Najznámejšia kniha Milujte kráľovnú, spisovateľa, nositeľa viacerých ocenení, bývalého veľvyslanca a poslanca Antona Hykischa nestarne. Jej tvorca, napriek vysokému veku, žije stále plodným autorským životom.
Vlani ste oslávili jubileum, 90 rokov, keď už mnohí sú zamestnaní svojimi problémami – chorobami, odchádzajúcou pamäťou. Prežili ste ťažké roky mladosti, búrlivé roky, uznania, aj neuznania. Nezlomili ste sa, ste stále aktívny, píšete, stretávate sa na besedách s ľuďmi. Ktoré roky v živote boli pre vás najdôležitejšie, najkrajšie.
Prvé a dôležité boli 60. roky minulého storočia, roky mojej mladosti. Trocha sa uvoľnili opraty režimu, po prvý raz sa dalo vycestovať do sveta, na západ. Ako ledva tridsaťročný som napísal prvý román, prebojoval som sa cenzúrou, stal som sa obľúbeným novinárom a spisovateľom. Boli to krásne roky prvých lások, manželstva. Vyvrcholili Dubčekovým obrodným procesom v roku 1968.
Druhé šťastné obdobie bolo po novembri 1989. Zakúsil som slasti, strasti politiky. Najprv som bol poslancom a potom prvým slovenským veľvyslancom v Kanade. Úžasná škola života, spoznal som kus sveta, ale zakúsil som aj tvrdú prácu v cudzom prostredí. Ostali krásne spomienky.
Nakoniec posledné najšťastnejšie obdobie – po návrate z cudziny už ako dôchodca, hoci so zdravotnými problémami. S rodinou si užívame chalupu v rodnej Banskej Štiavnici. Vekom mi ochabli sily, nohy a ruky, ale neochabla hlava, víria mozgové neuróny, napísal som vari desať nových knižiek.
Habsburgovci boli pre vás inšpiráciou pri písaní kníh. Sú knihy o histórii poučením aj pre dnešnú dobu, generáciu, ktorá do minulosti veľmi nehľadí? A kto z Habsburgovcov by mohlo byť dnes vzorom, a o ktorom z nich sa vám najlepšie písalo.
Azda najlepším vzorom bola cisárovná a kráľovná Mária Terézia. Ako žena si dokázala získať priazeň ľudí svojou rozvahou, múdrosťou, vernosťou k základným ľudským hodnotám. Venoval som jej najúspešnejší román Milujte kráľovnú, preložený do viacerých jazykov. Štátnik, vladár musí mať nejaký ideál, víziu, kam chce štát doviesť. Väčšina dnešných politikov sú úbohí nedovzdelaní dobrodruhovia, ktorí berú politiku ako zdroj peňažných príjmov a nie ako službu ľuďom. V poslednom románe Bezhlavý čas mladý cisár František neváha použiť aj tvrdšiu ruku, aby ochránil ríšu pred rozvratom rodiny a tradičných hodnôt
Vaša tvorba je rozsiahla od poviedok, po historické romány, literatúru faktu, literatúru pre mládež. Sú to rôzne žánre, široké rozpätie. Ktorý z nich vám najviac vyhovoval?
Román ako literárny žáner vznikol z pôvodných poviedok. Ja som vstúpil do mladej literatúry hneď románom, napísal som ho ako dvadsaťšesťročný ekonóm, bez literárneho vzdelania. V hlave sa mi vynárali obrazy zo života, samovoľne sa mi spájali do románového príbehu, Neskôr som začal písať historické romány. Zdá sa, že tento žáner mi najviac vyhovuje. Spájam fakty s vlastnou fantáziou.
Ste vyštudovaný ekonóm, pracovali ste však ako redaktor, boli ste poslancom i veľvyslancom v Kanade. Je to tak, že čím pestrejší život, tým lepšia tvorba?
Pri mladíckom pokuse o útek na slobodný Západ, zažil som hrubé metódy vyšetrovania, väznice, súdy. To bola moja prvá veľká skúsenosť s násilím. Život úradníka nad číslami na nebavil, po prvej výplate som si kúpil v bazáre starý písací stroj Erika a po návrate z práce som podvečer začal písať. Striedal som zamestnania, postretal veľa ľudí. Som vášnivý cestovateľ, spoznal som Čínu, Indiu, prastaré kultúry. Myslím, že dobrá literatúra sa rodí nielen z osobných zážitkov, ale aj z čítania, štúdia. premýšľania. Aj dnes trávim dlhé hodiny čítaním, aj googlovaním, overujem si fakty, prostredia, ako vyzerali mestá, budovy, ulice, oblečenie. Baví ma to.
V čom je dnes život spisovateľa iný ako v časoch vášho tvorivého vrcholu?
Zásadne sa zmenilo postavenie spisovateľa v spoločnosti. Počas totalitného režimu ľudia hľadali útechu v umení, literatúre. Nebola povolená politická opozícia. Novinári a spisovatelia vyjadrovali túžby ľudí po slobode. Literárne týždenníky ako Literární noviny v Prahe a Kultúrny život v Bratislave boli centrami politickej kritiky. Na čitateľských besedách sme šírili pravdu. Spisovatelia boli vtedy naozaj „svedomím národa“. Boli sme „celebritami“. Dnes fungujú opozičné politické strany, máme slobodu tlače. Nové sociálne médiá umožňujú slobodne sa vyjadriť, kritizovať. Spisovatelia sa zrazu ocitli na okraji spoločnosti ako nepotrební. Do masmédií sa dnes spisovateľ prakticky nedostane. Mediálny priestor ovládli komerčne zameraní zabávači, herci, čudesné influencerky, dlhonohé celebrity. Dnes mnohí ľudia spisovateľa považujú za akéhosi exota, ktorý v nejakej izbičke píše málo zrozumiteľné texty, ktoré nie sú hodné pozornosti.
Myslíte si že doba dnes praje knihám, čítaniu? Keď nielen mladí hľadia len do mobilov , tabletov, počítačov. Ste tiež priateľom nových technológií, píšete na počítači, používate smartfón -moderný mobil?
Som priateľom nových technológií. Už desaťročia píšem knihy na počítači. Nová technika veľmi pomáha pri písaní historických románov. Predtým som musel presedieť hodiny v knižniciach, archívoch, čakať na výpožičky, kopírovanie, prefotenie. Dnes sa všeličo dá urobiť doma za počítačom. A mobil je naozaj malým zázrakom. Niekedy si pripadám, že žijem na inej planéte ako keď som sa narodil. Žiaľ práve tieto zázraky nás aj odcudzujú od seba. Keď čakám dlhé hodiny na chodbách pred ambulanciou lekárky, ľudia sa vzájomne nevšímajú, všetci hľadia do mobilov. Stratili sme schopnosť sa naživo zhovárať, hľadieť si do očí. Ľudia prestali čítať knihy. Na googli možno nájsť veľa, veľmi veľa, ale nie všetko. Schopnosť čítať je veľký Boží dar. Čítať znamená vnikať do hláv iných ľudí, poznávať myšlienky a city už dávno mŕtvych ľudí. Ľutujem dnešné deti, ktoré sú odchované len videovými obludami, násilím a horormi a nie klasickými knihami. Nakoniec – aj knihy sa dnes dajú čítať digitálne. Len treba chcieť.
A čo si myslíte o dnešnej literatúre, tvorcoch ?
Čítam najmä nové knihy priateľov. Pulty kníhkupectiev sú plné komerčných prekladov, knihy slovenských autorov rýchlo upadnú do zabudnutia a dostanú sa do nejakého zadného regálu. Vychádza veľa kníh najmä o mafiánoch, krutosti, zločinoch, knihy bez štipky dobrého. Lenže ľudia potrebujú aj nádej, vidinu lepšieho. Počas pandémie som dokončil knihu, čítanku o mojich knihách a názoroch. Nazval som ju Písať znamená ostať. Písanie nie je iba zábavka. Moje písanie musí obstáť, prežiť ma. To je zodpovednosť k čitateľovi. Keď si niekto kúpi moju knihu, mal by získať dar, ktorý ho poteší, poučí, zamyslí sa.
Kde čerpáte energiu vo vašom veku, žijete zdravo ? Aký je váš životný štýl, celodenný rytmus a aké máte odporúčania pre seniorov, ako zdravo a aktívne žiť?
Najdôležitejšia je chuť žiť. Tá pramení z viery v Boha, ktorú som si zachoval. Od detstva ma všetko okolo zaujímalo. Ako zvedavý človek neustále sliedite, hľadáte odpovede a to znamená neustály pohyb. Ako mladík som si zapísal „život je prekrásna naháňačka práce“. Áno, život je beh, ak padneme, pokúsime sa vstať, narovnať sa a znova kráčať, bežať. To je ten zázračný motor, kolieska sa stále točia, tak sa rodí energia. Nikdy nezastať, ak ostaneš sedieť, zdrevenieš.
Som dieťa rozvedených rodičov. Vychovávali ma tetušky. Teta Vilmuška každý večer pred spánkom pripravila v kuchyni stôl na raňajky, poukladala tanieriky, príbor, šálky. Potom si natiahla starý budík a odišla do komôrky pomodliť sa a spať. Natiahnuť si budík na ďalší deň. Život beží, nevypadnúť z rytmu. Mať plán na zajtrajšok, na týždeň. Teraz pracujem na novej knižke. A dôležitá je údržba. Duch je zázrak, ale ľudské telo si vyžaduje starostlivosť. V starobe nás dobiehajú hriechy mladosti, však? Posledné desaťročia môj kolobeh života (aj mojej ženy Evy) je sled kontrol, vyšetrení, aj operácií. Vďaka milosrdnému Bohu a mnohým lekárkam, lekárom a sestričkám som prekročil deväťdesiatku.
Môj životný rytmus nie je vzorový. Oddávna chodím neskoro spať, najčastejšie po polnoci. Dnes už po nociach nepíšem, skôr doobeda, po obede sa vystriem na gauč, niečo si prečítam a – „šlófik“. Večer – nuž TV. Mobilita sa mi po osemdesiatke veľmi zhoršila, s prechádzkami mám problém.
Posledná rada. Nebyť sám. Ako jedináčik z rozvedených rodičov viem, aká dôležitá je dobrá rodina. Máme s manželkou Evou dve skvelé deti, Elenku a Petríka, štyri vnúčatá a jedného pravnuka. Znie to neuveriteľne, ale obe deti žijú vo vydarených manželstvách, žiadne rozvody, scény. Máme v nich dokonalú oporu, bez nich by sme nezvládli mnohé operácie, návštevy lekárov, nákupy. Nič.
Nakoniec ešte priatelia. Pravdaže, umierajú. Takmer hromadne. Ale stále ešte sú. Mladší odo mňa. Máme starecký klub. PI klub – dešifrujte si, ako chcete. Schádzame sa, len samí chlapi, v utajenej vinárni. Tak raz za mesiac. Dáme si zakázanú tlačenku, klobásku a ochutnávku vína. Potom nás porozvážajú domov a žijeme ďalej ako vzoroví penzisti.
Takže tak, milí čitatelia. Žite naplno práve teraz, veľa čítajte, aj moje knihy. Pekné a nie priveľmi horúce leto vám želám!
Foto: archív A.Hykisch