Neobyčajný príbeh obyčajného človeka

Do redakcie sme dostali list od mladej lekárky Yasky, ktorá napísala pravdivý príbeh o jednom neobyčajnom mužovi, o svojom starom otcovi Ladislavovi.

V symfónii klasiky nasadám do auta a vydávam sa na svoje obľúbené miesto, ktorým je nemocnica kde pracujem a snažím sa tu každý deň nechať kúsok svojho bytia. Vykonávam rannú vizitu a pacient ma privíta so slovami: „Vždy som chcel byť ako váš starý otec, on je vzor dobra“. V zápätí si uvedomujem, akú mám česť písať tieto riadky a možnosť predstaviť vám jeho ojedinelú osobnosť, ktorá je pokorným darom.

Sedím v lekárskej izbe, konečne prišiel čas, kedy sa môžem ponoriť do slov a komponovať, autentickosť si dopĺňam melódiou od Františka Kryštofa Veselého, dedkovho obľúbenca. V hlave ma objímajú myšlienky na jeho slová o pokore a dobrom srdci, ktoré liečia. Vstupujem späť do detských čias a prvé čo mi prilieta je záujem, slovné spojenie ZELENÝ MIER, drevená palica s holubicou, ktorú vytvoril vlastnými rukami ako manifestujúcu odpoveď na zlo a neprávosť.

Okrem toho, že je excelentný holič, majster Československa, je aj umeleckým rezbárom. Každý večer otvára dvere svojej minimalistickej dielne a s iskrami v očiach vchádza so zámerom niekoľkohodinovej práce na svojich dielach. Nachádzame tu malú kaplnku so svätými výjavmi, postavy z chudobného ľudu, žobrákov, zhmotnené dary pre ďalšie generácie, odkaz pravdy a skutočné hodnoty. Doposiaľ nepredal ani jedno svoje vzácne dielo. Ja dnes už viem, že ich hodnota nie je finančná, je v odkaze, ktorý so sebou nesú – mať vždy a všade vieru nech je akákoľvek, mať zapnuté srdiečko, pokoru vo vrecku nech sme kdekoľvek, či už v drevenici alebo v paláci.

Pokora je najčastejší výraz, ktorý sa mi podsúva pri myšlienke na jeho jedinečnosť. Celý život ma držal za ruku a viedol k pomoci druhým, navštevovali sme spolu ľudí bez domova v lese, žobrákov pri obchodných reťazcoch, opustené a ranené zvieratá našli vždy útočisko v našom spoločnom azylovom dome.

Nespomenula som jeden dôležitý fakt, že môj starý otec chodí celý svoj život odetý v zelenej farbe, pre spätosť s prírodou a čistotou, ktorú nám naša matka Zem každý deň servíruje ako hlavné jedlo.

Spomínam si na momenty z útleho detstva, kedy som ho mala možnosť sledovať pri práci v kaderníckom salóne. Naskytá sa mi obraz, ako si v rukách prehadzuje ostrú britvu a posúva svojim zákazníkom kus svojej múdrosti, reční o dejinách, prírode a vízii o lepšej budúcnosti. Kontakt s ním poznačí každého, dáva nádej o existencii dobra.

Jeho fantázia a nápady nepoznajú hranice. Jeden deň prišiel s horlivým nápadom s názvom PONYEXPRESS. Zostrojil malý drevený koč, hnacím motorom mal byť malý koník, na jeho trupe mali sedieť zvery, na bočnej strane hrdý nápis: „ZACHRÁŇME NAŠU PLANÉTU“ a táto výprava mala byť realizovaná na Deň Zeme ako memento. Archa môjho starého otca a ja s úsmevom kráčam po jeho boku ako slúžiaci vojak.

Je letný podvečer, volá ma na našu tradičnú lesnú prechádzku, cestou nás zdravia známi ľudia bez domova. Prenikáme do útrob lesa, zastavíme sa a sledujeme vtáky, vnímame vôňu, zbierame liečivé rastlinky na prípravu jeho obľúbeného záparu. On má talent učiť že snívať je možné nielen počas spánku, poučí vás o dôležitosti hviezd a západe slnka. Dorazili sme domov a v rukách už drží knihu liečivých rastlín, referuje mi o ich sile. V jeho knižnici sú knihy o mníchoch, rezbárstve aj indiánoch, básne, knihy o medicíne, starožitnostiach aj zberateľstve.

Ďalšia jeho neutíchajúca vášeň, asi od dvadsiatich rokov zbiera hodnotné historické predmety a nábytky z našich končín a sám ich reštauruje.

Poď mi prosím odstrániť kliešťa z nohy“, kričí na mňa zo dvora. Vracia sa mi obraz, ako som ho o šiestej ráno videla splývať s vysokou trávou na násype, ručne kosil trávu pre drobné zvery, ktoré chová na dvore. Má aj dve prostoreké straky, veveričky, medvedíka čistotného, 76 rokov a zmysel života. Stále vykonáva svoje holičské remeslo, opatruje zvery, vyrezáva z dreva, rozširuje svoje znalosti, je aktívny v každom momente dňa a vie že život treba naplno prežívať v každej chvíľke.

Stretne ma a povie: „Čau Bambína, pozri si nový dokument o civilizačných chorobách“ a uistí ma, že život má vždy čosi do seba. Inokedy ma stretne a na miesto pozdravu mi venuje múdry citát niektorého vedca alebo filozofa. Motivuje, môj strýko vďaka nemu založil farmu, kde našli útočisko nielen zvery, ale aj opustené zranené ľudské duše. Jeho dobrosrdečnosť je tou najkrajšou nákazou, s ním je aj priepasť bezpečná. Na jeho neobyčajnej, plnokvetej, pokojnej záhrade vždy dostali prácu ľudia vo finančnej tiesni a v zlej životnej situácii, zanechali tam kus práce spolu s ním a milióny vypovedaných príbehov o neprávosti.

Príbeh o čarovnom starčekovi. Mám pocit, že celé moje telo je popísané jeho inklináciou pomoci druhým, vo vrecku vždy nosím pomyselnú zmluvu, ktorou som sa už navždy zaviazala pokračovať v jeho ceste. Jeho úlohou je motivovať, nadchnúť a prehodnotiť pri každej situácii myšlienku, že keby každý začal od seba, ani vojna by nemusela byť. Ladislav je mierumilovný bojovník za matku Zem a dobrosrdečnú budúcnosť.

Nadýchnem sa a zhasínam sviečku, ktorá dopĺňala atmosféru pri písaní. Prajem vám, aby ten nádych prišiel až do blízkosti každého čitateľa a vkĺzol vám do srdca. Vstávam od stola a idem pokračovať v tichej charite, ktorej sme sa s týmto mužom upísali do konca našich životov. ZELENÝ MIER.