Takmer 50 rokov pôsobil v tanečnom umení. A hoci začínal najprv s ľudovým tancom, dostal sa až k baletu a stal sa aj jeho veľmi úspešným riaditeľom. Dnes je tanečník, choreograf, tanečný teoretik a kritik Emil Bartko aj spisovateľom. Jeho Stručná encyklopédia tanečného umenia je výsledkom dlhoročnej, systematickej a zberateľskej činnosti.
Najnovšou a ostatnou knižkou Emila Bartka, ktorý na dôchodku naozaj nezaháľa je dielo Fenomén Lúčnica.
Po diele Podoby slovenského tanečného umenia 1920 – 2010, kde ste zaznamenali históriu profesionálneho tanca na Slovensku ste sa rozhodli venovať pozornosť folklórnemu súboru Lúčnica. Prečo nie Sľuk-u, kde ste tiež svojho času pôsobili?
Odpoveď je veľmi jednoduchá, Lúčnica oslávila v roku 2023 75 rokov od svojho vzniku a v nadácii Pro Lúčnica sme meditovali na tému akým spôsobom si to pripomenúť. Výsledkom týchto zamyslení bol návrh vydať publikáciu s názvom FENOMÉN LÚČNICA, s ambíciou predstaviť toto umelecké teleso v celej jeho šírke a historickom kontexte a existencie jednotlivých zložiek – tanec, spevácky zbor, orchester a ľudovú hudbu, spevácka skupina, aj tvorcov, ktorí sa podieľali na tvorbe repertoáru – choreografov, skladateľov, kostýmových výtvarníkov, zbormajstrov, dirigentov, pedagógov.
Samozrejme sme doplnili a rozšírili publikáciu aj o spomienky a zamyslenia sa bývalých členov, ktorí pôsobia, pôsobili v rôznych profesiách (jeden zo základných fenoménov Lúčnice) a nezabudli sme ani na súpis členov, repertoáru všetkých zložiek, zahraničných zájazdov, domácich a zahraničných ocenení. Kniha je aj odpoveďou na otázku, ako sa zo skupinky bratislavských vysokoškolákov a milovníkov ľudového tanca stal slovenský kultúrny fenomén. No a SĽUK oslávi podobné výročie v roku 2024, nechajme sa prekvapiť….
V čom bola Lúčnica v čase vašej mladosti a aktívneho tancovania osobitá?
To čo ma fascinovalo na Lúčnici počas môjho aktívneho pôsobenia v súbore (tanečník, asistent choreografa) bola pohoda, vzájomná úcta a priateľská nálada bez ohľadu na to čo sa dialo okolo nás…. A čo bolo nádherné a v zahraničí niekedy nepochopené až nepochopiteľné, že túto náročnú prácu, umelecky kvalitnú a často i fyzickú náročnú vykonávali členovia bez nároku na finančnú odmenu, čo je jeden z fenoménov Lúčnice…
V čom sa Lúčnica zmenila za 75 rokov jej existencie?
Za 75 rokov jej existencie sa zmenilo toho veľa, ale mladá energia, vtip a elán živia Lúčnicu dodnes. A to všetko, čo som spomenul tam zostalo, aj keď dnes je to náročnejšie…
Aké sú vaše najkrajšie spomienky na fungovanie v tomto súbore?
Moje spomienky na život v súbore, domáce i zahraničné vystúpenia to je rozprávka o veľa dieloch a pokračovaní. Občas, keď sa stretávame a spomíname na všeličo, bez ohľadu na generačné „zatriedenie“ mi pár kolegov povedalo: …Emil – niekde aj pán Bartko, ty si vymýšľaš, to sú rozprávky.
Existuje vraj istý signál, ktorým sa zdravilo niekoľko generácií tanečníkov a tanečníc z Lúčnice…
To bolo prvé čo nás, po prijatí, naučili starší kolegovia. Bol to dôverný identifikačný signál – Lúčnica, lúčničiar, tu som, tu sme…
A prečo je to práve pesnička Hriadeľ, oska?
Keď začuje lúčničiar pesničku Hriadeľ, oska, rozhliadne sa a hľadá iného lúčničiara. Týmto signálom sa totiž zdravilo niekoľko generácií členov Lúčnice. Má to pekný text : Hriadeľ, oska aj kolieska, veď som ťa nemiloval iba dneska…Myslím, že to nepotrebuje komentár.
Lúčnica je naozaj stále fenoménom. Myslíte si, že takto to zostane aj v budúcnosti?
Dúfam, že to tak zostane. Tu chcem pripomenúť aj skutočnosť, že vďaka veľkorysosti štátu sa minulý rok Lúčnica dočkala, konečne po 75 rokoch existencie, aj svojho stáleho sídla – v priestoroch bývalého Armádneho vojenského súboru, čo znamená, že sa ide ďalej., ďalej….
Čomu plánujete venovať svoju profesionálnu pozornosť najbližšie?
Keď sa pozriem do občianskeho preukazu a preukazu na MHD ostáva aktívna životná variácia – oddych a spomienky. Samozrejme ak zostane nálada a chuť „trápim seba“ ďalej. Ukončujem prácu na knižočke Terpsichora na Slovensku – Podoby slovenského tanečného umenia II. 1920 – 2024 (vydavateľ VŠMU). Zatiaľ len pre seba aktivujem a dopĺňam Stručnú encyklopédiu tanečného umenia (záverečná, rok 2024). To však neznamená, že som prestal byť aktívny v pedagogickej oblasti. Vďaka kolegom z VŠMU – Katedre tanečnej tvorby pokračujem v pedagogickej činnosti – predmety Úvod do teórie tanca a Dejiny tanca. Zostávam tak v kontakte s mladou generáciou a občas ešte napíšem, či vypotím impresiu, recenziu z predstavení slovenských umeleckých telies v oblasti tanečného umenia a poslednou zástavkou sú festivaly (Detva Východná a pod.) a premiéry baletných telies doma a v blízkom okolí….
Samozrejme, že to všetko pod aktívnym „dohľadom“ mojej rodiny – manželky Zuzany (s tou občas zablúdime v baletnom svete) a detí – dcéry Adriany a synov Šimona a Lukáša.
Foto: archív Emila Bartka