Najlepšie roky za mnou? Možno. A možno nie

Do našej súťaže o starkých, rodičoch a vnúčatách prispela až z Berlína spisovateľka Bärbel Reetz, ktorá Bratislavu vlani, aj tento rok na jeseň navštívila a v slovenčine jej vyšla kniha Hesseho ženy.

Na našu emailovú adresu vivasenior@vivasenior.sk môžete posielať svoje spomienky na starých rodičov alebo zážitky s vnúčatami.

Pisateľa najkrajšieho príbehu, ktorého vyberú čitatelia, odmeníme víkendovým pobytom.


Keď som bola mladá, čo už bolo dávno, platilo, že ženy aj muži po dosiahnutí dôchodcovského veku patria do „starého železa“. Čiže okolo šesťdesiatky bol už každý zrelý do šrotu a odsúdený na dožitie.

Keď je žena mladá, táto téma ju netrápi, ale pri dovŕšení mojej šesťdesiatky som sa nad tým predsa len zamyslela. Sivé pramienky vo vlasoch sa nedali prehliadnuť, takisto nepekné vrásky, ktoré sa objavili okolo očí a úst.

Pozrela som sa do zrkadla, vyplazila na seba jazyk, kúpila si drahé krémy proti vráskam a začala si farbiť vlasy. Nevzdám sa predsa bez boja! Nepatrím do „starého železa“, vládzem sa bicyklovať, chodiť na túry po horách a nakoniec, zvládam aj prácu pri písacom stole.

Vyhrala som nad zrkadlom a v 65-tich rokoch som si kúpila úzku sukňu tesne nad kolená a ostro červený pulóvrik. Pripadala by som si smiešna, keby som sa ako kedysi moja stará mama, obliekala do tmavých farieb a dlhých sukní! A to i napriek tomu, že som sa už tiež stala starou mamou a musela si zvykať na oslovenie „Óma“ starká.

V 66 začína život… spieval Ugo Jürgens. Bola som rozhodnutá tomu veriť, aj keď som nezačínala, ale robila všetko ako doteraz. Farbila si vlasy, používala krémy a séra proti vráskam, chodila do fitka na bežiaci pás pre udržanie vzpriamenej a štíhlej postavy.

Keď som sa stala sedemdesiatničkou, musela som si priznať, že žena v tréningovom úbore, čo na mňa hľadí zo zrkadla vo fitku, nevyzerá, napriek všetkému tak dobre ako by som si želala. Upotená, červená v tvári som navzdory všetkým mojim dobrým predsavzatiam opäť zvesila hlavu. Ani s ochabnutými pažami sa už nedá veľa urobiť! A nepredbehli ma náhodou včera cestou na nákup iní ľudia, aj keď som mala pocit, že sa tiež ponáhľam? Alebo som si to len namýšľala?

71, 72, 73 – roky utekajú a čím som staršia, tým viac sa mi zdá, že bežia rýchlejšie a ani niektoré obmedzenia sa už nedajú prehliadať. Najlepšie roky – „best ager“!

Ale aj tak, a znie to dobre, svojich 76 rokov nepociťujem. Spriatelila som sa so svojimi vráskami, prestala si farbiť vlasy, chodím po horách, bicyklujem a cestujem. Najlepšie roky za mnou? Možno. A možno nie. Ale určite ešte nepatrím do „starého železa“!

Bärbel Reetz


Kto je…
Bärbel Reetzová (1942) je nemecká spisovateľka a literárna historička. Žije v Berlíne. Patrí k významným kapacitám v európskej moderne. Vydala viacero prozaických a biografických diel, v ktorých spracovala osudy ženských osobností dadaizmu, avantgardy a psychoanalýzy. Jej knihy vydáva v nemčine slávne vydavateľstvo Suhrkamp. Na Slovensku jej vlani vyšla kniha Hesseho ženy (Vydavateľstvo Petrus), v ktorej spisovateľka búra mýtus o slávnom spisovateľovi ako človeku.“