Nezabudnuteľný hybský zbojník a profesionálny riaditeľ. Rozprávali sme sa s Karolom Čálikom.
Na vizitke má napísané prvý slovenský farebný herec. Je nezabudnuteľný z filmu Pacho, hybský zbojník, aj z ďalších filmových i divadelných úloh. Známy slovenský herec Karol Čálik sa v týchto dňoch dožíva sedemdesiatpäťky.
Ste umeleckým riaditeľom Novej scény a v hráte v tomto divadle nepretržite 54 rokov. Bola to náhoda alebo zámer, že práve Nová scéna?
V 60-tych rokoch minulého storočia bola Nová scéna dvojzložkové divadlo. Malo spevohru a činohru. V tom čase spevoherný súbor začal uvádzať prvé americké muzikály. A tie ma oslovili. V roku 1966 som absolvoval štúdium herectva na VŠMU. A keďže som inklinoval aj k spevu, Nová scéna bola pre mňa ideálna. Mohol som vtedy účinkovať ako v spevohre, tak i v činohre.
Spievate, hráte – umenie máte v krvi, pochádzate z umeleckej rodiny?
Boli sme krajčírska dynastia – otec, starý tato, aj strýko boli krajčíri, do 53. roku, do znárodnenia, sme mali krajčírsky salón. Ale otec hral na husliach a mamička spievala. Často a všade, aj sólo v chrámovom zbore. Krajčírske gény som nepodedil, ale zato z muziky a spevu mi sudičky dopriali.
Považujete sa viac za speváka alebo herca?
Skončil som herectvo na VŠMU, takže asi za herca.
Zahrali ste si v rozprávkových filmoch Galoše šťastia, Falošný princ, v historickom filme Skrytý prameň, v detektívnej komédii Mŕtvola musí zomrieť, filmoch Noční jazdci, Pacho, hybský zbojník, ale aj v seriáloch Vojna volov, Sváko Ragan, Búrlivé víno, Autoškola… Ktorá filmová alebo aj divadelná rola vám najviac prirástla k srdcu?
Herec musí zodpovedne a s pokorou pristupovať ku každej role – či je kladná alebo záporná, či je malá alebo veľká. Ale keby som mal spomenúť postavu, ktorá mi prirástla k srdcu, je to asi zbojník Jano z filmu Pacho, hybský zbojník s povestnou vetou: „Stoj, tristo hrmených!“
Herectvo, a najmä na Novej scéne, to je veľká záťaž na fyzickú aj psychickú kondíciu. Ako to v tomto veku zvládate a čo na to vaše zdravie?
V mladosti som veľmi veľa športoval. Závodne. Venoval som sa futbalu i ľahkej atletike. Futbal som hral za žiakov Spartaka Trnava a behal som za Sláviu. Takže čo – to mám natrénované. A z toho žijem a čerpám kondične dodnes. Pravda, pokiaľ mi to zdravie a telo dovolí. Zatiaľ, chvála Pánu Bohu dovolí.
Nová scéna má v repertoári úspešné muzikály. Ako sa dá zvládať náročná práca umeleckého riaditeľa s hereckou?
Nie som ojedinelý prípad v slovenskom divadelníctve, čo takto funguje. Stačí časovo zladiť porady, kolégiá, skúšky a predstavenia. Na prvý pohľad celkom jednoduché, ale nie je to vždy tak.
Vaša manželka má tiež blízko k umeniu – je bývalá baletka. Zoznámili ste sa pri práci?
Áno, pri práci v televízii. Účinkovali sme spolu v jednej francúzskej komédii. Ja ako herec a ona ako tanečnica. A tam to začalo. No a potom prestúpila z baletu SND na Novú scénu a tu to skončilo. (Smiech).
Pani Markéta je vaša druhá manželka. Vraj stále veľmi dobre vychádza aj s vašou prvou ženou Evou.
Nemajú s tým problém, lebo sú normálne.
Dcéru s vnúčikmi máte v zahraničí. Kde žijú a ako často ich navštevujete?
Žijú na juhu Francúzska, medzi Nice a Cannes. Chodievame tam pravidelne na sviatky, na narodeniny a v lete na dlhšie. A aj oni chodia často domov na Slovensko. Syn a vnučka sú tu v Bratislave, takže s nimi som stále.
Dokáže vypnúť a relaxovať?
Momentálne, možno, že je ešte zima a zažívame aj ťažké obdobie, ktoré zasiahlo celý svet, využívam (vlastne zneužívam) jeden z najlepších vynálezov ľudstva – posteľ. Je to najlepší relax. No a inak, vypnem na chalupe, na hubách, na poľovačke.
Čo si myslíte o dnešnej mladej hereckej generácii?
Je talentovaná, ale chýba jej trošku pokory.
Ako oslávite svoje jubileum a čo by ste si k narodeninám zapriali?
Dnes už viem, že pre korona vírus sa rodinné oslavy vo Francúzsku budú musieť odložiť na neurčito. Mrzí ma to hlavne kvôli vnúčikom.
A tu doma?
S rodinou, s priateľmi a kolegami – dúfam, že to nebude problém. A čo by som si prial? Hlavne zdravie a viac dobrých ľudí okolo seba. A to vlastne prajem všetkým ľuďom.