoch je v kaviarni U ruže výstava vašich malieb. Kedy ste v sebe objavili lásku k takejto kreativite?

Maľovanie ma bavilo už v detstve asi vďaka mojej pražskej babke, ktorá rada a pekne kreslila a dokonca písala básne, uverejňované v časopise Květy. Básne som síce nikdy nepísala, ale na strednej škole som ilustrovala školský časopis a zúčastňovala sa rôznych mestských alebo okresných súťaží. Popri štúdiu na vysokej škole a neskôr v pracovnom procese, mi nezostal na túto záľubu čas. Až odchod do dôchodku túto aktivitu znova oživil.

Začala som navštevovať kurzy akademických maliarov Andreja Smoláka, Marcely Loviškovej, Lucie Lebišovej a Silvie Matesovej. Každý z nich ma niečo naučil, takže teraz už mám okrem chuti maľovať aj trocha teoretických znalostí.

Koľko času denne venujete maľovaniu a čím sa pritom necháte inšpirovať?

Nuž, nedá sa to takto presne vymedziť, maľujem podľa toho, ako mi vyjde čas, alebo keď ma tlačí termín výstavy či nejaký objednaný obraz. Najviac ma inšpiruje príroda a maľujem, alebo kreslím to, čo vidím, alebo čo si odfotím. Či už listy v tráve, kvety, stromy, ale aj prasknutý asfalt, dlažbu na nábreží Dunaja. Inšpirácií je množstvo, horšie je to s dôchodcovským časom, keď mám okrem maľovania aj iné záujmy a koníčky.

Počas celého júna vystavujem zopár obrazov spolu s dvomi priateľkami v Bistre U ruže v Bratislave, kde si ich verejnosť môže už druhýkrát pozrieť. V tomto období vystavujem aj spolu s kolegami z Ateliéru neprofesionálnych výtvarníkov v Dome kultúry Nové mesto na Vajnorskej ulici. No a každoročne sa zúčastňujem aj súťaže Spektrum, celoslovenskej súťaže neprofesionálnych výtvarníkov.

Kto patrí medzi vašich obľúbených maliarov?

Zo zahraničných impresionisti, ale aj kubisti ako Pablo Picasso a Salvator Dali, z našich Josef Lada, Milan Laluha, Ivan Pavle, Katarína Vavrová a Eva Kyselicová.

Ste aj športový typ ženy. Ako ste sa dostali k tai –chi a čo vám to prináša?

Lekári sa zhodli na tom, že nemôžem zo zdravotných dôvodov hrať tenis, jazdiť na bicykli ani behávať a keďže mám pri bydlisku telocvičňu, kde sa cvičia čínske bojové umenia, joga, pilates a podobne, povedala som si, že to vyskúšam.

Z praktických dôvodov som sa dala na cvičenie klasického tai- chi, neskôr aj cvičenie tai – chi s mečom. Je to pohodové cvičenie, ešte sa pritom hýbeme, dýchame a spoznávame iných ľudí. Cvičia rôzne vekové kategórie, napríklad náš majster má 83 rokov a vyzerá oveľa mladšie. Dokonca sme vlani vystupovali aj v Dome kultúry Dúbravka s klasickým tai- chi, aj tai- chi s mečom. Chcela by som vyskúšať aj cvičenie tai- chi s vejárom, ale to je naozaj veľmi náročné.

Prečo je podľa vás dôležitá aktivita vo vyššom veku?

Aktivity, či už športové, výtvarné alebo dramatické odpútajú myseľ od myšlienok na prípadnú bolesť alebo čierne myšlienky. Nútia človeka všetko si pamätať, a tak si trénujete okrem tela aj pamäť.

Čo vás momentálne najviac teší a napĺňa a načo hromžíte?

Teší ma, že mám vďaka týmto aktivitám veľa nových mladých známych a kamarátov, máme vždy spoločnú tému na debaty aj na tvorbu. Hromžím na šialenú honbu za peniazmi, ktorá vytláča z našej spoločnosti slušnosť, úctu a toleranciu.

Foto: archív VP