„Namiesto toho, aby som finalizovala veci, stále pribúdajú nové,“ hovorí vedkyňa a seniorka Valéria Regecová. Spolupracuje na budovaní registru detí, ktoré trpia hypertenziou a projekte WHO s cieľom znížiť výskyt detskej obezity.
Vedecká pracovníčka, snaží sa splynúť s davom, a predsa sa nedá prehliadnuť. Obzvlášť, keď príde na svojom neodmysliteľnom bicykli aj na kongres, vernisáž, či oslavu. Narodila sa v Trenčíne (k čomu sa hrdo hlási), ale od detstva žije v Bratislave. RNDr. Valéria Regecová je seniorka, ale do dôchodku sa nechystá, lebo ju neprestal baviť výskum, ktorému sa venuje v Ústave normálnej a patologickej fyziológie, v súčasnosti začlenenom do Centra experimentálnej medicíny SAV.
Ste 40 rokov verná jednému pracovisku, čím vás tento jedinečný vzťah napĺňa?
Od môjho nástupu do ústavu ma zaujala problematika kardiovaskulárnych funkcií, vo vzťahu k telesnému vývinu, k podmienkam prostredia a stresovým podnetom. Začiatkom 80-tych rokov nebolo napríklad známe, v akom rozpätí by sa mali pohybovať hodnoty krvného tlaku u zdravých novorodencov a dojčiat, nehovoriac o dostupnej technike, pomocou ktorej by sa dal odmerať krvný tlak u takých malých detí neinvazívnou (nekrvavou) metódou. Krátko predtým, ako som tu začala pracovať, moji kolegovia (MUDr. Kellerová so spolupracovníkmi) vyvinuli originálny ultrazvukový prístroj, pomocou ktorého sa dal krvný tlak zmerať dokonca aj u plačúceho dieťatka. Tento prístroj si dali patentovať a istý čas sa v Chirane aj vyrábal. Chodievala som merať deti aj na Detskú kliniku, ak si to lekári vyžiadali. Mala som príležitosť odmerať týmto prístrojom krvný tlak u vyše 2-tisíc detí . Popri tom sme riešili špeciálne otázky, napríklad, ako sa mení tlak dieťaťa, keď je kojené alebo, keď pije z fľašky, keď spí alebo plače a podobne. Vďaka tomu sa dá sledovať, ako vplývajú tieto faktory na rast, vývin a zdravotný stav detí.
Svojho času ste sa venovali aj výtvarnému umeniu.
No umeniu…, neodvážila by som sa to nazvať umením, hoci dnes sa za umenie už považuje všeličo. Na našom oddelení sa skúmalo elektrické pole srdca pomocou povrchových potenciálových máp. Tieto mapy zobrazujú pozitívne a negatívne elektrické potenciály a tiež pripomínajú geografické mapy, teda vrchy a doliny. Ich veľkosť okrem iného ovplyvňuje aj vek, pohlavie, zloženie a stavba tela a najmä tvar hrudníka. To je oblasť, ktorou sa zaoberá antropológia, a preto som sa mohla zapojiť do tejto úlohy. Vtedy nebolo k dispozícii zariadenie, ktoré by veľkosť potenciálov automaticky previedlo do farebnej škály, takže som to robila „ručne“. Tak vznikol obraz, ktorý videl istý môj kamarát, vzal si ho a dal ho zväčšiť. A nahovoril ma, aby som urobila viac takýchto obrazov. To som už nenechala mapy v pôvodnom stave, ale použila iné techniky a transformácie na vyjadrenie vlastných pocitov. Páčili sa aj ďalším ľuďom, ktorí ma pozvali do projektu spájajúceho vedu a umenie. Dokonca ma nahovorili aj na niekoľko vernisáží na pôde UK, SAV a pri príležitosti rôznych kongresov. Dva obrazy boli aj na spoločnej výstave v bratislavskej galérii Umelka. Niektoré ešte visia v našom ústave, mnohé som darovala pri rôznych príležitostiach a niektoré si vypýtali na detskú onkológiu.
Napriek vášmu pracovnému zanieteniu ste vychovali troch vysokoškolsky vzdelaných synov. Ako teraz spätne hodnotíte váš rodinný život?
Nuž sama neviem, na to sú iní, aby to posúdili. Obdivujem ľudí, ktorí prežili život tak, že by na ňom ani z odstupom času nič nechceli meniť. To, že sú chlapci zdraví a možno aj trochu nadaní nie je mojou zásluhou. Oni vravia, že som bola hrozná matka. Keď boli menší, bol manžel celé týždne preč, okrem víkendov. Ak nebola práca v záhrade, bol rád, že si mohol doma oddýchnuť a nie vymýšľať nejaký program pre chlapcov. To som však vtedy nechápala. Myslela som, že sa nesmú ani chvíľu nudiť, aby sa nedali do nejakej zlej partie, čo sa potuluje po všelijakých zákutiach a okrem záhaľky sa venuje vandalizmu alebo bitkám. Okrem toho som chcela, aby boli obratní, aby vedeli aj trochu tancovať, pohybovať sa v prírode, dozvedeli sa niečo z histórie a dotkli sa aj umenia, skrátka, aby mali aspoň základný rozhľad a neskôr si mohli vybrať, čo ich najviac baví. Asi som to prehnala. Na druhej strane všetci ich kamaráti mali u nás otvorené dvere, za čo ďakujem aj mojej mame, s ktorou bývam takmer celý, život, že to tolerovala. Nikdy som ich neobmedzovala, keď chceli niekam ísť, lebo som vedela, že sú v dobrej spoločnosti.
Pred dvoma rokmi ste sa náhle museli rozlúčiť s manželom. Dá sa vôbec vyrovnať s takouto náhlou stratou?
Pomohla práca a pravdaže najbližšia rodina. Žijem s mamou, ktorá stratila muža, keď mala 37 rokov a moja sestra mala len desať. Ja môžem byť len vďačná, že som mohla s mojím mužom prežiť takmer 40 rokov. Nie je až také ťažké zahĺbiť sa do práce, alebo zrýľovať záhradu, ale naučiť sa tešiť z vecí, ktoré sme radi robievali vo voľnom čase spolu. Možno dokážem povinnosti riešiť aj sama, ale keď sa o dobré a príjemné nemôžem podeliť s najbližším človekom, je to horšie. Preto mám radšej všedné dni.
Na čom momentálne pracujete?
Spolu s detskými kardiológmi z celého Slovenska budujeme od roku 2011 register detí, ktoré trpia hypertenziou. Takýto register nemá zatiaľ žiadna iná krajina a oficiálne ho spravuje Národné centrum zdravotníckych informácií. To umožňuje skúmať okolnosti jej vzniku a úspešnosť liečby. Okrem toho spolupracujem na projekte Svetovej zdravotníckej organizácie, ktorého cieľom je zlepšiť prevenciu a znížiť výskyt detskej obezity v Európe. Namiesto toho, aby som finalizovala veci, stále pribúdajú nové. Ale snažím sa aj v tomto smere a každý rok napíšem niekoľko článkov do odborných časopisov. Je najvyšší čas, aby som sa poobzerala po niekom, kto by v tom chcel (a vedel) pokračovať, lebo tu nebudem večne.
Ste milovníčkou cyklistiky a plávania. Ktoré športy vás ešte napĺňajú?
Bicykel je môj dopravný prostriedok. Teraz sa to stáva trendom, ale voľakedy sa to považovalo za výstrednosť, takmer výtržnosť. Pár krát za rok sa na bicykli povozím aj rekreačne, vždy na jeseň sme s mužom a s partiou chodievali do údolia Wachau alebo popri rieke Morave, ale boli sme aj na Čiernej hore, kde sú samé kopce a to dalo zabrať. Takmer všade v zahraničí môžem len tíško závidieť ich bezpečné cyklotrasy, nielen v prírode, na dedinách, ale aj v meste. Na Slovensku sa to tiež už konečne rozbieha, ale len veľmi pomaly a opatrne. V Bratislave nie sú tie cesty vôbec prepojené, vedú odnikiaľ nikam, alebo sa namaľuje pruh na úzku cestu, kde chodia autá aj električky a je vymaľované.
Plávanie je pre mňa výborný relax, lebo som v skutočnosti dosť lenivá a to sa dá robiť poležiačky. Voda je pre mňa prirodzené prostredie, mám ju rada v každom skupenstve. Je to krásny pocit, byť v objatí vody s nebom nad hlavou. Najradšej plávam v rieke proti prúdu aj po prúde. Po rieke sa možno aj plaviť (na lodičke, či kanojke) a obdivovať zákutia, ktoré z brehu neuvidíte.
Na snehu sa dá lyžovať, či bežkovať, a na ľade korčuľovať. Napokon para, tá čo je v saune, je skoro čerešničkou na torte, ktorou sa občas odmením po psychickom alebo fyzickom výkone. Takže voda ma často naozaj drží nad vodou a to doslova, nie v prenesenom zmysle, ako v tej piesni (či básni).
Patríte k zakladajúcim členkám bratislavského klubu Soroptimist International. Načo si najradšej spomínate z práce v tejto filantropickej oblasti?
Na tie začiatky pred 25 rokmi. Mali sme chuť niečo robiť, dosť nápadov a tešila som sa z toho, keď sa nejaký projekt podarilo zrealizovať. Napríklad, rekvalifikačný kurz pre nezamestnané ženy nad 40 rokov. Každá z nás prispela troškou do mlyna, bola to úžasná tímová práca a pomohli sme tým ženám, ktoré sa kurzu zúčastnili.
Stretnutia s dámami zo zahraničných klubov sa mi zdali veľmi podnetné a zaujímavé. Myslím, že platí, že jedna nespraví nič, ale každá z nás môže spraviť niečo a spolu to dokážete (Skoro ako vo Werichovej pesničke). Týmto sme to vlastne naplnili vlastnými silami. Pritom sme všetky chodili do práce a skoro všetky mali aj malé deti.
A aká činnosť tohto klubu vás v súčasnosti teší a povzbudzuje?
Napriek tomu, že nám mierne ubudli sily aj entuziazmu, namiesto detí sa mnohé starajú o svojich rodičov alebo majú zdravotné problémy, neprerušili sme tradíciu a každoročne predávame v našom stánku na vianočných trhoch v Bratislave. Náš klub podporuje rekonštrukciu rodného domu a múzea B.S. Timravy v Polichne, ktoré je síce kultúrnou pamiatkou, ale v žalostnom stave. Som rada, že náš klub organizuje raz do roka tematické výlety na miesta kde sa narodili alebo žili významné osobnosti Slovenska (Štefánik, Hurban, a aj Timrava).
Teší ma, že podporujeme nadané dievčatá, onkologicky choré deti z Onkologickej nemocnici v Bratislave a dlhodobo nadané zrakovo postihnuté deti. Na pravidelných mesačných stretnutiach nie je obvykle čas na zábavu a neformálne rozhovory, lebo riešime hlavne praktické veci, ale máme príležitosť lepšie sa spoznať aj si trochu oddýchnuť.
V deväťdesiatych rokoch ste prekladali detské knižky, milujete aj poéziu. Aké je vaše životné krédo?
Som asi len taká trstina vo vetre, takže nemám niečo, čoho by som sa pevne držala. Som vďačná za to, čoho sa mi v živote dostalo a stále dostáva. Ak ste už spomenuli poéziu, mohla by som zacitovať môjho obľúbeného básnika Jána Smreka – Nech nemám nič, ni zem, ni dom, ďakujem očiam svojim dvom, že skrze nich mi väčšie statky náležia.
